Poľovačka ujka Vasiľa z Kolonice

Poľovnícke príbehy sú večne aktuálnou literárnou témou. Ako môže poľovnícka tematika koexistovať s dobrosrdečným humorom, nám približuje dej poviedky Ireneja Kontratoviča (1881-1957), ktorý bol v rokoch 1905 až 1922 gréckokatolíckym duchovným v dedinke Kolonica. Tento kňaz si zaujímavé príhody zo svojho života zapisoval a v podobe poviedok ich publikoval v rôznych novinách a časopisoch. Medzi najznámejšie patria:

  • Ujko Vasiľ
  • Odkedy Vasiliani jedia mäso
  • Za vieru a otčinu
  • Podzemný cintorín v katedrálnej cerkvi

Preklad prvej z nich Vám prinášame prostredníctvom dnešného článku.

V Zemplínskej krajni pod modrým Nastazom v maličkej dedine Kolonica žije staručký ujko – kňaz Vasiľ. Už štyridsať rokov pracuje vo vinici Hospodina Boha a je všeobecne obľúbeným ujkom v celom okolí. Nie je taký titul a takej slávy, za ktorú by vymenil svoju maličkú faru, svoj na briežku postavený maličký kostolík. V najväčšej prostote žije on so svojou dobrosrdečnou manželkou a svojimi záľubami. Z času na čas, podľa zvyku svojich krajanov, vezme do ruky zbraň a odíde na lov alebo ako u nás hovoria „na postriežku“. Stalo sa raz v jeden jesenný večer, keď bol prekrásny mesačný svit, náš ujko si spokojne zapálil svoju fajku. V tento deň bola zozbieraná celá úroda a ujko chcel večer vyskúšať ako bude vyzerať ovos. Odišiel do stodoly so zamračeným výrazom, na skúšku vytiahol ovsený snop a na dlhom stole za pomoci palice ho vymlátil. A keď na dlani odvial plevy, s radosťou uvidel, že zrna bude dosť aj na sejbu, i na pomletie, i koňom, niečo bude môcť predať aj židovi Melechovi, aj založiť do modlitebnej knižky niekoľko zelených stoviek. Náhle sa do stodoly otvorili dvere a „veliteľ koní“ – Fedor, vošiel do miestnosti. Na hlave vojenská čiapka (pretože len predvčerom prišiel z vojenských manévrov), v rukách železné vidly a úradne hlási, že kukuricu napadol „nepriateľ „, to jest divé svine. Ujko Vasiľ, ako hlavný veliteľ, vyhlásil „mobilizáciu“ – rozkázal  zobudiť Juraja „veliteľa volov“ a dať mu do rúk cepy, sám zobral z kúta zaprášenú loveckú pušku a ticho sa vydal za svojim oddielom na nepriateľa. A naozaj, už z diaľky bolo počuť ako diviaky chrumkajú dozretú kukuricu. Teraz velenie prevzal Fedor. Juraj odišiel na pravé krídlo kukurice, ujko Vasiľ stal pred jarčekom, pri kukurici…

A začalo sa ťaženie. Ujko Vasiľ natiahol na puške kohútik, zapálil fajku a začal rozmýšľať o budúcnosti. Dobre by bolo zastreliť tučnú sviňu. Ale nebolo času ďalej rozmýšľať, lebo šuchoce kukurica a v jarčeku hrozný diviak fučí. Tuku už sotva na ňom je a prasatá sú také chudé, že aj cez plot preskočia. Fučí tak blízko, že i s puškou možno by ho pošteklil. S týmto babrať sa nebudem, vraví si ujko. Vychádza väčšia chudá sviňa. Za nič nestojí, nech si ide, mrmle si ujko. Sleduje menšie svine, mladé kance. Ujko Vasiľ aj tu vyberal – jeden malý, druhý chudý, takto spokojne pustil všetkých sedem diviakov. Tu i ujko rozmýšľal, že desiateho diviaka zastrelí, nech bude aký bude! Zašuchotala kukurica…

A vyšiel Fedor. Mlčky pozerá sa na svojho pána, situácií nerozumie. Vojenský plán útoku na diviakov sa vydaril a ujko Vasiľ bez streľby pustil všetkých diviakov. Fedor už sa chystal zahrešiť , keď náhle náš ujko zodvihol pušku a zamieril na utekajúceho diviaka. Potiahol kohútik, počuje ostrý zvuk „cvak“ a viac nič. Puška nevystrelila. Nevystrelila, lebo ujko ju v rýchlosti celkom zabudol nabiť. Mlčky sa vracali domov. Ujko Vasiľ sa veľmi hanbil, že bol taký nešikovný a aby Fedor i Juraj mlčali, obdaroval ich balíčkom tabaku. Ale ako vidíme, neúspešne, lebo Fedor za dva balíčky porozprával mne o tejto celej výprave.

*

Nasledujúca jar bola veľmi suchá. Paničky sa žehnali s úprimnými úklonmi v hlbokej úcte. Naposledy na Berezňanský odpustový sviatok Zoslanie svätého ducha (Turíce) začalo jemne pršať. Po daždi sa zazelenala neskorá jar. Počas jedného zamračeného dňa ujko Vasiľ veselo vzal na plecia pušku, ale teraz ju nabil už doma a pustil sa na „Roveň“ pozrieť, či dobre poschádzala ďatelina. Na brehu potoka uvidel pekného srnca. Schytil pušku, no dlho rozmýšľal – strieľať, či nestrieľať? Jeho dobré srdce ľutovalo nevinného srnca  a veľmi si prial, aby srnec sám odskočil. Niekoľkokrát zakašľal a keď videl, že srnec sa pokojne pasie, pokľakol, namieril na jeho ľavú lopatku a sám už v duchu delil úlovok. Jedno stehno dostane kmotor zo Zboja, druhé sused z Klenovej a ostatné zjedia sluhovia a slúžky. Keď už srnca rozdelil, prišlo mu na myseľ, či je dovolené teraz strieľať srncov? Či to teraz nie je náhodou zakázané? Tichučko zložil svoju zbraň, pomaly obišiel  srnca a vybral sa domov pozrieť do kalendára, či je dovolené poľovať na srncov. A keď sa doma presvedčil, že môže smelo strieľať, s radosťou sa ponáhľal naspäť s úmyslom zastreliť srnca. Nech už bude, čo bude, ale srnca už konečne zastrelí. No ako sa vráti, vyzerá to tak, že srncovi už niekto oznámil, že sa pozeral do kalendára. A kým náš ujko prišiel na lúčku, srnca tam už dávno nebolo. Ujko len pokýval s hlavou a nazlostený sa vrátil domov. Odvtedy ak niekto bude chodiť popod Nastaz a stretne sa s našim ujkom, neradím mu, pokiaľ nechce obstáť bez úlovku, rozmýšľať kedy môže loviť srnca a čo sa o tom píše v kalendári.

Atmosféru skutočnej poľovačky v okrese Snina približuje dobová fotografia s popisom na rubovej strane: „V upomienku na poľovačku v „Triestě“ v novembru 1932″.

Spomínaný ujko Vasiľ, ktorého príbeh nám vo svojej poviedke prerozprával Irenej Kontratovič, bude pravdepodobne farár Vasiľ Legeza, ktorý slúžil v Kolonici v rokoch 1845 až 1855. Žiadny iný kňaz menom Vasiľ vo farnosti v Kolonici dodnes nepôsobil.

Spracoval: Ing. Radovan Vrabeľ
Preložil: Štefan Dinič

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.