Vážení čitatelia !
O kňazovi Irenejovi Kontratovičovi sme sa v minulosti už viackrát zmieňovali. Tento kňaz pôsobil počas bojov prvej svetovej vojny prebiehajúcich v okolí Sniny v neďalekej obci Kolonica. Neskôr odišiel slúžiť do obce Choňkovce (v súčasnej dobe okres Sobrance). Svoje zážitky z vojny horlivo publikoval vo viacerých dobových novinách. Nedávno sme v archíve znova natrafili na jeden z jeho príspevkov. Jeho obsah sa Vám pokúsime v nasledujúcich riadkoch priblížiť.
Článok, z ktorého sme čerpali bol uverejnený v Košických novinách dňa 2. februára 1933. V jeho úvode sa Irenej Kontratovič zaoberá prípadom obesených rusínskych „špiónov“ v obci Toroňany nachádzajúcej sa v Zakarpatskej časti Ukrajiny. Celý prípad opisuje ako jasný príklad vojnovej psychózy.
Ambiciózni vojaci z veliteľstva, ktorí nedostali skvelú príležitosť preliať svoju vzácnu krv za ich domovinu v bojovej línii a získať tak pre seba medaily, sa pokúšali dokázať svoju užitočnosť a výnimočnosť pred vyššími hodnosťami zajatiami špiónov ďaleko od bojovej línie. Bola vojna, nervozita a psychóza zrodila špiónov. Ak sme prehrali bitku, ak nejaká akcia zlyhala, bolo to len kvôli špiónom. To bol všeobecný názor a špión musel byť chytený. Tak sa stalo, že najviac špiónov sa vždy chytilo v zázemí, kde vlastne špehovanie ani nemalo zmysel. Aby som to osvetlil, dovoľte mi pripomenúť niekoľko prípadov, ktorých som bol aktívnym pozorovateľom. V novembri 1914 počas invázie Rusov na Zemplíne, všetci kňazi utekali z oblasti od Berezného až po Humenné.
Irenej Kontratovič
Prípad „špionáže“ v okrese Snina
Vo svojej dedine – v Kolonici len preto, že ma prekvapila kozácka hliadka, keď som nastupoval do povozu a zadržali ma. Pár dní som mal ako hostí raz kozákov, raz husárov a je udivujúce, že sa ma nikto z nich nepokúsil obviniť zo špionáže. (Lebo sme neboli v zázemí!) Pričom aj ja som mal mapu s dôležitým značením frontu a sám kozácky dôstojník na ňu zakresľoval ruské pozície.
Keď sa dňa 25. novembra 1914 začala trojdňová bitka na línií Snina – Stakčín – Kolonica, v ktorej 38. armádna divízia zo Sedmohradska a niektoré časti 56. pešej divízie z mesta Stanislau zasadili úder do boku Rusov, ktorí cez Stakčín – Sninu – Humenné dosiahli až priesmyk pri Brekove, veliteľ haličského oddielu generálporučík gróf Attems (jeho automobilový dôstojník bol István Friedrich, neskorší uhorský ministerský predseda) ma vymenoval za vojenského duchovného, pretože podivnou zhodou okolností nemali ani sedmohradské ani haličské oddiely jediného zdravého kňaza, schopného služby.
Ako vojenský duchovný som slúžil v stakčínskej nemocnici v apríli 1915, keď za mnou prišiel slúžny zo Stariny s plačúcou ženou a požiadal ma, aby som intervenoval v prospech sedliaka zo Stariny, ktorý bol odsúdený za špionáž. V Stakčíne sa utáboril generálny štáb 18. zboru, stiahnutého zo Srbska (mierne povedané!), na čele ktorého stál – ak si dobre pamätám – generálporučík Trollman. Velenie 4. zboru z Budapešti bolo zriadené v susednej Snine, na čele s jazdeckým generálom Terstyánszkym, veliteľom skupiny. Telefonicky som sa informoval o špionáži na vojenskom veliteľstve v Starine a odtiaľ žandársky nadporučík. H., veliteľ poľného žandárstva, charakteristicky povedal: – Svätý otče, nemiešaj sa do takýchto vecí, môžeš mať problémy aj ty!
Keď som sa potom dožadoval účasti na poprave ako pastor, telefónne spojenie bolo prerušené. V záujme nešťastného Rusína som sa vybral do susednej Sniny za generálom Terstyánszkym, ktorý ma osobne poznal. Terstyánszky, napriek tomu, že ho nazývali vojenským mäsiarom, pretože len čo dostal nejaký pochodový prápor, okamžite organizoval prekvapivé útoky, vždy bol naklonený záujmom civilného obyvateľstva. Terstyánszkeho som doma nenašiel. So svojím náčelníkom štábu bol na nemeckom veliteľstve v Humennom, kde sa už začali prípravy na prielom pri Gorliciach. Jeho veliaci dôstojník ma však uistil, že bez ich vedomia nikomu ani jeden vlas neskrivia. Keď som sa na druhý deň informoval o vývoji prípadu v Starine, dozvedel som sa, že Michal Kočan bol popravený, obesili ho na vŕbu pri vstupe do dediny.
Najodpornejšie na tom bolo, že počas popravy doslova fackovali jeho manželku a malé deti, ktoré sa na popravu museli pozerať až do konca. Ani to nie je bez pikantérie, že pol hodiny po poprave prišiel príkaz z veliteľstva zboru v Snine, že špión má byť premiestnený do Sniny.
Treba však priznať, že na podozrenie zo špionáže zadal príčinu aj sám svojhlavý roľník, ktorý pochodil Ameriku ale nemal skúsenosti vo vojenských záležitostiach. Svedomitý súdny proces by ho však rozhodne oslobodil. Rusíni v Zemplíne čistili pasienky tak, že každý rok na jeseň alebo v zime vyrúbali kríky a húštiny v určitej oblasti a na jar pri priaznivom južnom vetre suchú podstielku opatrne spálili, a pôdu hojne obsypanú popolom preorali a zasadili na nej pohanku. Tento postup sa nazýva pasekáž.
To sa stalo aj v Starine. Keď sa objavil priaznivý jarný vietor, zainteresovaní chceli vyrúbané kríky podpáliť, najskôr si však vyžiadali stanovisko vojenského velenia. Kočan na rozhodnutie nečakal, vyrazil dopredu a podpálil paseku.
V tom čase bola bojová línia vo Veľkej Poľane, vzdialenej od Stariny iba šesť kilometrov. Nič netušiaceho muža chytila hliadka a potom, čo mu vo vrecúšku na krku našli veľké množstvo peňazí a medzi nimi aj dve storubľové bankovky, mali chyteného špióna. Aj keď dokázal, že mu Rusi pri invázii v novembri 1914 zaplatili 200 rubľov za dva zrekvirované voly a aj keď ostatní roľníci priniesli svoje ruble, ktoré dostali od Rusov za rekviráciu, toto všetko bolo nanič (medzitým podotýkam, že ja si dodnes uchovávam ruble, ktoré mi kozáci zaplatili za cenu rekvirovaného ovsa).
K problémom sa pridružil aj fakt, že u neho našli zápisník v americkej angličtine, ktorý obsahoval poštovú aj telegrafnú tarifu s neodmysliteľnou Morseovou abecedou. Tu niet pochýb, poslal morzeovku nepriateľovi ohňom a dymom, a to bola jeho skaza. Chvejúci sa, strémovaný veliteľ, český dôstojník Bunzon, ho popravil na vlastnú zodpovednosť. Akú odmenu za svoj hrdinský čin dostal, sa mi nepodarilo zistiť, pretože hneď po prielome pri Gorliciach sa vojská vydali na pochod do Haliče a ja som bol poverený sprievodom nemocničných vlakov.
Ďalší prípad
Po novembrovej likvidácii ruskej invázie vstúpil dragúnsky pluk do obce Kolbasov. Ich národnosť neprezradím, aby som nevyzeral zaujatý. Stádo dobytka náhodou postihla slintačka a krívačka. Prišiel rozkaz, že vzhľadom na extrémny chlad majú byť vojenské kone ustajnené v teplých stajniach a zvieratá obyvateľstva majú byť vyháňané von do mrazu. Kto pozná rusínskeho sedliaka, chápe, že obyvateľstvo sa proti opatreniu vzbúrilo. Rusín miluje svoj dobytok viac ako vlastné deti.
Ak dieťa zomrie, Boh dá ďalšie, ale chov dobytka je náročnejší. Najmä jedna stará žena, manželka Štefana Koca, sa prela s vojakmi a povedala im, že ani „Moskali“ by neurobili niečo také ako oni, naši vlastní vojaci. Na hlásenie rotmajstra si pre ženu prišla hliadka, ona sa však ukryla na susedovom pôjde. Medzitým prišiel domov z lesa gazda spolu so synom a priniesli drevo. Keďže nevedeli povedať, kde sa žena nachádza, muža Štefana Koca a jeho syna Vasiľa Koca obesili na dvoch boroviciach pred domom hájnika. Neskôr na otázku civilných úradov generál Leonhardi, veliteľ dotyčnej skupiny, odpovedal, že poprava musela byť nariadená pre „vojenské záujmy“, pretože menovaní ľudia dávali nepriateľovi z lesa podozrivé signály. (Nepriateľ bol v tom čase už v Haliči, vzdialenej približne 50 kilometrov). A koľko iných takýchto prípadov bolo okrem týchto, keď veliteľstvá doslova sliedili po špionážnych aférach, proti ktorým nebolo odvolania, lebo Krieg ist Krieg! Nedá sa poprieť, že existovali skutoční, profesionálni špióni. Chytiť ich bolo náročné. Takýchto ľudí vojenská hliadka sotva zachytila. A tak „špióni“ chytení do slučky boli nešťastníci, ktorí sa stali obeťou excesov ambicióznych vlastencov.
Spracovali: Ing. Radovan Vrabeľ a Csaba Czimra