Posledný Mohykán

V Galícii, na dvore kasární v Rymanówe, bol život veľmi rušný. Nemci stavali mladíkov do radov po desať až dvadsať osôb. Všetci boli obvinení z účasti na organizovaní poľského povstania, a preto s ohľadom na ruskú cársku vládu budú niektorí zaradení do armády. Stalo sa to niekedy v dvadsiatych rokoch, kedy aj u nás chytali mládencov, aby naplnili plánovaný počet – šesťdesiattisíc nováčikov. Rovnako ako u nás, aj v ostatných dedičných provinciách to išlo ťažko. Aj viedenskí Nemci boli viac naklonení myšlienke hnutia, ktoré sa vo Francúzsku chystalo a ktoré neskôr vyvolalo júlovú revolúciu. Rad bol už pripravený a mládenci čakali na svoj osud buď so sklonenou hlavou alebo so vzdorným pohľadom. Na nádvorie vstúpil poručík v uniforme. Skutočný obor. Prezrel si revolucionárov stojacich v rade. Všetci z nich priznali svoje hriechy a s ľútosťou prijali svoj osud, no ten posledný v rade sa nenechal zlomiť. Odvážne a vášnivo povedal poručíkovi:

„Áno, zúčastnil som sa poľského hnutia za oslobodenie.“

Poručík nervózne vyskočil a vytiahol bič. Mladík vášnivo pokračoval:

„A zúčastním sa ho aj nabudúce!“

V nasledujúcom okamihu koniec biča prebehol tvárou mládenca a z pravého oka sa mu spustila rieka krvi. Demetera Bracziszka, mladého sluhu grófa Potoczkého, Nemci zneškodnili až potom, ako poručíka začal udierať päsťou do hrude. Väzeň vedel, čo ho čaká a ešte v tú noc, obrovskou silou vypáčil železné mreže na okne a bez váhania vyskočil…

* * *

Júlová revolúcia vypukla, a poľské povstanie z roku 1831 bolo krvilačné. V Uhorsku, hlavne v severných častiach, sa veľmi rozšírila cholera. Štefan Rholl, pán Sninského kaštieľa a oligarcha Horného Zemplína sa očividne tiež zľakol cholery, pretože v jeden pekný deň sa pobalil, dal zapriahnuť konskú štvorku a vydal sa rovno do Košíc.

Konský štvorzáprah už prechádzal medzi Sečovcami a Kochanovcami, keď si Rholl všimol lesk vojenských prilieb na ceste od Sečoviec. Bolo to vojsko v brnení, ktoré malo namierené do Humenného, aby zastávalo miesto na novej stanici, ktorá tu bola zriadená v dôsledku roľníckych nepokojov. Koč a vojsko sa k sebe rýchlo približovali. Štefan Rholl rozkázal kočišovi, aby za žiadnych okolností nezišiel z cesty. A kočiš okamžite poslúchol. Ako sa blížili k blyštiacemu sa vojsku, zamával im svojím bičom, aby zišli z cesty, no oni nepreukázali žiadnu ochotu tak urobiť. Ani slovo nepomohlo, a tak aj koč aj vojsko v brnení museli zastaviť.

Štefan Rholl nahlas kričal na Nemcov, aby zišli z cesty, no tí tam pevne stáli a keď veliaci kapitán uvidel, že Maďar je veľmi tvrdohlavý, prudkým hnevom cválal k nemu na svojom koni. Prvé slovo bolo Rhollove, no posledné patrilo kapitánovi v brnení. Milého pána Štefana Rholla vytiahol z koča, a ako sa patrí, priamo tam na sečovskej ceste, mu uštedril dvanásť úderov. Ponížený oligarcha sa postavil, bez slova si sadol do koča, ktorý sa otočil. Z cesty však nezišiel. A s tým, čo sa mu stalo na sečovskej ceste, sa nikomu nepochválil. A kapitán v brnení nebol nik iný ako poručík s bičom z kasární v Galícii…

* * *

O niečo neskôr sa Štefan Rholl rozhodol zorganizovať poľovačku v lesoch Sniny, na ktorú pozval niekoľkých susedných pánov a teraz, výnimočne, pozval aj humenského kapitána. Poľovačka sa vydarila, každý sa zabavil, obzvlášť kapitán. Všetci hostia sa už rozpŕchli, no on tam ostal, keďže ho o to hostiteľ požiadal.

Iba oni dvaja, nie viacerí, si sadli k luxusnému obedu a vo veľkom si ho vychutnávali, keď sa Rholl vytratil do miestnosti pre sluhov a tam tajne nariadil, aby keď začujú hluk, okamžite vtrhli do miestnosti. Potom sa vrátil do jedálne, akoby sa nič nestalo. Konverzácia prebiehala tak, ako Rholl očakával.

„Akoby ste boli trošku opitý,“ chytil kapitánovi ruku a zatiahol za ňu až tak, že kapitánovi popukali prsty. Vytiahol ho spoza stola, stôl prevrátil spolu so stoličkami, uchopil kapitánovi druhú ruku a neustále ho ťahal, pričom z celého hrdla vykrikoval:

„Pomoc, pomoc, sluhovia!“

Sluhovia vtrhli do izby a  okamžite chytili kapitána. Kapitán nevedel, čo si má o situácii myslieť, chvíľu sa čudoval, potom mal chuť sa zasmiať. Vtedy sa však ozval nahnevaný hlas Štefana Rholla:

„Pán kapitán, pamätáte si na príhodu, ktorá sa stala nedávno medzi istým kapitánom a pánom na ceste do Sečoviec?“

Kapitán vypúlil oči a až teraz si uvedomil, že Štefan Rholl je pán, ktorý od neho dostal dvanásť úderov.

„No, vidíte pán kapitán, ja nemám vo zvyku ostať nikomu nič dlžný, ba pôžičku vraciam aj s úrokmi. Chlapi! Dvadsaťpäť úderov tomuto pánovi!“

V ďalšom momente už radostne skákala orechová palica po kapitánovom chrbte…

* * *

Humenský kapitán dostal naliehavý dekrét, aby sa ihneď dostavil do Galície, kde mal prebrať velenie nad kasárňami. Nevedno čo bolo dôvodom naliehavého dekrétu, no zlé jazyky napovedali, že viedenská vojenská vláda sa dozvedela o príhode na sečovskej ceste a aj o príhode na poľovačke a museli kompromitovaného kapitána premiestniť.  

Ihneď sa pobalil a vyrazil zo Sniny cez Starinu do Galície. Na Starinu padol večer a v lejúcom sa daždi ho zastihla strašná tma. Upozorňovali ho, aby nešiel ďalej, pretože v neďalekej dedine sa usadil Fedor Halpik so svojou známou zbojníckou skupinou. A teraz je s nimi navyše aj postrach skupiny, poľský muž, ktorého oslovujú iba ako Vaszily. Fedor Halpik bol až do šesťdesiatych rokov skutočným Sobri Jóskom alebo Zöld Marciom Horného Zemplína, Uhu a Šarišskej župy. Členmi jeho skupiny boli väčšinou dezertéri a väzni z Mukačevského hradu.

Aj napriek upozorneniu sa kapitán vybral ďalej, pretože do susednej dediny, Veľkej Poľany,  chcel prísť ešte v tú noc. Táto cesta však bola skutočným prekliatím. Dážď padal, voda z rieky sa vyliala a nikde ani jedného mosta. Na mnohých miestach sa musel prebrodiť. Keď dorazil do rokliny zvanej Borszüki, kone sotva prešli z koryta na malú lúku, zrazu kočom prudko trhlo. Kapitán v koči poskočil a schmatol svoju pištoľ, no bolo už neskoro. Obrovský úder ho vyhodil z koča a ihneď ho pod krkom držalo desať rúk. Muž so silou býka sa pokúšal brániť, ale nedalo sa. Zaraz bol zviazaný a kým sa jedna časť zlodejov sústredila na vykradnutie koča, tak druhá časť – pozostávajúca prevažne z dezertérov – sa pokúšala nemeckého kapitána obesiť na buk. Už mal na krku slučku a na tvári sa mu odrážali svetlá faklí lúpežníkov. A v tom momente prerušil slovo ostatných obrovský výkrik:

 „Stojte!“

Bol to Demeter Bracziszko, poľský revolucionár, obávaný jednooký lupič.

„Stojte. Tohto muža zabijem ja sám.“

Pristúpil k nahnevanému, bezmocnému kapitánovi a v svetle sviece sa mu vysmial do očí.

„Pozri sa sem kapitán,“ povedal s horkým výsmechom, „vieš, kde mám druhé oko?“

Kapitán mlčal. Pohŕdavo čakal na svoj osud. Demeter Bracziszko vybral nožík, oprel sa o hrudník obete a jedným šmyknutím mu vypichol ľavé oko.

„Tak, tak! Teraz môžeme ísť žobrať spolu. Ty máš pravé oko, ja mám ľavé.“

Kapitán nahlas zastonal, ale nič nepovedal. Ani vtedy, keď ho posadili na koč a v mene Božom ho poslali ďalej. Pocítil Boží prst vo svojej boľavej, prázdnej očnej dutine…

* * *

V šesťdesiatych rokoch bolo možné vidieť jednookého žobráka na odpustoch v Máriapócsi. Bol to on, Demeter Bracziszkó, posledný mohykán známej lúpežnej skupiny Horného Uhorska. Starec chodil a veľa rozprával. Potom však zmizol, zomrel. Kedy a kde? To už nikto nevie…

Dobový pohľad na Sninský kameň.

Autorom predchádzajúceho textu je Gejza Petraševič (1871 – 1908), ktorý sa narodil v roku 1871 v rodine gréckokatolíckeho kňaza v obci Hostovice. Študoval na gymnáziu v Prešove a univerzite v Budapešti. Vyštudoval právo, od roku 1898 sa stal súdnym koncipientom Peštianskej župy. Ešte v roku 1894 začal s písaním úvodníkov pre univerzitný časopis. Od roku 1896 pôsobil ako redaktor denníka Maďarský štát (Magyar Állam), od roku 1899 ako redaktor denníka Ústava (Alkotmány). Okrem prekladateľskej činnosti venoval pozornosť beletrizovaniu príbehov, príhod a historiek z oblasti rodného kraja, s ktorými sa zoznámil ešte v časoch detstva. Gejza Petraševič zomrel v roku 1908, no svojimi esejami si zabezpečil nesmrteľnosť. Tri príbehy týkajúce sa rodu Rhollovcov počas jeho pôsobenia v Snine sme sa rozhodli preložiť a práve na tomto mieste uverejniť. Príbeh s názvom Posledný Mohykán je tretím v poradí. Veríme, že tieto príbehy napriek ich úctyhodnému veku oslovia i súčasných čitateľov a najmä bádateľov na poli regionálnej histórie.

Autor prekladu a doslovu: Mgr. Ján Bocan

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.