Runina v plameňoch a ruinách

Vážení čitatelia Retrospektívy !

Tentokrát som si pre Vás pripravil článok, na ktorý som počas bádania natrafil v starých novinách. Jeho autorom je Irén Kontratovics. Bol to kňaz, historik, spisovateľ a zástanca demokracie. V rokoch 1905 až 1922 slúžil v obci Kolonica. Po roku 1949 sa stal správcom Mukačevskej diecézy. Vydával teologické učebnice a historické knihy. Ovládal viacero jazykov ako maďarčinu, ukrajinčinu a slovenčinu. Zomrel v roku 1957 v Užhorode. V čase Veľkej vojny pôsobil ako poľný kňaz a pohyboval sa po karpatskom bojisku na našom území. Pravidelne prispieval do rôznych katolíckych novín. Práve v takýchto novinách som objavil jeho dva články, ktoré boli až na drobné detaily skoro totožné.

Novinové články majú pre mňa ako záujemcu o poznanie dejín svojskú príchuť. Mám veľmi rád, ak v nich autori uvádzajú úprimné pohľady na opisované veci. Noviny určite nie sú plnohodnotným historickým prameňom ako napríklad vojenské hlásenia a podobne, pretože novinové články bývajú podrobované cenzúre a obsahovo sa prikláňajú k vládnucemu režimu. Irén Kontratovics nám vo svojom článku s názvom „Spomienky“ prináša svoje pohľady na hrôzy vojny na našom území v jari v roku 1915.

Irén Kontratovics – Spomienky

Na jar v roku 1915 sa v dôsledku kapitulácie pevnosti Przemyśl, halíčsky bojový front Rakúsko-Uhorskej armády stiahol na južný svah Karpát a po niekoľkých dňoch sa ustálil na čiare Výrava – Svetlice – Osadné – Hostovice – Zvala – Veľká Poľana – Topoľa – Zboj – Užok. Na zabezpečenie ľavého krídla frontu pripochodovali do Beskýd bavorské jednotky. Na kóte 660 nad obcou Výrava od skorého rána do neskorého popoludnia prebiehala ťažká bitka presne na Veľkonočnú nedeľu. Vysoká hora „Kobila“ bola nakoniec obsadená. Bitka pri Výrave bola Nemcami oficiálne pomenovaná ako „Veľkonočná bitka“ (Osternslacht bei Virava). Tu som videl, ako v neskorých popoludňajších hodinách prebiehali omše v bavorských táboroch. Pravé krídlo frontu sa oprelo o Užok a Rusi zaútočili v obrovskej sile na horu Čeremcha. Ústup Rakúsko-Uhorskej armády do Karpát prišiel tak náhle, že nebolo možné evakuovať dediny v okolí bojovej línie a väčšina z nich bola zničená ako napríklad Smolník, Runina, Zvala, Veľká Poľana, Zboj a Nová Sedlica. Pre mňa najstrašnejšie bolo vidieť v noci horieť tieto dediny. Bol som sotva kilometer vzdušnou čiarou od týchto dedín a počul som hukot zbraní a praskanie granátov. Guľometná paľba neustále narúšala pokoj tmavej noci a spoza červených oblakov dymu a iskrivých plameňov bolo počuť nešťastné kvílenie miestnych obyvateľov.

Najviac utrpela obec Runina. Zo 44 domov zostala stáť iba škola s cínovou strechou, zvyšok obce sa stal úplnou korisťou plameňov. Počas Veľkonočnej nedele ráno svätil pokrmy v Runine farár Gyula Firczák z Topole a na poludnie tam už boli Rusi. Zdolali neznáme a nepredstaviteľne náročné horské cesty. Cez Karpaty prešli v smere zo Smereku a na naše územie sa dostali tak, že sa vyhli priechodu v Ruskom sedle a vo veľkom počte pokryli dedinu, ktorá sľubovala, že bude vynikajúcim miestom na usadenie ruského vojska v údolí riečky chránenom vysokými horami. Na novoprerezaných horských cestách rozostavali rozobraté postele, zriadili nemocnice a sklady munície. Táto okolnosť, že Rusi chceli využiť Runinu ako svoju základňu pre ďalší postup, urobila z dedinky cintorín. Naša armáda sa rozhodla dedinu zničiť. Priesmyk v doline rieky Ulička pod kopcom Malého Bukovca bránila 6. domobranecká jednotka pod velením majora Bourgoisa a 14. husárska jednotka pod velením poručíka Wébera.

Rakúsko-uhorskí vojaci v doline Uličky medzi Topoľou a Runinou, apríl 1915.

Dňa 5. apríla začala batéria 27. delostreleckého pluku z Lučenca strieľať na dedinu z pohoria Malého Bukovca a z dediny Ruský Potok. Projektilová kanónová trasa však mala plochú dráhu letu a veľmi nepoškodila hlboko ležiacu dedinu. V noci zo 6. apríla sa v Topoli usadili 15 centimetrové delá Bratislavského zboru. Ťažké kanóny boli umiestnené vedľa kostola, horárne, mosta a školy. Štyri húfnice začali svoju hroznú prácu skoro ráno 7. apríla, v deň gréckokatolíckej blahoslavenej Panny. Už prvé granáty pri dopade rozpálili dedinu. Vystrašené a nič netušiace civilné obyvateľstvo a ruskí vojaci začali hľadať útočisko pred granátmi v dedinských domoch. Jeden z prvých granátov zasiahol dom Ivana Oriniča a zabil jeho ženu s piatimi deťmi, ktorá sa schovávala hneď vedľa pece. Hlava rodiny sa vrátila z ruského zajatia až po prevrate v Rusku a dovtedy otec rodiny nič netušil. Bombardovanie Runiny sa zintenzívnilo, pričom ruskí vojaci na ústup mohli použiť jedinú cestu v smere na Ruské sedlo. Populácia dediny bola formálne odsúdená na smrť. Ruskí vojaci a civilisti utekali do malého dreveného kostola a tam prosili o milosrdenstvo. Vojaci otrhávali okraje cirkevného rúcha a prijímali ním zvyšky obetného chleba, ktorý zostal z hostiny. Kostol vzapätí dostal zásah piatich granátov. Kostolnú vežu a časť strechy odhodilo stranou, ale zázrak zázrakov sa stal a ľudia v kostole to prežili.  

Rakúsko-uhorská poľná kuchyňa pod kótou Malý Bukovec, Ruský Potok 1915.

Civilisti, ktorí prežili podobne ako aj vojaci, utiekli do úkrytov pod horu Veľký Bukovec, kde boli aspoň trochu v bezpečí. Všetci opustili už úplne horiacu dedinu. Niektorí sa však do rozpálenej dediny vrátili, aby zachránili čo najviac svojho majetku. Bez výnimky boli všetci zranení a v žiare granátov mnohé životy vyhasli. Konkrétne Hančák Vasiľ – 65 rokov, Stanko Juraj – 65 rokov, Todákova Anna – 110 rokov, Sirzaková Mária – 6 rokov, Macanová Olena – 35 rokov, Černega Vasiľ – 14 rokov, Bobenič Elek – 6 rokov, Černega Štefan – 6 rokov, Todak Juraj – 65 rokov a manželka Vasiľa Bobeniča vo veku 35 rokov. Pacienti v ruskej táborovej nemocnici boli doslova spálení. Dozorca delostrelectva povedal, že je hrozný pohľad na unikajúcich bezmocných pacientov. Všade okolo boli plamene a jediná cesta von bola blokovaná šrapnelovým ohňom z Malého Bukovca. Museli tam uhorieť!

Pekelný pohľad bol aj na miestnych obyvateľov. Po utíchnutí plameňov začali Rusi okrádať miestnych ľudí o ich posledné zvyšky majetku. 45-ročná manželka Ivana Černegu bola prepichnutá bajonetom a manželka Petra Todáka schytala do hrude ruskú guľku za obranu svojho chudobného majetku. K rozpútaniu šialenstva došlo vtedy, keď dvaja dedinskí chlapi  prichytili rabujúcich vojakov ruskej pechoty a rozsekali ich sekerami. Do večera bola Runina minulosťou. Žiariaci popol a kamenné základy bývalých drevených domov ukazovali na miesto, kde ešte toho dňa ráno žili ľudia, ktorí boli stále pokojní, zbožní a pre ostatných neškodní…

Ruiny dreveného kostolíka v Runine.

Rusi neboli zničením dediny až tak veľmi stresovaní, nachádzali sa v odľahlých lesoch a začali podnikať zúrivé útoky na naše postavenia. Ich privezené kanóny porazili naše delá v Malom Bukovci i vo veľkolepo opevnenom vrchu 922 Kučalata. Po dobití Kučalaty dopadlo z tejto hory do Topole v jeden deň naraz 5 delostreleckých granátov. Na mieste boli zabití: Vasiľ Lovič – 75 rokov, Juraj Regula – 33 rokov, Peter Hačko – 33 rokov. V tento deň zasiahol ruský šrapnel aj 47 ročného Ivana Sokoloviča, ktorý šiel cestou k susedovi po vajíčka. Boje o postavenia na kóte Kučalaty a Malého Bukovca prebiehali každý deň veľmi intenzívne. Naše vyčerpané jednotky kavalérie prišla vystriedať 18. honvédska armáda zo Šoprone. Vojaci sa rozostavili v zákopoch na šírku 600 pušiek no i tak s ťažkosťami zvládali ruský nápor. Z opačnej strany kopca, v doline rieky Cirocha, boli v jeden deň privezené dva ťažké kanóny kalibru 30,5 cm, ktoré zahájili paľbu na vrchol Kučalaty. Rusi sa napriek všetkému stiahli z Kučalaty iba 2 týždne po prielome pri Gorliciach.

Ruské delostrelecké postavenie, slovenské Karpaty 1915.

Nová Sedlica a Zboj tiež veľmi trpeli. Oblasť v okolí týchto obcí bránil 25., 73. a 76. pluk spoločnej armády a 18. honvédsky peší pluk. Večer bolo vidieť jasné svetlo plameňov aj v týchto obciach. Naši vojaci zapaľovali domy v Zboji jeden po druhom takže dedina horela postupne a pomaly. V Novej Sedlici úlomok šrapnelu zasiahol dom Juraja Buchláka a zabil v ňom nevinné dievča. Drevený kostol v Zboji bol taktiež zasiahnutý šrapnelom. Faru zasiahli dva ruské a jeden vlastný granát, ale prístavbu kostola zapálil ruský granát. Pri kostole v Zboji bol šrapnelom smrteľne ranený veliteľ pechoty Sándor Heid. Spočiatku ho chceli jeho vojaci pochovať pri kostole, ale kvôli neutíchajúcej delostreleckej paľbe ho nakoniec pochovali pri kostole v Uličskom Krivom. 

Drevený kostolík v Uličskom Krivom v čase Veľkej vojny.

Pred zákopmi prechádzajúcimi cez Zboj v strede dediny sa vyskytol úžasný incident. Ruský brigádny generál Nikolaj Nikolajevič Mirbach, generál kozákov, sa jedného večera vydal z Novej Sedlice, aby preskúmal zákopy. V nočnej hmle sa stratil aj so svojím asistentom a dvoma kozákmi. Keď sa hmla ráno rozplynula, k jeho veľkému prekvapeniu sa ocitol priamo pred nepriateľskými zákopmi v Zboji. Po tom, čo si uvedomil svoju smrteľnú situáciu, pokúsil sa o útek, ale desiatnik 25. pešieho pluku, ktorého taktiež prekvapilo, že zbadal ruského generála, ho zastrelil a zajal jeho spoločníka – pomocného dôstojníka a ostatných kozákov. Toho času vtedajší arcivojvoda Leopold Salvátor vydal príkaz na vojenský pohreb ruského generála. Z Užhorodu bola generálovi Mirbachovi dovezená krásne ozdobená drevená rakva a pochovaný bol s úplnou vojenskou nádherou pri Zboji v dedinke Uličské Krivé. Pohrebný obrad vykonal biskup Sándor Fircák v drevenom kostolíku, vedľa ktorého bol generál so všetkou úctou pochovaný.

Rakúsko-uhorské delo v postavení pri obci Zboj.

Ani smrť ruských generálov a dôstojníkov na bojisku neodradzovala ruskú armádu od ničenia našej zeme. Ruské lietadlá častokrát preleteli ponad naše hlavy a zhodili bomby až na ďalekú železničnú stanicu v Stakčíne.

Smutné, temné časy, krvavé dni, keby ste len mohli žiť v našich spomienkach!

Spracoval: Ing. Radovan Vrabeľ

One comment

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.