Voda pre východné Slovensko
Starina je najväčšou vodnou nádržou na pitnú vodu na Slovensku a zároveň predstavuje najväčší zdroj pitnej vody v strednej Európe. Nachádza sa v najvýchodnejšom cípe Slovenska, v severovýchodnej časti okresu Snina. Katastrálne spadá pod obec Stakčín. Rozprestiera sa v Bukovských vrchoch na území Národného parku Poloniny. Je vybudovaná na hornom toku rieky Cirocha.
Vodná nádrž má objem 59,8 miliónov m³ vody a rozprestiera sa na ploche 311,4 hektára, priehradný múr má výšku 50 metrov. Dĺžka hrádze je 345 metrov, jej šírka je 7 metrov. Starina bola vybudovaná v rokoch 1981 až 1988 z dôvodu potreby zásobovania regiónov východného Slovenska pitnou vodou.
V súvislosti s výstavbou Vodnej nádrže Starina zaniklo sedem obcí – Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana a Zvala. V budúcej zátopovej oblasti boli zrušené obchody a úrady, prestali tu premávať autobusy. Ľudia sa chtiac-nechtiac museli presťahovať. Pre väčšinu z nich sa novým domovom stalo mesto Snina. Čo mohli, to si títo ľudia vzali so sebou. Čo nevzali, to sa počas niekoľkých dní stratilo. Ich domy boli zbúrané. Ostali len opustené cintoríny a kostoly. Po čase sa prikročilo i k búraniu kostolov. Vraj v nich prespávali pašeráci…
Obrazy miznúceho sveta
Z obce Dara sa okrem obecného a vojenského cintorína z čias prvej svetovej vojny zachoval iba murovaný kostol vybudovaný v roku 1956. Mal do budúcnosti slúžiť na ustajnenie ťažných koní pracujúcich v lesnom hospodárstve. Murovaný kostol bol postavený na mieste pôvodného dreveného kostola z roku 1746, ktorý v roku 1938 zhorel. Zvon z tohto kostola sa v súčasnosti nachádza vo Vihorlatskom múzeu v Humennom.
O osude zvonov niekdajších kostolov z Ostrožnice a Zvaly rozpráva pán Anton Vasiľ z Nižného Hrušova:
Naša obec má veľa spoločného s výstavbou vodnej nádrže Starina. V našom gréckokatolíckom chráme máme dva zvony z tejto zátopovej oblasti. Dva pôvodné zvony boli totiž zrekvírované na vojenské účely v roku 1916. Zo zátopovej oblasti bývalej obce Zvala sa do Nižného Hrušova prisťahovali bratia Greškovi. Obec Ostrožnica bola filiálkou gréckokatolíckej farnosti v obci Zvala. Pôvodne sa v ostrožnickom kostole nachádzal iba jeden zvon z roku 1924. Nakoľko Zvala mala tri a Ostrožnica iba jeden zvon, farníci zo Zvaly jeden zvon vyrobený v roku 1949 darovali Ostrožnici a tak mala aj Zvala, aj Ostrožnica, každá po dva zvony. Po zbúraní kostola v Ostrožnici v roku 1985, pán Greško od pôvodných obyvateľov obce zvony vyprosil pre náš chrám v Nižnom Hrušove, kde boli oba v roku 1987 zavesené. Dva zvony zo Zvaly ležali v Snine za jedným rodinným domom v žihľave, až do času postavenia nového gréckokatolíckeho chrámu. Tam visia dodnes.
Pre úplnosť uvádzame, že z obce Ostrožnica sa zachoval obecný a vojenský cintorín z čias prvej svetovej vojny a z obce Zvala obecný cintorín a jeden rodinný dom, ktorý slúži ako poľovnícka chata Poľovníckeho združenia s názvom Zubor Zvala-Smolník. Na mieste pôvodného murovaného kostola svätého Petra a Pavla z roku 1795 bola postavená kaplnka. Ikony z niekdajšieho kostola v Zvale skončili v Slovenskom národnom múzeu v Martine.
Z obce Ruské sa zachoval obecný cintorín, kaplnka na mieste zbúraného kostola z roku 1789, vojenský cintorín z čias prvej svetovej vojny a tri domy. V strede obce pod cintorínom sa nachádza prícestný kríž z roku 1955. Z konca bývalej obce vedie do Ruského sedla zachovalá kamenná cesta vybudovaná v rokoch 1861 až 1865. Pod samotným Ruským sedlom sa nachádza Pamätník Osloboditeľom z čias druhej svetovej vojny. V pravoslávnom chráme v Ruskom sa nachádzali tri zvony. Dva z nich, hoci jeden je trochu prasknutý, sa stále používajú pri príležitostných bohoslužbách.
Informáciu týkajúcu sa osudu zvonov z obce Ruské nám poskytol pán mitr. prot. Mgr. Igor Kerekanič:
Ide o dva menšie, približne tridsať kilogramové zvony, ktoré pri určitých príležitostiach normálne prevážame zo Sniny do Ruského a stále ich riadne používame. Oba zvony pochádzajú približne zo začiatku 17. storočia.
O treťom zvone z obce Ruské sa dozvedáme z komunikácie s etnografom Vihorlatského múzea v Humennom Mgr. Jozefom Fundákom:
V zbierkach Vihorlatského múzea v Humennom, v oddelení výtvarného umenia, sa nachádzajú dva zvony. Jeden z obce Ruské (1867) a jeden z obce Dara. Získané boli v roku 1984 (Ruské) a 1987 (Dara). Zvon z Ruského (poškodený už pri získaní) si môžete prezrieť v drevenom kostolíku z Novej Sedlice v skanzene v Humennom a zvon z Dary v sakrálnej expozícii v kaštieli v Humennom.
Z obce Smolník sa zachoval obecný a vojenský cintorín padlých vojakov z prvej svetovej vojny. Na mieste pôvodného kostola z roku 1898 stojí drevená kaplnka. Z obce Smolník sa zachoval jeden zvon, ktorý sa v súčasnosti nachádza vo veži gréckokatolíckeho chrámu v obci Sečovská Polianka.
Z obce Starina sa zachovala iba kováčska dielňa, ktorá sa nachádza v Múzeu ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Pomník venovaný vojakom z čias prvej svetovej vojny sa nachádza pod hladinou vodnej nádrže Starina. Pomník venovaný padlým pyrotechnikom z čias druhej svetovej vojny sa nachádza pod starinskou hrádzou. Tri zvony zo Stariny skončili v pravoslávnom chráme na Brehoch v Snine. Skončil tu taktiež ikonostas, ktorý bol niekedy v deväťdesiatych rokoch rozobratý a v tomto stave je v súčasnosti uložený na pôjde chrámu.
Z obce Veľká Poľana sa zachoval obecný cintorín, jeden dom a pomník padlým vojakom z prvej svetovej vojny na vojenskom cintoríne. Vojenský cintorín ležiaci v nadmorskej výške 825 metrov nad morom je najvyššie položeným vojenským cintorínom na Slovensku. Dva zvony z gréckokatolíckeho chrámu z Veľkej Poľany boli prevezené do Sniny a sú majetkom gréckokatolíckej farnosti Matky ustavičnej pomoci. Chrám vo Veľkej Poľane bol následne zbúraný.
Spočiatku sa vraj uvažovalo nad vytvorením vodnej nádrže v obci Gerlachov, ale nakoniec sa od toho upustilo. Pod vodnou hladinou sa tak ocitla obec Starina, ostatné spomínané obce museli byť vysťahované kvôli vytvoreniu ochranného pásma v blízkosti samotnej nádrže. Zo zátopovej oblasti bolo vysťahovaných celkovo 3463 obyvateľov a zbúraných 769 domov.
Karol Wielkievič, niekdajší predseda Mestského národného výboru v Snine, si v jednom z našich spoločných rozhovorov spomenul na poslednú obyvateľku obce Veľká Poľana slovami:
Vo Veľkej Poľane žila babka, ktorá nechcela odísť. A ani som sa jej nečudoval. Ďaleko od všetkého s tým, že všetko, čo k životu potrebovala, mala po ruke. Jednoducho sa rozhodla, že neodíde. Musel som za ňou zájsť osobne. Ostala tam sama. A viete si predstaviť sto a možno aj viac lastovičích hniezd a nimi olepený celý dom? Keď tie lastovičky v jari prileteli, v dedine našli prakticky iba dom tej babky. Na dome bolo hniezdo – jedno vedľa druhého. Nemal som fotoaparát, aby som to sfotil. Nakoniec, napriek tomu, že odísť nechcela, nechala sa presvedčiť…
Etnografický výskum
Pred samotným vysídlením bol v oblasti uskutočnený rozsiahly etnografický výskum, toho času jeden z najdôkladnejších v celom vtedajšom Československu. Získané poznatky boli publikované vo forme príspevkov v rôznych zborníkoch a najmä v knihe s názvom Horná Cirocha. Tá je rozdelená na jednotlivé kapitoly, pojednávajúce o prírodných pomeroch a dejinách zátopovej oblasti, tradičnom hospodárskom živote jej obyvateľov, ich bývaní, odievaní a stravovaní, ich spoločenskom a duchovnom živote, ako aj o folklóre a nárečiach vyskytujúcich sa v tejto, dnes už vysídlenej oblasti. Mimoriadne precízne a navyše zaujímavým spôsobom spracovaná kniha popisuje obraz života ľudí, ktorí sa na miesta svojho detstva, dospievania alebo mladosti môžu dnes vrátiť iba na základe spomienok, ktoré sa v mysliach pamätníkov vynárajú počas prezerania starých, ale o to cennejších rodinných fotografií.
Väčšina vysídlencov zo zátopovej oblasti našla druhý domov v okresnom meste Snina. Prakticky vďaka nim vznikla mestská časť Snina-Brehy. Nie všetci vysídlenci si však dokázali postaviť vlastné domy na periférii mesta. Najmä starší ľudia boli odkázaní na život v bytových domoch, na ktoré si nedokázali zvyknúť. Chýbalo im dedinské prostredie, chov dobytka a práca na poli. S mestským prostredím sa nevedeli stotožniť. Bezcieľne sa potulovali ulicami Sniny a v krátkom čase po presťahovaní umierali. Nedokázali si zvyknúť…
Autor článku: Mgr. Ján Bocan