Napriek skutočnosti, že sa Snina v minulosti nerozvinula do podoby stredovekého mestečka podobne, ako sa to na Zemplíne podarilo napríklad mestám ako Humenné, či Michalovce, od najstarších čias tu môžeme pozorovať sústredenie a formovanie sa spoločenskej vrstvy, ktorá disponuje vyšším spoločenským kreditom.
V dobovej tlači nachádzame zmienky o organizovaní rôznych spoločenských podujatí na území mesta, z ktorých je možné vyčítať množstvo významných mien. Našou snahou je k týmto menám vyhľadať konkrétnu informáciu alebo priradiť určitý vzťah, vďaka čomu sa nám darí objavovať fragmenty zo spoločenského života v meste.
Zaujímavá je napríklad informácia z prvej polovice 19. storočia hovoriaca o tom, že miestny zemepán Štefan Rholl organizoval v roku 1829 v okolí Sniny poľovačku na diviaky a medvede. Veľkolepých príprav na poľovačku sa zúčastnili významné osobnosti z okolitého Zemplína. Na dvore kaštieľa v Snine nechýbali predstavitelia významných rodov Beniczky, Dessewfy, Füzesséry alebo Szirmay, grófovia Csáky, Sztáray, či Van der Náth a zavítal tu aj zástupca správcu Zemplínskej stolice Ladislav Dokus. Štefan Rholl na veľkolepé slávnosti spojené s poľovačkou pozval okrem iných aj vojenských hodnostárov a rôznych významných hostí, po ktorých posielal kočiar s kočišom a štvoricou zapriahnutých koní, a ich úlohou bolo vzácnych hostí dopraviť do Sniny.
Každé historické obdobie so sebou prináša určité zmeny a v súvislosti s nimi sa v dobovej tlači vynárajú mená ďalších, v meste pôsobiacich prominentov. Vo všeobecnosti je možné povedať, že v menších sídlach bola inteligencia tvorená trojicou osôb – kňazom, richtárom a učiteľom. V Snine najmä po vytvorení samostatného okresu v roku 1878, evidujeme okrem trojice horeuvedených i mená slúžnych úradníkov, okresných a obvodných lekárov, hlavných a pomocných notárov a tak podobne. Väčšinou išlo o bohatých a vplyvných ľudí.
Na prelome 19. a 20. storočia vo funkcii hlavného slúžneho úradníka v Snine pôsobili postupne Koloman Isépy, Elek Kossuth, Alexander Sommosy a Ladislav Fischer. Radovými úradníkmi boli napríklad Štefan Dobe, Martin Hericz alebo Július Durcsinszky. Správcom Rímskokatolíckej ľudovej školy bol Augustín Hornyak, učiteľmi boli Michal Balas a Július Horváth. Hlavným lesníkom bol Kornel Csopey. Vo funkcii verejného dozorcu pôsobil Emil Friendlich. Lekárnikom bol Arpád Csiszár. Hlavným notárom bol Andrej Dely, notárskym pisárom Emil Winkler z Belej nad Cirochou. Vo funkcii okresného lekára pôsobil Dionýz Marton.
Mená týchto a ďalších osobností sa v dobovej tlači spomínajú pomerne často. V prípadoch usporiadania finančných zbierok, výnosy ktorých poslúžili na rôzne ušľachtilé účely a ciele, sa spomínajú najmä mužské mená a v prípade organizovania a účasti na dobročinných akciách, medzi ktoré patrili napríklad bály alebo plesy, sa objavujú najmä ženské mená.
Jeden z takýchto charitatívnych plesov sa v Snine uskutočnil dňa 6. decembra 1900. Plesu sa zúčastnili manželky Andreja Delyho, Michala Balása, Arpáda Csiszára, Kornela Csopeya, Jána Dancsa, Štefana Dóbého, Jána Dombára, Jozefa Grunda, Elemíra Kossutha, Dionýza Martona, Viliama Pileczkého, Antona Ripu a Vilibalda Urbancsika a taktiež slečny Anna Chinorányiová, Etelka Dombárová, Otília Grundová, Anna Karcsubová a Irena Kossuthová. Ples si vyslúžil pozitívny ohlas, ale z charitatívneho hľadiska žiaľ úspešný nebol.
Na Slovensku je zvykom, že po svadbe žena prijíma mužovo priezvisko. V niekdajšom Uhorsku to bolo inak. Manželka neprijímala po manželovi iba priezvisko, ale priezvisko spolu s jeho krstným menom. Vzhľadom k tejto zaujímavosti, nie je na základe historických prameňov možné zostaviť plnohodnotný zoznam krstných mien na plese prítomných vydatých dám. Uvediem príklad. Dievča menom Margita si vezme za muža chlapca menom povedzme Bottyán János (V bývalom Uhorsku a vlastne aj v súčasnom Maďarsku sa zvykne ako prvé uvádzať priezvisko). Po svadbe sa jej meno zmení na Bottyán Jánosné. O tom, že ide o vydatú ženu hovorí iba koncovka „né“ uvedená za krstným menom jej manžela.
Tancovačiek sa zúčastňovali najmä dámy a slečny. Ďalší charitatívny ples, ktorý si vyslúžil morálne uznanie, ale nedosiahol predpokladaný finančný výnos, sa uskutočnil dňa 25. júna 1901. Podujatie bolo otvorené o tretej hodine v miestnom parku. O pohostenie sa postarala rodina grófa Eberharda Lippeho. Po večeri nasledovala beseda so spisovateľom Simonaom Tolnaiom a neskôr tanečná zábava, ktorá sa skončila až po polnoci.
Tanečné zábavy zvykli organizovať aj miestni žandári. Tie sa väčšinou konali v priestoroch ľudovej školy pri rímskokatolíckom kostole, kde bola pre tento účel vždy vyprataná a vyzdobená jedna z učební. Výzdoba pozostávala najčastejšie z borovicových vetvičiek a lúčnych kvetín. Jeden z účastníkov jednej takejto tanečnej zábavy opísal danú udalosť slovami:
Predstavoval som si sám seba ako v rozprávkovej záhrade. Všetko bolo také krásne, príjemné, vkusné a pôsobivé, že som zabudol na všetok smútok a aspoň na pár hodín som si predstavoval, že aj chudobní môžu byť na tejto Zemi šťastní. Slávnosť bola veľmi elegantná. Zábava začala o 8. hodine večer a prítomné dámy mi v nasledujúci deň oznámili, že trvala do 7. hodiny ráno. Je povinnosťou každého z nás v rozbehnutej zábave pokračovať aj dnes.
Po vzniku Česko-Slovenska väčšina predstaviteľov maďarskej inteligencie Sninu opustila a na voľné miesta boli vypísané konkurzy. Avšak v Snine a vlastne aj celkovo na Slovensku sa nenachádzal dostatok potrebne vzdelaných Slovákov, ktorí by dokázali obsadiť uvoľnené posty. A tak došlo k tomu, že ponúkané voľné miesta s podmienkou, že ich nebudú zastávať iba dočasne, prijali predstavitelia českej inteligencie. V Snine sa tak objavili nové zvučné mená. Napríklad prednostom železničnej stanice sa stal František Pokorný, okresným lekárom František Kornfeld, prednostom četníckej stanice Rudolf Večerka a podobne. Novovytvorenej Česko-Slovenskej republike zložili prísahu aj poniektorí maďarskí úradníci a tak plynule prešli do služieb nového štátneho zriadenia. Bol medzi nimi napríklad Július Durčinský, ktorý v medzivojnovom období pôsobil na poste okresného náčelníka. Vo funkcii správcu Zemplínskeho lesného hospodárstva pôsobil Gustáv Papp. Do Sniny prichádzali postupne ďalší predstavitelia českého národa, ako napríklad správca parnej píly Jozef Nitsche alebo zakladateľ prvej elektrárne v Snine Antonín Soukup. V tomto období sa v Snine dostávajú do popredia aj mená predstaviteľov miestnej židovskej komunity, ako napríklad Dezider Herskowits, majiteľ prvého obchodného domu v Snine alebo advokát Eugen Rosin.
Situácia v Snine sa stabilizovala a v organizovaní večierkov a plesov sa pokračovalo. Tie najvýznamnejšie sa konali v priestoroch miestneho kaštieľa. Ich organizátorom bola väčšinou rodina Gustáva Pappa. Tieto večierky boli natoľko prestížne, že sa na nich schádzala spoločenská smotánka z územia prakticky celého Zemplína. Na bujarých večierkoch popri množstve vypitého alkoholu určite odzneli aj rôzne nevhodné výroky, ktoré na reakciu nenechali dlho čakať.
Prepis a preklad listu je nasledovný:
Vážený pán okresný náčelník !
Je Vám nepochybne známe, že jedným z pozvaných účastníkov plesu, organizovaného 12. v zámku bol verejne vyslovený názor, že by bolo nutné tieto české dámy odtiaľ (snáď z tohto plesu) vykopnúť. Týmto výrokom, z nášho pohľadu nedôstojným inteligentnej spoločnosti sa cítime na cti urazenými a bolo by nám skutočne ľúto, keby sa nám za túto urážku, ktorou sme pred verejnosťou skompromitované, nedostalo náležitého zadosťučinenia. Dokiaľ sa tak nestane, nebudeme považovať za svoju spoločenskú povinnosť zúčastňovať sa podobných zábav a verejných podujatí kýmkoľvek v Snine organizovanými, pretože máme obavy, že by sa podobný prípad mohol opakovať. Túto sťažnosť predkladáme Vám okresný náčelník ako protektorovi daného plesu a láskavo Vás prosíme o vyšetrenie, respektíve urovnanie tejto nepríjemnej záležitosti.
V Snine dňa 22. februára 1929
Autorkami listu boli Ľudmila Augustová a Žofia Kopecká, s jeho obsahom sa stotožňujú učiteľka Milada Cílková, Klementína Koučková a Miloslava Pokorná.
Dnes už len ťažko zistíme, akým spôsobom okresný náčelník sťažnosť českých dám vyriešil, ale ako sa zvykne hovorievať, ženy sú najlepšími a najprísnejšími kritikmi na svete a neoplatí sa s nimi škriepiť…
Autor článku: Mgr. Ján Bocan