V roku 1906, teda ešte v čase Rakúsko-Uhorskej monarchie a tvrdej maďarizácie, uzrela svetlo sveta skutočne pozoruhodná publikácia s názvom Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov. Jej autorom bol slovenský jazykovedec, prekladateľ a filológ Dr. Samuel Czambel (1856-1909).
Publikáciu vydanú vlastným nákladom zasvätil problematike východoslovenských nárečí. Úvodná časť jej obsahu je venovaná zhrnutiu všeobecných poznatkov týkajúcich sa nárečí na východe Slovenska, záverečná časť je tvorená slovníkom nárečových pojmov. Asi najzaujímavejšiu časť publikácie tvoria rečové ukážky. Ukážkami východoslovenského nárečia sú tu okrem iného zastúpené aj Spišská, Šarišská, Abovská, Zemplínska a Užská stolica. Zemplínska stolica je tu reprezentovaná ukážkami pochádzajúcimi z Trebišova, Sečoviec, Vranova, Dobrej, Stropkova, Banoviec, Stražského, Humenného, Udavského, Koškoviec, Papína a Dluhého na Ciroche (názvy sú uvedené presne tak, ako v publikácii).
Samuel Czambel zrejme počas svojich bádateľských potuliek po východe Slovenska nedorazil až do Sniny, ale vďační mu môžeme byť za to, že navštívil aspoň najzápadnejšiu obec nášho okresu, kde sa mu podarilo zaznamenať hneď dve rozprávania. S jedným z nich si Vás na tomto mieste dovoľujeme zoznámiť:
Büł jeden šuster, ta büvał un vüše vałała. Hudobní büľi zo ženu a ňemaľi dzeci ňič. Oni ľem tak žiľi chudobňe, z toho, so zarobił muž. Raz jeden vojak dał mu šescdześac grajcari, so mu popravił bokanče. Ta vun ten šuster, dał šteracec grajcari na kilo m´esa, so bü žena išla priňesc, a dvacec grajcari na połľitra paľenki. Žena priňasła m´eso, tak hceľi hotoviť ho, … ta nemaľi u čim hotovic, taki hudobni buľi. I žena poveda mužu, žebü išoł do suśedu požičic harčka, so bü maľi u čim m´eso uvaric… Muž poveda: „Ja pujdu požičic, aľe harčok ti muśiš nazad odňesc.“ Ta m´eso uvariľi i pojedľi pálenku vipiľi a harčok žena ňesceła zaňesc nazad. I zaś poveda mužovi, obü ho odňes, kedz ho priňes. Aľe muž chceł, obü ho ľem žena odňasła. Ňemohľi še zhodnuc, ta žena poveda tak: „Kotre skorej prehvari ku kotromu, ta tot odňeśe harčok!“ Tak voňi buľi za tri dni, co jeden k druhomu ňehvareľi, bo kedz bi kotri prehvareł, tot bü muśeł harčok odňisc. Išoł jeden žid, tak več´ar, a mal barz podłe bokanče. Išoł von z vałała, vidzi na kraju chižu, že u ňej dvojo ľudzi stari žiju. I išoł dnu do chiži i povädał: „Dobri več´ar!“ Ňichto mu ňedzekovał. I püta śe šustra, či mu bokanče ňepopravi? Šuster kiva hłavu, že hej, aľe ňesce prehvarec. Žid śe püta, za keľo mu popraví? Šuster nič ňehvari, ľem hłavu kiva, že mu popraví… Žid śe ňemuh zo šustrom pojednať, so bü mu bokanče popravił. U druhej chiži šustrova žena pradła, ta žid śe püta žene, či mu jej muž popravi bokanče? Žena kiva hlavu, že „hej“, aľe ňehvari ňič. I žid śe püta väcej, že čom ňechce hvarec aňi šuster, aňi mu žena? Žena ľem z hlavu pokivuje na židovo slova. Tak žid śe ňemuh dočakac, so bü dajedno hvarelo… Žena śedzela na posceľi, ta žid vivracił ženu a robił, jak bi ju za ženu potrebovał. Šuster vidzeł, ta śe barz s ruku hroził na žida, aľe ňeprehvareł. Žena nič ňehvareła, aľe jak žid išoł het iz chiži, ona skočiła s posceľi, ta chopiła drevo, ta uderiła muža, ta povedała: „Kristuš bü takoho muža pokarał, so vun dal bi svoju ženu druhomu chlopoj vipotrebovac a ňič ňepovedá!“… A chlop povedał: „Chvalabohu, že śi prehvareła perši jak ja, ta ceper´ ti odňeśeš harčok!“ – A žena muśeła odňesc harčok.
Túto vtipnú anekdotu, ako je uvedené v poznámke priamo v publikácii, Samuelovi Czambelovi na rímskokatolíckej fare dňa 16. júla 1898 vyrozprával Ján Kohut a opravoval Andrej Kováč, rodom z Dluheho na Ciroche. Škoda len, že sa takéhoto hovorového, autentickým spôsobom zaznamenaného nárečového materiálu z okresu Snina nezachovalo viac…
Autor článku: Mgr. Ján Bocan