Vážení čitatelia Retrospektívy !
Pri listovaní starých novín v rôznych archívoch z času na čas natrafím na zaujímavý článok, ktorý sa týka nášho mesta alebo nejakej obce v našom okrese. Keďže sa prioritne venujem moderovaniu rubriky „Obdobie vojnových konfliktov“ v tomto elektronickom časopise, najčastejšie vedú kroky môjho bádania práve do starých vojenských novín. Dnes som natrafil v časopise Československá armáda na článok s názvom Snina: Obraz dnešného Slovenska. I keď článok nemá s vojnou nič spoločné, bola by škoda ho nezverejniť.
Osobne ma zaujalo množstvo fotografických príloh tohto článku aj s detailným popisom a s uvedením mien osôb, ktoré sú na fotografiách zachytené. Dúfam, že tento text zaujme viacerých čitateľov a možno niektorí skutočne na priložených fotografiách spoznajú svojich predkov alebo príbuzných.
Od Púchova, kde sa nám otvára cez široké údolie Váhu pohľad na rozostavenú priehradu, sa tiahne nepretržitý rad nových stavieb. Dubnica, Martin, Žilina, Orava, Kríž nad Hronom, Nováky, Brezno, Dobšiná, Snina … Každé meno značí veľkolepé dielo vybudované za ľudovodemokratickej vlády. U každého vyvstáva predstava miliónov vyrobených kilowattov, tisícky ton vytaveného kovu, rozmerných konštrukcií, zložitých strojov, traktorov a družstevných gazdovstiev. Obrazy nového Slovenska sa odvíjajú bez zastávky ako z pásu a niekde ďaleko ostáva stratené všetko staré, primitívne, úbohé, ako to tu zanechali kapitalisti. Veľkosť diela, ktoré bolo na Slovensku vykonané, budí ešte väčšiu úctu v porovnaní s minulosťou. Priemysel bol taký slabý, že ešte v roku 1949 bolo na celom Slovensku iba 29 okresov, v ktorých počet zamestnancov v priemysle presahoval 5 percent obyvateľstva. To vplývalo aj na rast technickej inteligencie. Pred vojnou študovalo na odborných priemyslových školách najviac 2000 žiakov. Dnes vychádza z týchto škôl každým rokom na pätnásť tisíc technikov. O traktoroch sa v slovenskom pôdohospodárstve nedalo dobre ani hovoriť. Na ich pomoc si slovenskí roľníci navykli až v ľudovodemokratickej republike. Ako sa vláda postarala o pôdohospodárstvo, svedčí počet traktorových jednotiek, ktorý sa od roku 1948 zvýšil o 6369. A to sú len zlomky úžasných výsledkov, nepatrné ukážky rozmachu, aký Slovensko dosiaľ ešte nezažilo. Smutná tradícia slovenského vidieku zapadla do minulosti. Neznáme kúty prestali byť neznáme. Zatiaľ čo ich mená prv roznášali do sveta iba bedári, ktorých vyháňala núdza a nezamestnanosť, čítame ich dnes na kvalitných výrobkoch, na značkách nových národných podnikov. Stoosemdesiat tisíc ľudí sa za prvej republiky muselo vysťahovať zo Slovenska do cudziny, pretože sa doma neuživili. „Viac ako tristo tisíc pracovníkov potrebujeme získať do dvoch rokov, aby sme ich zaradili do výrobného procesu!“ počujeme na zasadaní Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska v roku 1951. Na východe Slovenska, pod horskými hrebeňmi Vihorlatu, v Snine, sa uskutočňuje projekt, ktorý zmení údolie Cirochy k nepoznaniu — veľký priemyslový závod, obytné štvrte, školy, traktorová stanica, sociálne a zdravotnícke zariadenia, ihrisko — nebude chýbať ani námestie s parkom a fontánou. To všetko si Sninčania ešte pred niekoľkými rokmi nevedeli ani predstaviť. Poznali iba priemysel, ktorý tu zastupovala stará píla s dvoma strojnými zámočníkmi. Teraz Snina dýcha celkom novým životom. Ťažko by niekto zo starých pamätníkov veril, že všetko bolo postavené v troch rokoch. Len čo bol dokončený nový národný podnik Vihorlat, odrážajú sa oproti horám červené konštrukcie ďalších fabrických hál. Na budúcom námestí sa dvíha žeriav nad novostavbou štvorročnej priemyslovej školy. Údolím Pčolinky sa tiahne rad obytných domov a nad mestom stoja základy modernej nemocnice pre dvesto ľudí. U strojov, na stavbách, v kanceláriách pracujú s úspechom bývalí pastieri z hôr. V učňovskom internáte sa učia ďalšie stovky mladých ľudí zaobchádzať s novodobou technikou. Všetkým sa už rysuje Snina blízkej budúcnosti — jedno z krásnych miest nového Slovenska — Snina socialistickej epochy.
Text pôvodného článku
Spracoval: Ing. Radovan Vrabeľ