Snina: Obraz dnešného Slovenska

Vážení čitatelia Retrospektívy !

Pri listovaní starých novín v rôznych archívoch z času na čas natrafím na zaujímavý článok, ktorý sa týka nášho mesta alebo nejakej obce v našom okrese. Keďže sa prioritne venujem moderovaniu rubriky „Obdobie vojnových konfliktov“ v tomto elektronickom časopise,  najčastejšie vedú kroky môjho bádania práve do starých vojenských novín. Dnes som natrafil v časopise Československá armáda na článok s názvom Snina: Obraz dnešného Slovenska. I keď článok nemá s vojnou nič spoločné, bola by škoda ho nezverejniť.

Panoráma Sniny, prvá polovica 50. rokov minulého storočia.

Osobne ma zaujalo množstvo fotografických príloh tohto článku aj s detailným popisom a s uvedením mien osôb, ktoré sú na fotografiách zachytené. Dúfam, že tento text zaujme viacerých čitateľov a  možno niektorí skutočne na priložených fotografiách spoznajú svojich predkov alebo príbuzných.

Od Púchova, kde sa nám otvára cez široké údolie Váhu pohľad na rozostavenú priehradu, sa tiahne nepretržitý rad nových stavieb. Dubnica, Martin, Žilina, Orava, Kríž nad Hronom Nováky, Brezno, Dobšiná, Snina … Každé meno značí veľkolepé dielo vybudované za ľudovodemokratickej vlády. U každého vyvstáva predstava miliónov vyrobených kilowattov, tisícky ton vytaveného kovu, rozmerných konštrukcií, zložitých strojov, traktorov a družstevných gazdovstiev. Obrazy nového Slovenska sa odvíjajú bez zastávky ako z pásu a niekde ďaleko ostáva stratené všetko staré, primitívne, úbohé, ako to tu zanechali kapitalisti. Veľkosť diela, ktoré bolo na Slovensku vykonané, budí ešte väčšiu úctu v porovnaní s minulosťou. Priemysel bol taký slabý, že ešte v roku 1949 bolo na celom Slovensku iba 29 okresov, v ktorých počet zamestnancov v priemysle presahoval 5 percent obyvateľstva. To vplývalo aj na rast technickej inteligencie. Pred vojnou študovalo na odborných priemyslových školách najviac 2000 žiakov. Dnes vychádza z týchto škôl každým rokom na pätnásť tisíc technikov. O traktoroch sa v slovenskom pôdohospodárstve nedalo dobre ani hovoriť. Na ich pomoc si slovenskí roľníci navykli až v ľudovodemokratickej republike. Ako sa vláda postarala o pôdohospodárstvo, svedčí počet traktorových jednotiek, ktorý sa od roku 1948 zvýšil o 6369. A to sú len zlomky úžasných výsledkov, nepatrné ukážky rozmachu, aký Slovensko dosiaľ ešte nezažilo. Smutná tradícia slovenského vidieku zapadla do minulosti. Neznáme kúty prestali byť neznáme. Zatiaľ čo ich mená prv roznášali do sveta iba bedári, ktorých vyháňala núdza a nezamestnanosť, čítame ich dnes na kvalitných výrobkoch, na značkách nových národných podnikov. Stoosemdesiat tisíc ľudí sa za prvej republiky muselo vysťahovať zo Slovenska do cudziny, pretože sa doma neuživili. „Viac ako tristo tisíc pracovníkov potrebujeme získať do dvoch rokov, aby ste ich zaradili do výrobného procesu!“ počujeme na zasadaní Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska v roku 1951. Na východe Slovenska, pod horskými hrebeňmi Vihorlatu, v Snine, sa uskutočňuje projekt, ktorý zmení údolie Cirochy k nepoznaniu — veľký priemyslový závod, obytné štvrti, školy, traktorová stanica, sociálne a zdravotnícke zariadenia, ihrisko — nebude chýbať ani námestie s parkom a fontánou. To všetko si Sninčania ešte pred niekoľkými rokmi nevedeli ani predstaviť. Poznali iba priemysel, ktorý tu zastupovala stará píla s dvoma strojnými zámočníkmi. Teraz Snina dýcha celkom novým životom. Ťažko by niekto zo starých pamätníkov veril, že všetko bolo postavené v troch rokoch. Len čo bol dokončený nový národný podnik Vihorlat, odrážajú sa oproti horám červené konštrukcie ďalších fabrických hál. Na budúcom námestí sa dvíha žeriav nad novostavbou štvorročnej priemyslovej školy. Údolím Pčolinky sa tiahne rad obytných domov a nad mestom stoja základy modernej nemocnice pre dvesto ľudí. U strojov, na stavbách, v kanceláriách pracujú s úspechom bývalí pastevci z hôr. V učňovskom internáte sa učia ďalšie stovky mladých ľudí zaobchádzať s novodobou technikou. Všetkým sa už rysuje Snina blízkej budúcnosti — jedno z krásnych miest nového Slovenska — Snina socialistickej epochy.

Text pôvodného článku
Obrábať kov, to je pre najmladších učňov Kláru Vrabelovu a Valentína Ondušku vzrušujúca a neobyčajná robota. Pozerajú sa so záujmom a napätím, či sa im to podarí.
Novovybudovaný závod Vihorlat zamestnáva väčšinu ľudí, ktorí v ňom po prvý raz prišli k odbornej práci. Majster výrobného výcviku Viktor Onuška pomáha u stroja mladým frézarom Janovi Michančinovi a Antonínovi Brečkovi.
Sninská traktorová stanica je dobre pripravená pre jarnú pomoc roľníkom. Veľkú zásluhu na tom, že v súťaži opráv strojov získala v Prešovskom kraji tretie miesto, majú najlepší opravári stanice Peter Mitrus a Michal Džupinka.
V neďalekom JRD v Stakčíne sa roľníkom osvedčuje spoločné gazdovanie deň zo dňa. Osobitne, keď im vláda poskytla veľké úľavy v úrokoch z pôžičky na postavenie moderného kravína. Družstevníci Ján Piteľ, Júlia Kelemecová a Zuzana Kuzmová už nechcú ani počuť o gazdovaní po starom spôsobe.
Z nového závodu odchádzajú hotové výrobky a v blízkosti montéri dokončujú konštrukcie ďalších objektov. Vo výške nad dlhou halou pracuje zvárač Štefan Pinter.
Internát štátnych pracovných záloh vychováva sninskému priemyslu nové kádre odborníkov. Z jeho okien majú učni pekný pohľad na rastúce mesto.
Okresný ústav národného zdravia v Snine sa stále rozširuje. Namiesto dvoch lekárov, ktorý tu boli prv pre celý okres, sa teraz stará o zdravie občanov dvanásť lekárov a veľký počet zdravotných pracovníc. Ako jedno z prvých, bolo v novej budove zriadené detské oddelenie.
V kapitalistickej republike a v takzvanom „slovenskom štáte“ sa sninské deti novej školy nedočkali. Len ľudovodemokratická republika otvorila novú školu pre 800 žiakov.
Ako vyzerá vnútrajšok nových domov, ktoré tu zatiaľ ešte obkolesuje blato zastavaných rolí, nám ukazuje pohľad do bytu, jedného zo zamestnancov závodu súdruha Viliama Kobzínka.

Spracoval: Ing. Radovan Vrabeľ

Zdroj: Časopis Československá armáda., 10. apríla 1954., Obrázkový čtrnáctideník čs. branné moci., ročník III. – číslo 8.,  str. 6-7., Autor textu: Rudolf Volek., Snímky: Miloš Sukup, Pavol Mihálik.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.