Heraldika a sfragistika
Heraldika (z gréckeho slova heraldus – herold) je pomocnou historickou vedou, ktorá sa zaoberá štúdiom súhrnu pravidiel a zvyklostí, na základe ktorých sú tvorené, popisované, určované a zakresľované znaky, pričom znakom sa rozumie trvalé znamenie spravidla charakterizujúce určitú územnú jednotku ako napríklad obec, mesto, kraj, štát, respektíve iné územné spoločenstvo, prípadne právnickú osobu. Erby miest a obcí predstavujú istý zdroj poznania a poučenia. Niektoré slovenské mestá vrátane Sniny majú vyše 700. ročnú tradíciu. Podkladom pre vznik erbu sa najčastejšie stáva mestská pečať, ktorú je možné považovať za dôkaz administratívnej činnosti v danej lokalite. Motívmi pečatí bývajú najčastejšie symboly, ktoré určitým spôsobom dané mesto alebo danú obec reprezentujú. Symbolika pečatí vychádza z činností vykonávaných mestským obyvateľstvom. Sfragistika (z gréckeho slova sfragis – pečať) je pomocnou historickou vedou, ktorá skúma vznik, vývoj, vyhotovovanie a používanie pečatí.
Pečate a pečiatky
Počiatky používania pečatidiel rytých v kameni nachádzame už u obyvateľov starovekého Egypta, Babylonu, Asýrie a Číny. Súčasťou prvých pečatidiel bola retiazka, ktorú ich majitelia nosievali na krku, prípadne na zápästí. Neskôr sa objavili aj pečatidlá vo forme pečatných prsteňov. Materiálom, z ktorého boli najstaršie pečatidlá vyrobené, bol kameň. Postupom času boli kamenné pečatidlá nahradzované pečatidlami vyrobenými z polodrahokamov ako ónyx alebo alabaster. Pečatidlá vyrobené z polodrahokamov boli postupne nahradené pečatidlami z krištáľového skla a tie boli nakoniec nahradené kovovými pečatidlami. Za kuriozity v oblasti pečatidiel by sme mohli považovať pečatidlá vyrobené z kostí alebo rohov zvierat. Pečatidlá boli najčastejšie odtláčané do vosku, hliny, prípadne cesta, no na významných kráľovských a pápežských bulách sa objavujú odtlačky pečatí i v striebre a zlate. Čo sa týka tvaru pečatidiel, ten bol rôzny. Najčastejšie sa používali pečatidlá v tvare trojuholníka, štvorca, obdĺžnika, kosoštvorca, no existovali aj pečatidlá v tvare srdca, kríža, či štvorlístka. Ich veľkosť sa pohybovala od niekoľkých milimetrov do desiatok centimetrov. Používanie pečatí bolo postupne nahradené používaním pečiatok. Odtlačky pečatí a pečiatok sú odlišné. Pôsobením pečatidla vzniká plastický odtlačok, ktorý sa buď priamo alebo prostredníctvom stuhy pripína k určitej listine. Pôsobením pečiatky vzniká farebný odtlačok, ktorý býva nanášaný priamo na určitú listinu alebo doklad.
Zberateľská činnosť
Prvé zbierky pečatidiel pochádzajú z obdobia rannej renesancie, kedy išlo prevažne o zbieranie pečatidiel vyhotovených z polodrahokamov zasadených do rôznych šperkov. Neskoršie zmapované zbierky sú tvorené kovovými pečatidlami, ktoré pre významné osobnosti danej doby boli vyrábané poprednými minciarmi a medailérmi.
Zbieranie pečatidiel je historicky staršie ako zbieranie pečatí. Zbierka nástrojov na pečatenie a pečiatkovanie je z pochopiteľných dôvodov omnoho cennejšia ako zbierka odtlačkov. Avšak z pohľadu dostupnosti a ceny je oveľa jednoduchšie zbierať odtlačky, čo úzko súvisí so zbieraním starých listín a rukopisov. Samotná zbierka býva organizovaná podľa rôznych kritérií – najčastejšie na základe územného členenia (pečate štátne, župné, obecné, …) a podľa vlastníkov (pečate kráľovské, šľachtické, duchovenské, …).
Altenburgerova zbierka
Za najvýznamnejšiu zbierku pečatí pre oblasť východného Slovenska je možné považovať zbierku dvoch osobností – Gustáva Altenburgera a Jozefa Réso Ensela. Samotná zbierka pochádza z 19. storočia a nachádza sa v krajinskom archíve v Budapešti. Hlavný podiel na vybudovaní zbierky mal Gustáv Altenburger, preto sa táto zbierka zvykne označovať ako Altenburgerova zbierka pečatí.
Ide o najrozsiahlejšiu zbierku svojho druhu nachádzajúcu sa na území strednej Európy. Pozostáva z 99 škatúľ archívneho materiálu a zvitku mikrofilmu. Obsah 23 škatúľ tvoria spisy a 76 škatúľ je naplnených odtlačkami pečatí. Podľa charakteru obsiahnutého materiálu by bolo možné túto zbierku rozdeliť na tri časti. Prvú časť zbierky tvoria písomnosti a vyobrazenia erbov, či pečatí Uhorska a krajín ako Rakúsko, Nemecko a Švédsko. Uhorsko je tu reprezentované štatistickými výkazmi, geografickými údajmi, bibliografiami a zoznamami overených obecných pečatí. Sú tu zaradené panovnícke a krajinské erby, znaky, rády, zástavy, korunovačné symboly a klenoty Uhorska, Sedmohradska, Chorvátska, Dalmácie, Slavónie a ďalších súčastí bývalého kráľovstva. V tejto časti zbierky sa nachádzajú aj erby a pečate samotných uhorských žúp. Druhú časť zbierky tvoria samotné pečate – voskové alebo atramentové otlačky vystrihnuté z pôvodných dokumentov alebo zhotovené sekundárne. Konkrétne ide o pečate 8259 obcí a miest. V tejto časti zbierky je možné nájsť aj pečate stolíc, provincií a cechov. Každý odtlačok je uložený v samostatnej obálke, ich kvalita je rôzna. Tretiu časť zbierky tvorí materiál obsahujúci heraldické symboly mnohých európskych krajín a krajín z iných častí sveta.
Zbierka nie je do dnešného dňa spoľahlivo preskúmaná a nie je možné sa v nej jednoznačne orientovať. Jej vznik nie je taktiež presne preukázateľný. Zbierka vznikla niekedy v druhej polovici 70. rokov 19. storočia. Odtlačky pečatí v zbierke boli dôkladne analyzované a datované. Nie všetky boli spoľahlivo určené, pretože všetky odtlačky neboli v stopercentnom stave, niektoré vplyvom svetla vybledli, respektíve sa nachádzali na poškodenom podklade. Z materiálov obsiahnutých práve v tejto zbierke sa v prevažnej miere vychádzalo pri vytváraní erbov miest a obcí východného Slovenska. V zbierke sa mimochodom nachádza i najstaršia známa pečať mesta Snina.
Erb mesta Snina
Bývalý predseda Mestského národného výboru v Snine Karol Wielkievič (1928-2019), za účinkovania ktorého došlo k schváleniu mestského erbu, spomínal v jednom z našich spoločných rozhovorov na návrh erbu Sniny slovami:
Ja sa priznám, že som tejto problematike nerozumel, preto sme hľadali niekoho, kto by vedel vyhotoviť návrh mestského erbu. S prvým návrhom, ktorý vyhotovil istý akademický maliar som bol na Ministerstve vnútra. Heraldická komisia tento návrh neschválila. A tak som sa priamo tam členov komisie pýtal, ako to urobiť správne. A práve to sa im asi najviac páčilo, že som sa obrátil priamo na nich. Odporučili mi navštíviť archív v Budapešti.
Na moju veľkú radosť z archívu oznámili, že evidujú nie jednu, ale hneď dve historické pečate Sniny. Staršia pochádzala z doby valašskej kolonizácie, bol na nej vyobrazený o palicu opretý bača a okolo neho ovečky. Na druhej pečati bol hámor s postavou hámorníka stojaceho pod strieškou na vrchu ktorej sa nachádzal krížik. A tak som sa opäť obrátil na ľudí z heraldickej komisie s otázkou, čo s tým ďalej. Poradili mi použiť pečať s hámorníkom s tým, aby som do erbu nedával okolitú konštrukciu s krížikom. Bola doba, že kríž v erbe by jednoducho neprešiel. Aj u Zvolena boli v tej dobe isté výhrady ohľadne erbu, na ktorom bol použitý dvojramenný kríž a v prípade erbu tohto mesta sa vychádzalo z oveľa staršej tradície. Na propagačnom oddelení vo Vihorlate pracoval výtvarník menom Dezider Barta, ktorému som posunul materiály potrebné k návrhu erbu. Vtedy sedel v kancelárii na sídlisku I., prišiel som za ním a poprosil ho slovami – Dežo, nože si nad to sadni a skús to spracovať. Škoda, že som si potom neodložil periodikum, ktoré vydávalo Ministerstvo vnútra, v ktorom bol pochválený solídny prístup mesta v spolupráci s heraldickou komisiou za pekný návrh mestského erbu.
V roku 1950 žilo v Snine 4888 obyvateľov. Za dve dekády ich počet prerástol číslo 10000. Konkrétne v roku 1970 žilo v Snine 10012 evidovaných obyvateľov. Na základe týchto skutočnosti bol Východoslovenským krajským národným výborom so sídlom v Košiciach na základe uznesenia číslo 153 zo dňa 30. mája 1962 obci Snina udelený štatút mesta. Snina sa stala oprávneným žiadateľom schválenia mestského erbu. K definitívnemu schváleniu návrhu predmetného mestského znaku (erbu) došlo po prerokovaní na plenárnom zasadnutí Mestského národného výboru v Snine dňa 30. júna 1977 (uznesenie číslo 6/1977).
Heraldický popis súčasného erbu Sniny znie:
V zelenom štíte hámor, pozostávajúci zo zlatého vodného kolesa vyrastajúceho ľavošikmého strieborného kladiva udierajúceho na striebornú nákovu; z pravého horného rohu vyrastajúci strieborný žľab vodného náhonu.
Snina je mestom, pod ktorého okresnou správou sa nachádza 33 obcí. Každá z týchto obcí v súčasnosti disponuje fragmentom histórie zapísaným na svojom obecnom erbe. Obecné pečate a podľa ich vzoru neskoršie vyhotovené erby je možné považovať za nositeľov dávnych tradícií a zrkadlá obrazov života v minulosti.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan