Snina a okolie: Veľká vojna v dobovej tlači

Vážení čitatelia,
pri bádaní v archívoch neraz natrafíme na novinové články týkajúce sa bojov v našom okrese počas rokov 1914/15. Takéto články sa nám pomaličky začínajú kopiť a tie, ktoré sme sa rozhodli nezakomponovať do našich publikácií alebo iných výskumov, vám prinášame vo forme voľných prekladov:

Naše pamiatky a vojna

…V treťom slede ruskej invázie sa medzi Sninou a dedinkou Ruské nachádzala len jedna pamiatkovo chránená budova, ktorú zničila streľba z diel. Na vrchole kopca v dedinke Veľká Poľana bol veľmi dobre proporčne vybudovaný murovaný gréckokatolícky kostolík s tromi postupne menšími vežami podľa vzoru okolitých drevených kostolíkov. Ide o kostol, ktorý by mohol slúžiť ako vzor pre stavbu kamenných kostolov plánovaných na miestach drevených kostolov zničených počas vojny. Z budov v Ruskom sa zachoval z umeleckého hľadiska bezvýznamný kostolík, okolo ktorého Rusi hromadne pochovávali svojich zosnulých. To isté platí aj o kostole v Smolníku, ktorý bol tiež zničený a pri ktorom za dedinou naši vojaci vybudovali pevné úkryty a okopy. Snina sa už v roku 1915 ocitla mimo vojnového pustošenia, no popri jej kalvárii sa v takmer nekonečných radoch rozprestierajú neohobľované drevené kríže a čerstvo vykopané hroby mnohých dobrých uhorských hrdinov a dôstojníkov, nad ktorými tu boli z milosti našich vojakov osadené naše národné vlajky…

Budapesti Szemle 1916 – Kornél Divald
Dobová kolorovaná fotografia zachytávajúca časť vojenského cintorína v lokalite pri kalvárii vedľa kaplnky Rhollovcov.

Vojnové epizódy

…24. novembra, keď sa prevalilo, že okresný úrad už nefunguje, obyvateľstvo, ktoré sa sotva pred 3 týždňami vrátilo z prvého úteku pred vojnou, opäť vzalo palicu na ramená a utieklo na ďaleký vidiek s depresívnou náladou a hlbokým vlasteneckým sklamaním. 27. novembra za strašných zvukov neustáleho ostreľovania, väčšina nášho obyvateľstva vychádza na trhovisko – tvárou k pohoriu Vihorlat – nervózne sleduje smer odkiaľ prichádza dunenie. Zisťujeme, že ruská kolóna sa sťahuje z Humenného na Sninu dolinou Cirochy. Uhorská armáda bola do boja proti Rusom v Snine vyslaná z Užockého priesmyku a postupuje cez Veľké Berezné. Naša nádej a dôvera je prerušovaná cvakaním guľometov a zvukmi praskania pušiek, ktoré sa dostávajú do našich uší. Bolo to, ako keby sa z duší nás všetkých zdvihla modlitba vďačnosti k Všemohúcemu, ktorý nám daroval ako ochranu takmer nepreniknuteľné do neba stúpajúce vrchy Vihorlatu. Tu v týchto horách zrútila sa ruská ofenzíva, ktorá sľubovala veľký úspech, a tu bola všetka sila nepriateľského parného valca rozdrvená udatnosťou uhorských zbraní. V bitke pri Stakčíne bol nepriateľ vyhnaný zo svätej zeme našej krajiny…

Határszégi Ujság 25. 12. 1915 – Grigássy Károly

Naše vojská v Snine

Snina 2. december – text vyslanca našich novín
S neopísateľným nadšením sme vpochodovali do Sniny, odkiaľ Rusi doslova zbesilo utekali. Podľa svojho milého zvyku ani nestihli vypáliť celé mesto. Stroje obrovskej drevárskej továrne boli poškodené, väčšina príbytkov bola vyrabovaná, ale to je asi tak všetko – viac škody mestu narobiť nestihli. Na druhej strane, ako dôkaz ich zúfalého úteku vidíme priekopy pri ceste plné ruských zbraní a nábojníc a dokonca – čo takmer nemá obdobu – ich delostrelectvo tu počas úteku zanechalo aj nepoužitú šrapnelovú muníciu. Miestny hovoria, že utiekli na sever, ale tam bude ich cesta zatarasená. Bližšie som sa pozrel na prácu nášho delostrelectva: naozaj bola hrozivo účinná! Naše delostrelecké granáty zasiahli priamo sklad ruských zbraní. Tu vedľa nepriateľského delostreleckého postavenia bol pochovaný ruský plukovník delostrelectva, ktorý velil batérii. Teraz, kamkoľvek sa tu obzriem, už prebieha skvelý život: vysídlené obyvateľstvo sa pomaly vracia do svojich dedín.

AzEst Budapest, 3. 12. 1914
Rakúsko-uhorskí vojaci pred domom sninského roľníka.

Dnes pred 26. rokmi

8. mája 1915 sa bývalý desiatnik 69. pešieho pluku zo Székesfehérváru Štefan Mesároš dobrovoľne prihlásil k posilneniu obrany proti ruským pozíciám vybudovaným na kopci Kučalata pri dedinke Starina. Šikovným plazením vpred sa dostal do blízkosti ruských okopov a po preniknutí drôtenou ostnatou zátarasou si všimol, že Rusi sa chystajú opustiť svoje úkryty a dokonca, že väčšina ich vojakov sa už stiahla. Na to sa s chvíľkovým odhodlaním a nebývalou smelosťou vrhol na desať Rusov, ktorí zostali v zákopoch ako zadná poistka. Rusi sa chceli brániť bajonetmi, keď zrazu desiatnik Mesároš vytiahol granát, vzápätí sa vzdali. Desiatnik Mesároš bojoval s príkladným odhodlaním nielen pri tejto príležitosti, ale aj počas nasledujúcich bojov. Jeho odvaha a vynaliezavosť mu vyniesla pozíciu jedného z najvýznamnejších veliteľov prieskumných hliadok práporu, ktorému mohol veliteľ zveriť aj tie najnebezpečnejšie úlohy. Desiatnik bol už držiteľom malej striebornej medaily za vojenské zásluhy, takže za jeho bojové činy počas májových bojov na Kučalate bol ocenený veľkou striebornou medailou za odvahu.

Kárpátihiradó, 8. 5. 1941

Po ruskej návšteve Karpát: Aký život sa hojdá nad hrobmi hrdinov

Vo vetre sa stále vznáša zvuk streľby z ďalekého severovýchodu, ale inak sú divoké hory Beskýd hlboko tiché. Len na hlavnej ceste vedúcej do Humenného je čulý ruch, ďalekosiahle kolóny trénu sa kľukatia dopredu a prichádza sem stále viac a viac sanitiek. Zmes Maďarov a Nemcov. V diaľke znie vojenská hudba, počuť slová „Wacht am Rein“. Do Koškoviec dorazil nemecký vojenský vlak a o hodinu už Nemci pochodovali smerom k bojisku. Pridávajú sa k nim uhorské skupiny. „Hoch“! – kričia Maďari. „Éljen“! – odpovedajú Nemci. Za spevu spolu pochodujú: ľavá!, pravá!, ale kam až oko dovidí, všade sú hroby. Na svete azda niet iného bojiska, na ktorom by sa zo zeme vydulo toľko hrobov ako tu, pri ceste vedúcej do Medzilaboriec. Masové hroby sú krok za krokom. Bohvie, koľko mŕtvych leží v okolí, je to zmes Rusov, Nemcov a Maďarov. Nad každým hrobom sú vence z dubových listov, tie tam už položilo vracajúce sa miestne obyvateľstvo. Veľa mŕtvych ani nepochovali, pretože armáda musela urýchlene odísť prenasledovať nepriateľa. Minulú nedeľu priviedol hlavný slúžny okresu Medzilaborce jednotku zo Sátoraljaújhely, ktorá sa podieľala na dezinfekcii masových hrobov.

V blízkosti Medzilaboriec sa nachádza veľké množstvo rebriňákov. Na nich sa vracia domov utečenecké obyvateľstvo Maďarov, rusínov a židov. Do oslobodenej vlasti sa vracajú aj Haličania. Muži sú veselí, ale ženy sú melancholické. Keď prechádzajú popred zhorené, zničené domy, rozpažia ruky a plačú. Ale keď ženy hľadia na pochodujúcich vojakov, veselo na nich pokrikujú. Dokonca aj na Nemcov, ktorých obyvateľstvo často víta pokrikom:
– Boh potrestá Anglicko!
– My ho potrestáme! kričia Nemci späť a slovenské žienky sa na nich veselo usmievajú.
Mimochodom, statoční nemeckí vojaci v tomto regióne nielenže bojovali, ale svojou muníciou podporovali aj civilné obyvateľstvo. Pomáhali na mnohých miestach aj pri terénnych prácach. Úradník z Radvane nad Laborcom, ktorému Rusi pri prvom vpáde zničili dom, teraz, keď sa vrátil z úteku, našiel svoj dom pekne opravený a v poriadku. Aj toto bola práca nemeckých vojakov.

Na severovýchod od Radvane nad Laborcom, medzi horami siahajúcimi do neba, už nájdeme tie najstrašnejšie stopy vojny. Pri dedinke Čabiny sa zákop tiahne až pod dedinu. Aj tu operovali Rusi. Pred zákopom mali natiahnutých šesť radov ostnatého drôtu, ktoré naše delá roztrhali. Za ním je rad domov, dvanásť z nich je v ruinách. Z ruín vyčnieva len jeden komín, nad ním krúži párik bocianov a hľadá staré hniezdo. V celej dedine nie je jedného okna ani dverí, všetky odniesli vojaci do zákopov. V biednych rusínskych chatrčiach je smrad a odpadky. Všade sú krvavé handry. Toto bolo miesto, kde boli Rusi premožený. V celej dedine Čabiny nie je ani jedna duša, ani civilista, ani vojak. Obyvateľstvo sa sem zatiaľ nevrátilo.

Naša cesta vedie ďalej údolím Cirochy do Sniny a Stakčína. Práve tu sa odohrali najstrašnejšie útoky Rusov hneď vedľa Užockého priesmyku. Tisíce – desaťtisíce Rusov tiež padlo, najmä na výšinách v lesoch nad Zvalou a Osadným. Tu chceli Rusi zaútočiť na naše jednotky a následne napadnúť odzadu jednotky brániace Užocký priesmyk. Proti našim šesťnásobným drôteným zátarasám bolo podniknutých nespočetné množstvo útokov. Našim jednotkám velil veliteľ armádneho zboru Terstyánszky, ktorý bol ubytovaný v Snine. Boli noci, keď medzi Veľkou Poľanou a Stužicou paľba z dela neustála ani na minútu. Rusi boli odrazení s veľkými stratami, ale to nie je nič – hovoria ľudia v Snine – v porovnaní s prúdom krvi, ktorý sa rozlial cez ruské zákopy pri našom poslednom ničivom útoku. Práve tu po bitke pri Gorliciach velil generál Boroevics II. armáde. Pri Veľkej Poľane naše vojsko obkľúčilo ruské zákopy a nepriateľská záloha sa dostala pod našu trojnásobnú delostreleckú paľbu. Rusov zachvátil neopísateľný teror, o čom svedčí aj to, že za sebou nechali všetku muníciu a celý delový park. Úradník zo Sniny hovorí, že celú bitku sledoval, keď stál na kopci vedľa Veľkej Poľany. Celý kopec oproti nemu zrovnali naše ťažké mažiare. Rusi utekali v dlhých radoch keď medzi nich dopadali naše 30,5 cm granáty. Všade lietali ruky, nohy, hlavy a neprežil nikto z nich…

Friss Ujság Budapest, 16. 5. 1915

Spracoval: Ing. Radovan Vrabeľ

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.