Staré sninské zvyky očami Jána Voreka II.

Pokračovanie predchádzajúceho článku…

Keď bol niekto ťažko chorý a chrastavý, čo vznikalo mnohokrát v dôsledku nesprávnej životosprávy a vznikali z toho nielen koliky a zle liečiteľné alergie, pri ktorých chrastaveli najmä deti a mládež, baby liečiteľky nad takto postihnutými vyriekali rôzne zaklínadlá, nakurovali ich dymom z rôznych byliniek, zmetali uhlíky – na telo, najmä na brucho a umývali ich v bylinkových odvaroch. Vraj najviac pomáhalo, keď z dotyčného kúsok košele odtrhli, postierali ním všetky rany a chrasty a nakoniec túto handričku o polnoci počas odriekania zaklínadiel položili na krížne cesty, aby tento neduh sa preniesol na prvého zlého človeka, ktorý sa tejto handry dotkne. Postihnutému to samozrejme nepomohlo a choroba sa šírila ďalej. Dodnes ťažko liečiteľnú rakovinu liečili lastovičníkom a odvarom z neho. Pritom všetkom existovali vedomosti bylinkárske, čo skutočne určité choroby zastavili a vyliečili. Priložením oľchového (jelšového) lístia zastavovali krvácanie, vývarom prasličky liečili čerstvé i staršie rezné rany, vývarom z plavúňa zmierňovali opuchy a pritom neboli bosorákmi. Reumu liečili vodou zriedenou „Šinou hlinou“ nakopanou na Hrune. Do tejto bahnitej hliny pridávali odvary z plavúňa alebo čakanky – podľa toho, čo z toho práve kvitlo. Hovorilo sa, že podľa tejto „Šinej hliny“ má meno naša Snina, nie podľa kniežaťa Sina alebo Sinaja.

Ale vráťme sa k zvykosloviu starých sninských Sotákov a ich povestiam, ktoré nesmeli a nesmú zaniknúť. Ešte v našom storočí bolo zaužívané, že otec priviedol svojho päť, či šesť ročného syna k zvláštnemu kameňu v lokalite Tarnovské. Išlo o kameň, v ktorom boli otlačené dve šľapaje – jedna veľkej dospelej a druhá malej detskej nohy. Chlapec vkladal nohu do odtlačka stopy v kameni hlavne preto, aby mu spodok chodidla dobre stvrdol, lebo vtedy niektorí dospelí a hlavne veľa detí stále chodilo bosých, až neskôr nosili bačkory. Kameň bol kultiváciou terénu z pôvodného miesta odhrnutý buldozérom.

Pohľad na Morské oko.

Povesť o Sninskom kameni hovorí o obrovi, ktorý niesol kameň na stavbu pyramídy. Bol už unavený a smädný a uvidel studničku – Morské oko. Tak sa zohol, že sa napije. Kameň mu pritom z pleca spadol a rozlomil sa na dve časti – Malý a Veľký Sninský kameň. „Okno“, ako starí ľudia nazývali Morské oko, bolo živiteľom rôznych druhov vodných živočíchov, najmä rýb. Povesť o Morskom oku hovorí, že raz tam chytili, označkovali a naspäť pustili rybu. Po čase vraj tú istú označenú rybu chytili v mori (nehovorí sa v ktorom). Rašelinisko Postávka je iste sopečného pôvodu. Napriek tomu, že po tisícročia je Postávka zanesená rôznymi eróziami, dodnes si zachováva okrúhly tvar a stále je v pohybe, pretože je na mäkkom podklade. V minulom storočí sa tam prepadol furman s vozom v záprahu ťažného dobytka. Bol to vraj občan Zemplínskych hámrov, no meno neviem. V okolí vrchu Čop sa po búrkach a veľkých mrákavách vždy mračná rozostupujú ako prvé a vzniká tam jasná obloha medzi mračnami.

Nepísaným zvykom bolo udržiavanie v lesoch, na poliach a pastviskách studničky v používateľnom stave. Kto obišiel zavalenú alebo inak poškodenú studničku, ten bol po bohoslužbách v kostole pranierovaný členmi urbariátu. Pranierovaný bol taktiež každý, kto bol prichytený pri braní úrody z cudzieho pozemku. Keď išlo napríklad o kukuricu, tak mu ju priviazali na plecia a takto vyzdobený musel dotyčný prejsť cez námestie v okolí kostola. Bolo zvykom, že vždy 28. októbra šli židia na kresťanskú bohoslužbu a opačne kresťania šli na bohoslužbu do synagógy. Dialo sa to vždy pred oslavami vzniku republiky na takzvanú počesť zmierenia národov. Táto tradícia zanikla v roku 1936 alebo 1937.

Pohľad na budovu niekdajšej synagógy, v ktorej bola po vojne zriadená predajňa Potraviny.

Medzi ďalšie zaujímavosti môžeme zaradiť pôrodnú babicu Landonovú, ktorá bývala v susedstve rodiny Majerčíkovej na Vyšnom konci. Keď pri pôrode dieťa zomrelo, tá ho ešte prežehnala, dala mu meno a pokrstila ho pokropením vodou a tento krst bol riadne platný a zapísaný na rímskokatolíckej fare. Farár vedel, že Landonová je židovka, ale aj Kristus Pán sa narodil ako žid. Od Landonovej sa pôrodníctvu naučila baba Karľová zvaná Karľaňa. Mnoho zvyklostí sa zabudlo – zanedbalo a naša mládež ich nemôže poznať, keď ich už nikde nevidí a nepočuje.

Keď pandúri chytili zbojníka Haca Lacu, ten im sľuboval, že im dá toľko dukátov a iných vzácností, že už do konca života nebudú musieť pracovať. Priviedol ich ku vchodu do jaskyne (dnes už zosunom pôdy skoro úplne nedostupnej) a ako to celé dopadlo si už nikto nespomína. Z tej doby sa však zachovala pesnička, v ktorej sa spieva: „Magurko, Magurko, žeľená Magurko – keľo na ce konáre, teľo u ce taľáre a keľo na ce prútkov, teľo u ce dutkov“. O Sirkáni sa hovorí, že tam stál kedysi drevený kláštor na kamenných základoch. Bol vypálený, jeho základy boli dynamitom roztrhané a kameň bol použitý do základov pri stavbe závodu Vihorlat. Dôkazom existencie kláštora malo byť donedávna zachovalé kláštorné – mníšske pole za Dubravským, ktoré bolo ešte len pred pár rokmi preorané a tým boli zničené pôvodné brázdy. Škoda. Kedy bol tento kláštor postavený nikto nehovoril, ale muselo to byť dávno, možno v dobe Veľkomoravskej. O Maškovciach sa rozpráva, že nimi prechádzal svätý Gorazd, tak možno sa cestou zastavil aj na Sirkáni. V smere na Pčoliné sa nachádzalo hradisko. Na druhej strane riečky Pčolinka bola vraj obec Lešná, ktorá zanikla spolu s hradiskom. Okolité lúky nesú dodnes pomenovanie Lešné. Veľká škoda, že všetky stopy po hradisku zničil kameňolom. Ďalšie hradisko bolo medzi obcami Belá nad Cirochou a Dlhé nad Cirochou. To bolo oveľa staršie ako hradisko v Snine.

Pohľad zo Sninského kameňa na Morské oko.

Snina bola odpradávna sotáckou obcou. Do roku 1951 tu žili prevažne Sotáci a iných národností tu žilo iba zopár percent. Do druhej svetovej vojny tu žilo aj okolo 350 obyvateľov židovského pôvodu. Väčšina z nich padla za obeť fašizmu šíriaceho sa z Hitlerovského Nemecka. Po 14. marci 1939 bolo zo Sniny odsunutých asi šesť alebo sedem českých rodín, v meste ostali iba dve české rodiny. Poliaci boli zo Sniny vyšikovaní a cigáni boli počas vojny taktiež internovaní do táborov. Hitler a Stalin nemali existovať, lebo prenasledovaním a vraždením ľudí úplne sprotivili ľudskú túžbu slobodne, sociálne a demokraticky žiť na tejto planéte. Sninskí Sotáci zažívali maďarizačný odnárodňovací proces vyše tisíc rokov. Sotáčtina je najstarším dochovaným slovanským jazykom. Táto reč obsahuje najviac slov a výrazov zo všetkých slovanských rečí a nárečí. Pre porovnanie – Ruština ako najväčší slovanský jazyk neobsahuje ani desatinu slov z iných staroslovanských jazykov. Sotáčtina pochádza ešte z Veľkomoravských čias. Výslovnosť Sotáčtiny znie prekrásne „hlaholovo“. V okolí Sniny žili už od nepamäti Rusíni. Dnes sa im to všeobecne nepriznáva kvôli pomýleným ukrajinizátorom, ktorí Rusínov odnárodňujú Ukrajinou. Napríklad akademik pán Mušinka už začal tvrdiť, že Rusín-Ukrajinec je jedná a tá istá národnosť. A toto odnárodňovanie zasial Stalin kvôli svojej rozpínavosti. Musíme zabrániť odnárodňovaniu – maďarizácii aj ukrajinizácii. Rusíni nech plným právom vstupujú do Matice Slovenskej s plným vedomím toho, že ich národný buditeľ Adolf Dobranský bol v roku 1863 spoluzakladateľom tejto inštitúcie. Alexander Duchnovič napísal: „Ja Rusin byl, jsem i budu, ja rodyl jsa Rusinom“. Keby to bolo inak, napísal by: „Ja Ukrajinec byl…“. Všetkých neuznaných preto vyzývam, aby držali spolu, lebo takto nepodľahnú a ostanú.

Koniec.

Autor článku: Mgr. Ján Bocan

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.