Snina a historická pamäť
Prvé články venované histórii mesta Snina a jeho okolia sa začali na internetovej stránke www.retrospektiva.eu objavovať v roku 2015. S oslovovaním miestnych pamätníkov sme začali v roku 2016. O rok neskôr bola Retrospektíva zaregistrovaná do podoby oficiálneho online časopisu. V roku 2018 sa na stránke časopisu objavil prvý článok venovaný pamiatke Sninčanom, s ktorými sme spolupracovali a ktorí nás v poslednom období opustili. V rokoch 2019 a 2020 nasledovali ďalšie články venované pamiatke miestnych pamätníkov. Väčšinou boli uverejňované začiatkom leta. V tomto roku sa nám zdalo príhodným spomienkový článok uverejniť až teraz – v súvislosti s blížiacim sa Sviatkom všetkých svätých. Pri jednotlivých pamätníkoch sme si dovolili uviesť i krátky spomienkový fragment.
Anna Aľušíková, rodená Gerbocová (1925-2020) – Snina
Počas spoločného rozhovoru sa s nami okrem spomienok na druhú svetovú vojnu podelila aj o spomienky z každodenného života.
Pozemok, kde máme dom sme kúpili od lesného radcu. Volal sa Gustáv Papp. Vtedy od neho kúpil pozemok aj Čopik, Kračunik a Gombar. Lesný radca mal syna. Ten raz spadol do nejakej jamy a ostal na polovicu tela ochrnutý. Pappovci zamestnávali slúžku, ktorá sa chodila o chlapca starať. Volala sa Zuzka Grajcarová. Neskôr ten chlapec odišiel do Žiliny a ona odišla spolu s ním. Potom, keď zomrel, Zuzka sa do Sniny vrátila. Papp mal ešte dvoch synov a jednu dcéru. Jeden zo synov bol operný spevák a druhého som nepoznala. Dcéra bola vydatá za doktora Slávkovského. U lesného radcu ešte ako dievča slúžila Mária Curková. Naučila sa tam piecť výborné koláče, aj mňa ich neskôr naučila piecť.
Od prvej do piatej triedy som chodila do ľudovej školy pri kostole. Tam ma učila učiteľka Hrivnáková, neskôr učiteľka Švejdová. V piatej triede ma učil slovenčinu jeden Čech, ktorý býval u žida Neumanna. Ako mohol učiť slovenčinu, keď bol Čech, neviem. Potom ďalšie tri roky som chodila do meštianky, ktorá bola pri fabrike, kde robilo veľa Poliakov. Tam ma učila taká vysoká učiteľka, volala sa Miková. Jej muž bol riaditeľom školy, nosil fúzy. Mala som spolužiačku Maňku Harmaňošovú – tá mala otca železničiara a tá mala ako jeho dcéra vlaky zadarmo. Preto si mohla dovoliť ísť ďalej do učenia – do Humenného. Bola to prvá maturantka zo Sniny. My ostatní sme po troch rokoch meštianky išli robiť na pole…
Štefan Savka (1925-2020) – Snina
Narodil sa v rodine richtára Jána Savku. Bol váženým členom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a posledným priamym účastníkom bojov v časoch druhej svetovej vojny zo Sniny. Okrem svojej vojnovej cesty naprieč bývalým Československom sa s nami podelil aj o rôzne iné spomienky.
Boli časy, keď za jednu noc v Snine horelo aj na troch miestach súčasne. Sninu vypaľovali úmyselne, len vtedy o tom nikto nevedel. Neskôr sa hovorilo o tom, že podpaľačstvo podporoval okresný náčelník Durčinský, ktorý mal záujem na tom, aby sa Snina konečne trochu zmohla a aby slamená dedina zmizla. Svoje zámery presadzoval takýmto neobvyklým spôsobom. Potom ako Kollárova ulica vyhorela, bolo dané na vedomie, že predná stena nového domu musí obsahovať francúzske okno, nie iba taký „kukeľ“, ako sa robieval na starých domoch. Bolo to takto nariadené. Každého, kto vlastnil dom so slamenou strechou nútili k tomu, aby sa poistil. A každý, kto sa poistil – tomu zakrátko dom zhorel.
Tie domy zrejme niekto takto systematicky vypaľoval. Stalo sa, že človek dokonca pri požiari aj zhorel. Voda do hasičskej striekačky sa musela ručne napumpovať. No ale pokiaľ sa striekačka pripravila, slamená chyža zhorela. Tesne pred vojnou dostali požiarnici motorovú striekačku, lenže tá nebola na kolesách a bolo ju potrebné prenášať. Snina bola malou obcou, mohla mať približne päť tisíc obyvateľov. Vodu do striekačky ťahali väčšinou priamo z Cirochy alebo Pčolinky. Trúbač musel byť pohotový. Keď zistil, že niekde horí, vybehol na jednu ulicu, zatrúbil: „Tu-túú“ a zakričal: „Poplach!“ Keď ľudia počuli trúbu, boli v momente von a išli pomáhať hasiť. Sprvu tu bol dobrovoľnícky hasičský zbor, po vojne bol zbor už organizovaný inak – hasiči dostali aj uniformy. No za prvej republiky to bolo takto, ako vravím…
Eva Lozinská, rodená Pokorná (1927-2021) – Snina
Narodila sa českým rodičom Anne a Františkovi Pokorným. Jej otec František tu dostal miesto na železnici, kde pôsobil ako prednosta stanice.
Na život ve Snině moc ráda vzpomínám. Ačkoliv to byl velmi chudý kraj, dětství jsem měla krásné. Dobře si pamatuji, jak jsem byla vyslaná do Prahy za tehdejším ministrem školství Emilem Frankem a žádali jsme o postavení školy. Škola byla později skutečně postavená. Vzpomínám si, že moji rodiče chodili na oslavu Silvestra do místního „kastela“, kde se tehdy scházela významná sninská společnost. Je zajímavé, že jsme zde před válkou žili všichni společně, žilo zde hodně židovských rodin. Naše rodina se velmi přátelila s rodinou lékaře France Kornfelda, který byl i při mém narození. Začátkem války jsme se vrátili zpět do Prahy. Ovšem po válce jsem si do Sniny udělala výlet. Byla jsem překvapena, jak moc se Snina změnila a mrzelo mne, kolik rodin, které zde před válkou žily, se již do Sniny nevrátila…
Helena Fabianová, rodená Gavronová (1930-2020) – Snina
Pracovala ako zdravotná sestra. Svoju profesnú kariéru začínala ako pracovníčka Červeného kríža.
Pamätám si na starého doktora Armina Hoffmanna, mal päť synov. K Hoffmannovcom som ešte ako dievča nosila sódu. Bol to veľký dobrák. Keď išiel ošetrovať ľudí do okolitých dedín a videl aká je tam chudoba, nebral od nich peniaze. Keď som si po vojne hľadala zamestnanie, mohla som mať nanajvýš dvadsať rokov, obišla som celú Sninu a došla som až na poštu. Tu som sa pýtala, či nepotrebujú nejakú pomocnú silu. Privítal ma pán Gerlašinský, ktorý bol vtedy na pošte vedúcim. Ten v budove pošty, ktorá sídlila v dome po doktorovi Slávkovskom, ešte ako slobodný mládenec býval. V tom istom dome vtedy sídlil aj Červený kríž, pretože Gerlašinský bol jeho tajomníkom.
Bola tam veľká kopa mydla, ktoré som balila a rozposielala do škôl. Nepracovala som pre poštu, ale pre Červený kríž. Na pošte som vtedy aj bývala. Prešiel asi len týždeň alebo dva a Gerlašinský prišiel za mnou, že odchádza za prácou do Prešova. A tak som sa spolu s Červeným krížom presťahovala do baraku na pílu. Mala som tam dve miestnosti, nemala som ani stoličku, iba jeden stôl a kopu mydla. Krabičky s mydlom som balila do bieleho papiera a naďalej posielala, kde bolo treba. Červený kríž mal vtedy aj sanitku, tá sa neskôr používala na poliklinike. Gerlašinský ma v Prešove nahlásil ako pracovníčku Červeného kríža a tak za mnou potom prišli ľudia z Prešova, ktorí mi vysvetlili čo a ako mám robiť. Začali mi potom poštou chodiť kdejaké dokumenty a usmernenia a na základe toho, čo prišlo, som vybavovala, čo bolo potrebné.
Prvý odber krvi som zorganizovala spolu s doktorom Gabrielom Hoffmannom. Z Košíc prišiel autobus s potrebným vybavením a my sme išli medzi ľudí a vysvetľovali sme im, o čo ide. To už existovala aj poliklinika a fungoval Vihorlat. Na poliklinike sa vypratali dve miestnosti a prispôsobili sa na obder krvi. Aj ja sama som vtedy krv darovala. A keď som neskôr darovala krv už štvrtýkrát, pri odbere som odpadla. Vtedy sme pracovali celý deň a celú noc, lebo na ďalší deň sa mala konať zdravotnícka konferencia. Materiály na konferenciu sme vyrábali sami. Čo bolo potrebné som vykreslila na takú blanu a potom s takým valčekom som to pretláčala na rôzne tlačivá…
Vavrinec Vass (1936-2021) – Snina
Mnoho Sninčanov si ho pamätá ako kantora a organistu. Porozprával nám o živote na námestí pri rímskokatolíckom kostole.
Narodil som sa v Snine, môj otec tu mal trafiku. Tabakovými výrobkami zásoboval všetky okolité obce. Neskôr piekol cukrovinky. V Snine boli dvaja cukrári a tí medzi sebou tak trochu súperili. Ten druhý sa volal Waldhauser. Býval na ulici 1. mája. Ale vtedy sa nehovorilo, že bývam na 1. mája. “ Dze bývace?“ „Na Ulici.“ Otec piekol torty a koláče. Najmä na krstiny. Tu bol taký zvyk, že kto išiel na krstiny za krstného, musel priniesť košík zákuskov – hovorilo sa tomu „ponudy“.
Okrem toho otec vedel piecť vynikajúce krémeše zo žĺtkového cesta. Pri pečení mu pomáhal Štefan Hreško z Lekárne sv. Jána Nepomuckého. Vedľa lekárne bola škola, kde učila mama. Vedľa školy z druhej strany bola otcova trafika. Potom, čo sa otec začal venovať cukrárstvu, priestory trafiky odkúpil František Frimmer a zriadil tam holičstvo. Prvým obchodom na Hlavnej ulici bola galantéria a potom nasledovala budova synagógy. Zo synagógy sa stal po vojne obchod – potraviny. Jeho vedúcim bol Štefan Nevoľník.
Terézia Putirková, rodená Stebilová (1926-2021) – Telepovce
Narodila sa v Osadnom. V tom čase niesla táto obec názov Telepovce. S babkou Teréziou, ako ju všetci volali, ste sa mohli stretnúť v cukrárni Balkánska zmrzlina na vlakovej stanici Snina mesto, kde nielen rada posedela pri káve, ale bola neoddeliteľnou súčasťou rodinnej firmy Sebaedin Aliji.
Cerkev na valale bola aj pravoslávna, aj uniatska. Rímskokatolíci boli iba žandári. Žandárska stanica bola po ceste hore valalom po pravej ruke neďaleko školy. V škole sme sa učili po slovensky a raz do týždňa sme mali ruštinu. Tú učil učiteľ Moroz, ktorý raz do týždňa kvôli vyučovaniu dochádzal z Hostovíc. V kasárňach na vyšnom konci bývali financi – tí kontrolovali hranice. Úplne na začiatku valalu bola fabrika na spracovanie dreva. Vlastnil ju žid menom Ámes. Robili na nej „barabi“ – prišelci, ktorí si vybudovali baraky a pracovali na píle. Drevo sa tam rezalo na parkety a brigádujúca mládež tie parkety ukladala do štósov. Bola tam aj úzkokoľajka vedúca do lesa. Bývali sme blízko školy a cerkvi.
Otec bol ešte dávno predtým v Amerike. Keď sa vrátil domov, išiel do Sniny, kde kúpil dva kone a voz. Kone sa rozmnožili, zaraz sme mali dva dospelé a dva malé. Gazdovali sme. V lese sa pálilo uhlie a v mechoch sa potom vozilo do Sniny. Vo valale sme mali aj muzikantov. Jedným z nich bol aj môj švagor Štefan Sovič , ktorý hral na husliach. Po ňom talent zdedil jeho syn tiež Štefan (už nebohý), ktorý hral na harmonike a dcéra Anča Sovičová (dnes 84-ročná), ktorá spievala v PUĽSe. Zábavy a niekedy aj svadby sa robili v krčme. Áut tu nebolo. Biedny valal to bol…
V krátkosti by sme sa radi zmienili aj o ľuďoch, ktorí sa v meste alebo okrese nenarodili, ale napriek tomu tu po sebe zanechali nezmazateľnú stopu.
Ing. Emil Nevický (1937-2021)
Narodil sa v Užhorode. Do Sniny prišiel v roku 1960. Venoval sa fotografovaniu, modelárstvu a zberateľstvu. Zbieral mince a odznaky – platné mince z celého sveta a odznaky rôznych podnikov z územia bývalého Československa. Albumové listy na odznaky a taktiež puzdrá na mince si zhotovoval vlastnoručne – najčastejšie z balzy, ktorú používal pri modelárstve. Fotografoval najmä rodinu.
Keď som prišiel do Vihorlatu, môj spolupracovník Fredo Barta začal modelárčiť. Mne sa to páčilo, tak som modelárčil s ním. Časom sme dali dokopy celú partiu modelárov. Na vtedajšie sninské pomery nás bolo naozaj veľa. Venoval som sa leteckému modelárstvu. Dnes si v obchode kúpite hotový model, poskladáte ho a máte. Niekedy sa každý jeden diel vyrábal ručne z balzy a papiera. Modely sa vyrábali podľa plánov uverejnených v rôznych časopisoch, prípadne ich dodával priamo Zväz pre spoluprácu s armádou – Zväzarm. Na letisku v Kamenici nad Cirochou sme modely testovali.
Hotový model sa vytiahol hore do výšky päťdesiat metrov a stopovalo sa, ako dlho dokáže lietať. Existovalo viacero kategórii modelov. S otestovanými modelmi sme potom chodili na rôzne súťaže, dokonca aj na majstrovstvách republiky sme boli. Istý čas som viedol i modelársky krúžok v Dome pionierov a mládeže, dnes v tej budove sídli Červený kríž. V klube modelárov bolo okrem mňa niekoľko ďalších inštruktorov – Barta, Torola, Filakovský a ďalší. Ale hlavným iniciátorom toho všetkého bol Fredo Barta…
Mária Račková, rodená Haničáková (1939-2021)
Narodila sa v obci Podsadek (dnes mestská časť Starej Ľubovne). Do Sniny prišla v roku 1963. Pracovala ako zdravotná sestra. Mnohí Sninčania ju poznali ako vedúcu polikliniky alebo vedúcu jaslí závodu Vihorlat na Sídlisku I.
Vedúcou polikliniky predo mnou bola Helena Vudmasková. Keď hlavný zdravotník Jozef Karľa náhle zomrel – zrazilo ho auto, bola som chvíľu zastupujúcou vedúcou nemocnice. Túto funkciu po mne oficiálne prebrala zdravotná sestra Ernestína Pargáčová, ktorá v tom čase pracovala ako vedúca závodných jaslí na sídlisku. Ja som vtedy z polikliniky odišla na jej miesto. V tej dobe mohli v jasliach pracovať iba detské sestry. Pracovalo tam sedem sestier a dve pestúnky…
Jozef Hrubovčák (1934-2021)
Narodil sa v Brekove pri Humennom. Vyštudoval novinársku školu pre pokročilých žurnalistov a v živote pôsobil ako profesionálny novinár. Po odchode do dôchodku vydal štyri knihy regionálneho charakteru (Okrídlený čas, Nik ich nečakal, Oživená minulosť a Nestisnutá pravica). Jedna z nich – Nik ich nečakal, rozpráva o banderovcoch. „Ak mi dá ešte Pánbožko nejaké to zdravíčko, ešte o banderovcoch niečo napíšem“, stálo v poslednom liste, ktorý nám pán Hrubovčák adresoval. Nikto z nás nepozná deň ani hodinu smrti. Pán Hrubovčák už ďalšiu knihu, žiaľ, napísať nestihol.
Ing. Juraj Šebo (1943-2021)
Pochádzal z Bratislavy. Bol obľúbeným slovenským spisovateľom. Písať začal až po odchode do dôchodku. Jedna z jeho kníh – Útek z pekla, sa týkala osudu Ernesta (Arnošta) Rosina, Sninčana židovského pôvodu, ktorému sa podarilo utiecť z koncentračného tábora v poľskom Osvienčime a o tom, čo sa v tábore dialo, podať správu. Knihu po jej dopísaní a vydaní (v roku 2017) prišiel odprezentovať do Sniny. Počas jedného z rozhovorov spomenul, že by chcel napísať aj nejakú vtipnú knihu pod pseudonymom. „Keď Eva Borušovičová môže byť M. E. Matkin, ja môžem byť kľudne E. M. Tatkin“. O nejaký čas pod týmto pseudonymom skutočne knihu vydal.
Spomienky týchto ľudí sa stali cenným materiálom v procese mapovania histórie mesta a okresu Snina. Česť ich pamiatke!
Autor článku: Mgr. Ján Bocan