Dnes už nemusíme navštevovať knižnice a požičiavať si knihy o histórii ako kedysi. Žijeme v období digitalizácie. Na internete sa objavujú stále nové a nové stránky rôzne zameraných projektov, obsahujúcich množstvo doteraz nedostupných obrázkov a informácií. Nedávno sme natrafili na stránku projektu Beit Hatfutsot – Židovského múzea v Tel Avive. Pri zadaní výrazu „Snina“ do okna určeného pre vyhľadávanie sa nám okrem iného zobrazil aj odkaz na článok v anglickom jazyku, obsahujúci zaujímavú fotografiu. Článok sme preložili, doplnili poznámkami a v závere aj jednou zaujímavosťou. Tu je preklad:
Snina (v maďarčine Szinna). Malé mesto na východe Slovenska.
Snina leží blízko hraníc s Ukrajinou v blízkosti mesta Humenné. Obyvatelia Sniny získali svoje živobytie hlavne odlesňovaním danej oblasti. Od roku 1918 bola Snina súčasťou Maďarska a potom, od roku 1993 súčasťou Československej republiky (zarazilo nás, že hneď v úvode je uvedené takéto bludné tvrdenie, no nedajte sa odradiť, zvyšok textu je už napísaný korektným spôsobom – poznámka redakcie).
Nie je známe kedy sa začalo so židovským osídľovaním Sniny. V roku 1750 bolo zaznamenaných devätnásť židov spomedzi 206 obyvateľov tohto miesta, väčšina z nich boli gréckokatolíci. Náhrobný kameň z roku 1843 na miestnom židovskom cintoríne a registrácia komunity v roku 1851 sú prvými hmatateľnými svedectvami židovskej organizácie v Snine. V roku 1880 sa sninská komunita pripojila k ortodoxnému prúdu maďarských židovských komunít. V tomto roku bolo otvorené MIKVE (rituálne kúpele – poznámka redakcie) a za prvého rabína komunity bol vymenovaný Shmuel Kraus. Ten tu slúžil do roku 1911. Synagóga bola vybudovaná v roku 1893. Do roku 1918 existovala v Snine židovská škola s maďarským vyučovacím jazykom a učiteľom Mannheimom z Budapešti vo funkcii riaditeľa. V roku 1921 bola otvorená modlitebňa, slúžiaca taktiež ako BET MIDRAŠ (učebňa – poznámka redakcie), tak ako aj dvakrát CHEDER (židovská základná náboženská škola – poznámka redakcie). Bol tu taktiež CHEVRA KADIŠA (spolok vykonávajúci pohrebné obrady a udržiavajúci cintorín – poznámka redakcie), SPOLOK ŽIDOVSKÝCH ŽIEN (spolok na podporu a starostlivosť o chudobných židovských žiakov; podpora sa týkala aj nežidovských deti – poznámka redakcie) a SPOLOK TALMUD TÓRA (židovská škola poskytujúca základné vzdelanie v predpísaných náboženských predmetoch; podporný spolok pri JEŠIVE, čo je škola vyššieho židovského vzdelávania s hlavným zameraním na štúdium Talmudu – poznámka redakcie).
Počas prvej svetovej vojny veľa sninských židov utieklo z mesta pred ruskou inváziou a vrátili sa domov o pár mesiacov neskôr. Po vzniku Česko-Slovenskej republiky v októbri 1918, boli židia uznaní za národnostnú menšinu s patričnými právami, čo prinieslo prebudenie sociálnej a politickej aktivity v komunite. V roku 1922 bolo registrovaných v komunite 1571 židov, toto číslo pravdepodobne zahŕňa taktiež židov žijúcich v blízkych dedinách. Lídrami komunity boli v tom čase rabín Henrich Klein, prezident M. Srulovitz a sekretár Jakob Eichler, ktorý sa stal neskôr prezidentom. Väčšina židov zo Sniny sa zaoberala obchodom a remeslom. Dvaja doktori a jeden právnik v meste boli židia. V rokoch 1922 až 1940 HAPOEL HAMIZRACHI (hnutie usilujúce sa o vybudovanie krajiny podľa Tóry a tradície na základe práce – poznámka redakcie), VŠEOBECNÍ SIONISTI (väčšina členov Sionistickej organizácie, ktorí neboli príslušníkmi žiadnej konkrétnej frakcie – poznámka redakcie) a BETAR (nacionálne pravicové sionistické mládežnícke hnutie – poznámka redakcie) spojili ruky a pridali sa k sionistickému hnutiu na čele s doktorom Kornfeldom. (V 30. rokoch minulého storočia bola v Snine založená pobočka sionistického hnutia. Najsilnejšou sionistickou frakciou bolo MIZRACHI – sionistické náboženské hnutie neextrémneho ortodoxného zamerania reprezentujúce národné a nábožensko-duchovné aspekty judaizmu. V roku 1929 sionisti vyzbierali 1500 korún na vysadenie lesa v Palestíne na počesť prezidenta Česko-Slovenskej republiky Tomáša Garrigue Masaryka. Mnoho príslušníkov komunity však pod vplyvom hlavného rabína Henricha Kleina odmietalo idey sionizmu.) Aktivity hnutia zahŕňali vyučovanie hebrejčiny a podstaty sionizmu a zbieranie peňazí pre židovský národný fond a KEREN HAJESOD (fond plniaci funkciu ústrednej finančnej inštitúcie svetového sionistického hnutia – poznámka redakcie). V roku 1930 žilo v Snine 390 židov.
Obdobie holokaustu
Česko-Slovenská republika bola rozdrobená, čo bolo výsledkom Mníchovskej dohody zo septembra 1938, uzatvorenej takmer rok pred vypuknutím svetovej vojny. Slovensko deklarovalo svoju autonómiu dňa 6. októbra 1938 a nezávislú štátnosť potvrdilo dňa 14. marca 1939, ako satelit nacistického Nemecka. Nové rasistické nariadenia odstránili židov zo spoločenského a ekonomického života v krajine, pokiaľ neboli totálne zbavení svojich občianskych práv a pripravení o svoj majetok. V období medzi marcom a októbrom 1942 bola väčšina slovenských židov deportovaná do koncentračných a vyhladzovacích táborov v Poľsku. Dňa 26. marca 1942 bolo približne tisíc mladých žien poslaných do Auschwitzu a približne tisíc mladých mužov bolo v nasledujúci deň poslaných do Lublinu. Väčšina židovských rodín zo Sniny bola deportovaná do Poľska v mesiaci máj roku 1942. Niekoľko židov bolo taktiež poslaných do pracovných táborov v rámci Slovenska. Iba ôsmym rodinám bolo umožnené ostať na mieste, niektorým z hľadiska hospodárskej výhody poskytovanej autoritám a niektorým kvôli konvertovaniu na kresťanstvo. V jeseni 1944 boli aj títo židia poslaní do Auschwitzu. Prežilo z nich iba zopár.
V roku 1945, po ukončení vojny sa židia, ktorí prežili a vrátili sa do Sniny, narazili na nepriateľstvo a násilie. Desať židovských žien, ktoré prežili koncentračné tábory, sa usídlilo v obci Kolbasov, blízko Sniny. Jednej noci boli v spánku zavraždené skupinou Banderovcov – skupinou antisemitského zamerania pod vedením Štefana Banderu. Jediná z týchto žien, ktorá sa dokázala skryť, unikla smrti. Neskôr emigrovala do Spojených štátov amerických. (Je známe, že obeťami masakru neboli výlučne ženy, ktoré sa po vojne usadili v Kolbasove a taktiež je známe, že ich Banderovci nezavraždili v spánku – poznámka redakcie). V priebehu niekoľkých rokov všetci židia, ktorí sa po vojne vrátili, Sninu opustili, väčšina z nich odišla do Izraela. V súčasnosti ani jeden žid z pôvodnej komunity v Snine a ani v jej susedstve v Snine nežije. Všetky židovské inštitúcie v meste boli zrušené, cintorín osamel a pôsobí ako pamätník zakladateľov židovského života v Snine.
Krajčírska dielňa Jozefa Gräbera v Snine, rok 1939. Zdroj fotografie: Emil Knieža, Zürich.
Na záver by som rád doplnil to, čo v texte pôvodného anglického článku uvedené nebolo.
Zo šiestich deportovaných členov rodiny krajčíra Jozefa Gräbera prežil nástrahy koncentračných táborov iba jeden. Ten mohol poskytnúť danú fotografiu človeku uvedenému ako zdroj. Ostáva zodpovedať, kým bol vlastne Emil Knieža. Dňa 19. septembra 1920 sa v obci Nacina Ves narodil Emil Fürst. Základnú vojenskú službu absolvoval v dobe Slovenského štátu ako príslušník šiesteho židovského práporu, neskôr sa stal členom partizánskeho oddielu a zakladateľom jednej z prvých komunistických buniek na východnom Slovensku. Po vojne si zmenil meno na Emil F. Knieža (slovenským ekvivalentom nemeckého slova der Fürst je slovo knieža). Oženil sa a za manželku si vzal Ruženu Gräberovú, dcéru sninského krajčíra Jozefa Gräbera, ktorá ako jediná z rodiny dokázala prežiť útrapy koncentračného tábora. Manželia bývali krátky čas po vojne v Snine. Neskôr dom predali a zo Sniny nadobro odišli. Emil F. Knieža po odchode zo Sniny pracoval v redakcii denníka Práca, neskôr ako redaktor Pravdy. Odtiaľ postúpil na šéfredaktora Obrany ľudu a nakoniec sa stal redaktorom Vydavateľstva politickej literatúry. Od roku 1962 pôsobil ako spisovateľ na voľnej nohe. V roku 1968 emigroval do Švajčiarska, kde 9. júna 1990 zomrel.
Autor prekladu a textu: Mgr. Ján Bocan
