V novinách Sárospataki Lapok z roku 1900 sa nám podarilo objaviť úvahu kňaza protestantskej cirkvi, ktorý bol privolaný k pohrebu posledného protestanta do Jozefovej doliny (dnešné Zemplínske Hámre). Cesta z Humenného vozom mu trvala dve hodiny a takú istú dobu mu trvala i spiatočná cesta. Kňaz mal teda dostatok času k rozvíjaniu rôznych úvah:
Na úpätí Vihorlatu, v bezprostrednej blízkosti Sniny, leží malá dedinka. Nazýva sa Jozefova dolina. Kedysi, keď sa v doline pri Snine vyrábalo železo, mali dobrú náladu aj obyvatelia tejto malej dedinky. Ich zárobky boli bohaté. Dnes už aj tejto malej dedinke zabezpečuje peniaze Amerika. Ich pôda doma prináša malý zisk a tých pár mužov, ktorí tu zostali, zarába len pálením a prepravou uhlia. Zopár protestantov prišlo aj do tejto malej dedinky v tých lepších časoch. A v priebehu rokov sa táto malá dedinka stala ich trvalým domovom. Všetci protestanti boli ďaleko od centra, kde by ich svet náboženského cítenia našiel potravu. V ich blízkosti nebol nikto, kto by rozdúchaval oheň ich viery a podporoval ich cirkev. Nemali nikoho, kto by ich aspoň občas volal na zodpovednosť za to, akým smerom sa uberalo náboženské cítenie v ich rodine. A pomaly, podľa zákona prírody, starcov ubúdalo. Kmeň umieral a zo semienok, ktoré z neho napadali, vzišli nové rastliny. Ale o nové rastliny sa už nestaral a nevychovával ich ten istý záhradník, ktorý odstraňoval spadnuté kmene a preto nové výhonky už boli iné…
Kňaz prichádza do dediny a rozpráva so synom nebohého, ktorý mu vysvetlí, že jeho vierovyznanie je rímskokatolícke. Že aj jeho mama bola takéhoto vierovyznania a že do poslednej chvíle si myslel, že aj otec. Ten mu však na smrteľnej posteli povedal, že je protestantom a že by si prial návštevu protestantského kňaza. Najbližšia filiálka protestantskej cirkvi sa však nachádza až v Humennom alebo v Kladzanoch. A keď privolaný farár dorazí neskoro, zisťuje, že prichádza neskoro, už priamo na pohreb. Synovi nebožtíka vysvetľuje, že by mal nasledovať vieru svojho otca, ale ten s nim nesúhlasí a odpovedá mu, že ostane rímskokatolíkom podobne ako jeho matka a zvyšok jeho rodiny. Farár konštatuje, že mladá generácia už nie je zapálená pre obhajobu viery svojich predkov a generáciu stareniek, ktoré sa modlia pri rakve už nedokáže zmeniť a priviesť na iné myšlienky. Farár uvažuje, že nech sa bude akokoľvek snažiť, situácia sa v dedine nezmení. Po pohrebe posledného protestanta odchádza sklamaný do Humenného, ktoré mu ešte ponúka šancu uspieť v šírení a presadzovaní myšlienok protestantskej cirkvi.
Autorom článku je Ladislav Réz, o ktorom sa nám podarilo zistiť, že bol zároveň i autorom knihy s názvom Drugethovci a reformácia v Humennom, vydanej v roku 1899. Zhodou okolností sa v pozostalosti po niekdajšom sninskom notárovi Františkovi Müllerovi nachádza aj slovenský preklad tejto knihy, preto sme sa rozhodli knihu prečítať a vypísať z nej zmienky o Snine.
Autor opisuje najstaršiu históriu mesta Humenné, ktoré už začiatkom 14. storočia dostala do daru od uhorského kráľa rodina Drugethovcov. Tá sa hneď na začiatku pôsobenia v Humennom zaslúžila o založenie rímskokatolíckej fary a týmto spôsobom sa postarala aj o vývoj duchovnej morálky v meste. V Humennom sa na pozvanie Drugethovcov objavili príslušníci rehoľného radu Františkánov. Drugethovci darovali cirkvi pozemok určený na výstavbu kostola a rehoľného domu. V Humennom tak popri kostole vznikol aj františkánsky kláštor. Myšlienky reformácie sa do Humenného dostali až niekedy v 16. storočí. Na jej šírení mali veľkú zásluhu práve Drugethovci. V súvislosti s počiatkami reformácie v Humennom sa v knihe objavuje i prvá zmienka o Snine:
V strede storočia sa budova fary stala obydlím farára reformácie a vo veľkom kostole hlásali evanjelium už predikátori (kazatelia). Aj františkáni opustili svoj tichý domov a ušli do blízkej Sniny v ktorej mali pokoj, nakoľko reformácia v Snine nenašla žiadnu pôdu, hoci aj Snina bola majetkom Drugethovcov.
Náboženské spory a prenasledovania v Humennom nastali začiatkom 17. storočia, kedy reformátori boli vyhnaní z mesta. Františkánov v meste vystriedali jezuiti. V roku 1619 obsadil majetky Drugethovcov Gabriel Bethlen, vyhnal jezuitov z Humenného a protestanti opäť na niekoľko rokov zaujali svoje pôvodné miesto. V roku 1623 sa jezuiti do Humenného vrátili. V prvej polovici storočia ich v Humennom vystriedali opäť františkáni. Reformácia v Humennom bola potlačená. V druhej polovici 17. storočia sa však potlačované rozhorčenie dostalo opäť na povrch a nositeľmi vzbury, ktorá vznikla, sa stali predstavitelia hnutia, ktoré história nazvala „ukrývajúcimi sa“ (po maďarsky „bujdosók“). Samotné hnutie vzniklo v susednej – Užskej župe, kde dňa 1. októbra 1672 bola vztýčená povstalecká zástava. Iniciátorom povstania bol istý Pavel Balko. Ten po vdove Juraja Drugetha žiadal okrem iného aj vrátenie protestantom odňatých kostolov. Grófka kladeným požiadavkám nevyhovela a tak sa povstanie dotklo priamo aj Humenného, ktoré bolo v tej dobe sídlom františkánov. Tí ihneď, ako sa dozvedeli o povstaní, vyhľadali opäť bezpečné útočisko v Snine.
Snina sa v knihe spomína aj na iných miestach, no väčšinou iba okrajovo. V prvom prípade v súvislosti s bitkou, v druhom prípade s úmrtím.
Uhorský kráľ Ľudovít II. padol počas bitky na bojisku pri Mohači dňa 29. augusta 1526. Vojsko Uhorska bolo porazené osmanským vojskom sultána Süleymana I. Dňa 5. novembra 1526 sa v Tokaji uskutočnil snem, ktorý za uhorského kráľa zvolil sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského. Zápoľský mal byť okrem iného i zárukou náboženských slobôd. Dňa 11. novembra 1526 došlo k jeho korunovácii, po ktorej vyzval uhorské stavy, aby mu vzdali hold. Bohaté a vplyvné rody zo západného Slovenska vinili Zápoľského z vyčkávania a nezasahovania do bitky pri Moháči za hlavný dôvod porážky Uhorska vo vojne s Osmanskou ríšou. Z tohto titulu ho za kráľa neuznali a dňa 17. decembra 1526 si za kráľa Uhorska zvolili rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda I. Habsburského. Tak malo Uhorsko v jednej chvíli dvoch panovníkov. Po korunovácii Ferdinanda, zvolal František Drugeth, verný prívrženec Jána Zápoľského, na poradu do Humenného zemepánov z Horného Uhorska. Vzápätí vypukla vojna o trón. Jedna z prvých bitiek sa odohrala pri Snine, rozhodujúca bitka pri Tokaji, kde boli vojská Jána Zápoľského porazené.
O viac ako sto rokov neskôr, v roku 1661 umiera Juraj Drugeth, ktorý po sebe zanecháva štyri deti. Jediná dcéra sa vydala za Andreja Forgácha, syn Válent sa stal biskupom, syn Ján zomrel dňa 13. februára 1682 v Snine (bol pochovaný v Užhorode) a tak sa pokračovateľom rodu Drugethovcov stal syn Žigmund, ktorý podobne ako jeho otec a starší predkovia, podporovali činnosť jezuitov.
Snina je v závere knihy spomenutá ešte na dvoch miestach. V prvom prípade sa v knihe uvádza, že pred rokom 1880 žili protestanti v okolí Humenného roztrúsení na území štyroch okresov – Humenné, Vranov, Snina a Stropkov. V danom roku došlo k založeniu protestantskej materskej cirkvi v Humennom a okolie Sniny a Medzilaboriec spadali pod materskú cirkev v Kladzanoch. V druhom prípade sa Snina spomína v súvislosti s rokom 1882, kedy došlo k vytýčeniu misijného okruh, ktorý zahŕňal dva body – mestá Stropkov a Medzilaborce a plánované bolo do tohto okruhu začleniť aj mestá Vranov a Snina.
s menom šéfredaktora Ladislava Réza (Réz László) v strede.
S menom Ladislav Réz sa stretávame aj v úvodníku k novozaloženým novinám s názvom Humenné a vidiek (Homonna és vidiéke) z roku 1901. Vystupuje v úlohe šéfredaktora novín, ktorý širokej verejnosti predstavuje menoslov osôb, od ktorých získal prísľub na spoluprácu. Ide o členov protestantskej cirkvi. Medzi menami uvádza i meno Július (Gyula) Horváth zo Sniny.
O Júliusovi Horváthovi sa nám podarilo zistiť, že bol pedagógom, ktorý pôsobil vo funkcii učiteľa obecnej školy v Snine a zároveň bol i horlivým publicistom. Publikoval množstvo esejí, fejtónov, článkov o školstve, ale i o politike v spomínaných novinách Humenné a vidiek. V roku 1909 bol vymenovaný za riaditeľa obecnej školy v Snine. Vystupoval taktiež ako predseda sninského obvodu Zemplínskeho spolku učiteľov. V roku 1913 odišiel učiť do obce Sedliská, no hneď v nasledujúcom roku sa vrátil do Sniny ako učiteľ miestnej židovskej školy.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan