Horské lúky vznikali prevažne v časoch obhospodarovania a kolonizácie horských oblastí valachmi podľa valašského práva, ešte za čias panovania Márie Terézie. Tieto lúky postupne vznikali vyklčovaním a kosením častí sediel či čistín a miestami i nezarastených horských oblastí. Horúci vrch je súčasťou návršia, ktoré sa spomína v článku o Dzedovej, teda vrství sa chrbtom severovýchodnej strany pod masívom vrchu Patria (538 metrov nad morom).
Svojou väčšou časťou spadá do pohoria Laboreckej vrchoviny, takzvanej Papínskej brázdy a jeho menšia časť sa rozprestiera aj v Bukovských vrchoch. Je to flyšové pohorie s príkrovo-vrásovou stavbou,budované prvkami Magurského flyšu,tvorené vrchnokriedovými až oligocénnymi ílovcami a pieskovcami. Spomenuté územie je budované prevažne vrstvami pieskovcov, ílov a bridlíc. Pieskovce sú zväčša vápnité, niekedy kremičito-vápenaté. Sú v prevahe a tvoria viacmenej hrebeňové časti vrchoviny. Tieto horniny ľahšie podliehajú zvetrávaniu a v miestach, kde prevládajú nad pieskovcami i bridlice, sa ukazujú aj vodné toky, potoky a vyvierajúce bystriny. Tieto horské pramene, ktoré sa vlievajú do potokov brázdiacich spomenuté pohorie, sú zväčša mineralizované s vysokým obsahom vápnika a rôznych minerálov.
Z hľadiska Karpát patrí územie do mierneho pásma a do prechodnej zóny oceánsko-kontinentálnej klímy. Daná oblasť je zalesnená prevažne bukom lesným, dubom, hrabom obyčajným, borovicou, smrekom, i cennými drevinami lipou a javorom. V neposlednom rade treba spomenúť aj komplex živočíšnych a rastlinných druhov, ktoré žijú a rastú v oblasti Dzedová a Horúceho vrchu. Tieto živočíchy a rastliny nie sú len integrálnou súčasťou tohto územia, ale i základom jej biotopu.
Ríša živočíšneho spoločenstva je v uvedenej lokalite, a to i napriek súčasnému, už skôr prímestskému umiestneniu, veľmi bohatá. Vyskytuje sa tu králik divý, líška obyčajná, vlk obyčajný, jeleň obyčajný, srnec hôrny, kuna hôrna, mačka divá, sviňa divá, jazvec alebo sem tam migrujúci medveď hnedý. Z bežného vtáctva tu objavíme viacero druhov sýkoriek od belasej, uhliarky až po modrastú veľkú, pinky, sojky, glezgy, holuby divé a veľa druhov ďatľov, či vzácny druh sovy dlhochvostej i orla krikľavého /Aquila pomarina/, ktorý je zahniezdený na viacerých hniezdiskách v tomto pohorí.
Prvý záznam jeho výskytu opisuje vo svojej knihe „Stavovce Slovenska“ prof. Dr. Oskár Ferianc. Posledné desaťročia sa môžeme pochváliť aj hniezdiskom bociana čierneho /Ciconia nigra/. Nemôžem nespomenúť vzácne a užitočné druhy obojživelníkov a bezstavovcov ako salamandra škvrnitá, slizniak karpatský, užovka stromová a podobne. Objavíme tu aj vzácne druhy rastlín od bledule jarnej až po množstvo druhov machov a lišajníkov. Lokalita horskej lúky Horúceho vrchu je neustále ovplyvnená nielen poveternostnými podmienkami, ale aj už viac ako 200 ročnou ťažbou a zalesňovaním na obnovu tejto oblasti Laboreckej vrchoviny. Prečo a ako vznikol samotný názov Horúceho vrchu?
Z overeného zdroja vieme, že to bolo kvôli tomu, že široko ďaleko nebol žiaden prameň ani studnička, a tak vždy, keď lesné žienky, takzvané „lazničky“ (pracovníčky ošetrujúce, vysádzajúce a vyžínajúce lesné škôlky či vysadené stromčeky) mali pocit pálivej horúčavy či smädu, museli vodu naberať až dolu z potokov. Takto sa dôvod označenia vrchu za Horúci vrch podával z pokolenia na pokolenie. V miestach Horúceho vrchu bola len jedná škôlka, ktorú v čase hospodárenia spravoval lesný hospodár Ján Bogner.
Ten si potrpel na dôslednosť výsadby či včasnosť zalesňovania a dodržiavania porastovej mapy decénia danej lokality. Hájnik Ján Bogner presadzoval aj zachovanie samotného živočíšneho rozmnožovania a bol i podporovateľom obmedzenia streľby v tejto oblasti. A to z dôvodu, aby sa tu vytvorila takzvaná lesná kolíska pre tu voľne žijúce druhy. Samozrejme s dohľadom na jej vývin, ale i starostlivosť či obmedzenia, ak to bude potrebné. O prácach na lesnej škôlke mi rozprávala i moja stará mama Agnesa Ontkovičová, rodená Matisová. Samotnú lesnú škôlku a práce či brigádu v nej zažila v šesťdesiatych rokoch i moja mama, toho času 72-ročná Katarína Ontkovičová. Vravievala mi:
Pracovala som tam a vysádzala či starala sa o sadenice, okopávala, plela a častokrát sa až do úmoru premáhala, lebo to patrilo k namáhavejším prácam, a to hlavne počas letných horúcich dní.
Už v tom čase to predstavovalo tiež finančné prilepšenie do rodiny. V lesnej škôlke pracovali prevažne ženy, respektíve mladé dievčatá z okolia. Sem-tam sa pridali aj chlapi, či gazdovia, aby pomohli svojim polovičkám – manželkám, ak išlo o kosenie, kde bola potrebná chlapská ruka. V takejto nadmorskej výške teda 400 až 450 metrov nad morom sa predpestovávali sadenice z dôvodu zabezpečenia najoptimálnejších podmienok na rast a vývoj.
Pestovali sa predovšetkým mladé stromčeky buka lesného, borovice lesnej, smrekovca opadavého, ale i javora, či jaseňa. Vypestované stromčeky sa v určenom období podľa decénia starostlivosti o daný porast vysádzali do jednotlivých rúbaní a miest kde bola potrebná včasná zalesňovacia činnosť. Moja stará mam Agnesa Ontkovičová (1911-2011), ktorá bola veľkou pamätníčkou a veľakrát vedela pri našich spoločných rozhovoroch spomínať na prácu v hore. Vedela dokonale opísať tunajšie pracovné pomery a zvyky. V mojich spomienkach ostala stále živá a často sa vraciam k zápiskom, ktoré som si zaznačil pri jej pútavých rozhovoroch.
Chlapč ta kec sme vyšli na tote lúky košic, či zvážac šeno, abo na poľo, bulo roboty až do večara, kým sme nezrobili, bo za nás chto by porobil?
Naša mama Katarín Ontkovičová, tiež pospomínala na prácu v lesnej škôlke, kde sa sama zúčastňovala na prácach. Spomenula niektoré mená žien, ako pani Galandová či pani Terpáková od kríža, ale pracovalo tam viacero žien. Hovorila mi:
Lesný správca – polesný, Ján Bogner stále rozdelil prácu ženám a dohliadal a dozeral na správnosť ošetrovania i samotnej výsadby v poraste. Bola som i rada, lebo veľakrát ma i pochválil za to, aká som bola šikovná a dôsledná.
Mama tiež potvrdila, že neoddeliteľnou súčasťou boli aj piesne, ktorými si spríjemňovali chvíle pri práci. Z rozprávaní vieme potvrdiť, že Ján Bogner, čo potvrdili aj jeho synovia a dcéry, bol pedantom na spravovanie a starostlivosť o tieto lesné spoločenstvá. Niekedy sa len sadenice ťahali, či triedili a pripravovali do rigolov – „do hroblí“, ktoré sa vopred vykopali na miestach, kde boli určené na výsadbu. Bol to taký vykopaný pás hlboký približne 20 až 30 centimetrov. Tam sa sadenice uložili, zakryli a zasypali zemou. Pred sadením sa v daný deň stromčeky vybrali a mohli vysádzať. Veľakrát sa sadenice expedovali aj do vzdialenejších častí porastov a tak sa znášali v „partkoch“ (veľká plachta v tvare štvorca tkaná z ľanového plátna s „frambiou“ – dlhou šnúrou prišitou na každom rohu) alebo povozom k snehovým jamám. Jedna taká jama stála ešte v osemdesiatych rokoch aj priamo v Dzedovej na sklade. Tu sa stromčeky uskladňovali pred zimou, aby boli pripravené na jarnú výsadbu alebo boli uskladnené na dočasné uloženie.
Každá námaha aj starostlivosť bola vždy odmenená a teda aj odplatená spolu s novovysadenými porastmi, ktoré sa na viacerých miestach zachovali až do dnes. Pri neustále väčšom dopyte po drevnej hmote je potrebné sa aj v dnešnej dobe zamyslieť nad skutočnosťou, že veľakrát padnú za obeť porasty i stromy, ktoré mohli ešte rásť a tvoriť biosféru. Majú totiž nemalý význam pri výrobe kyslíka potrebného pre náš život. To by malo byť aj pre nás ukazovateľom ako nie len lesy využívať na spracovanie drevnej hmoty, ale ich aj chrániť, ošetrovať a reprodukovať. A práve k tomuto účelu slúžili aj spomínané lúky, na ktorých sa nachádzali lesné škôlky.
Autor článku: Dominik Ontkovič