Snina bola od nepamäti strediskovým centrom domínia rodiny Drugethovcov. Výsady stredovekého mesta nikdy nezískala. Oproti iným zemplínskym strediskám ako napríklad Humenné či Michalovce, sa rozvíjala pomalšie. Na prelome 19. a 20. storočia bolo mestečko, čo sa týka počtu obyvateľov, porovnateľné napríklad s dnešnou obcou Belá nad Cirochou. Agrárne mesto s kaštieľom plniacim väčšinou iba funkciu letného sídla jeho majiteľov, v priebehu roka v rukách určeného správcu a niekoľko málo úradníkov starajúcich sa o administratívu. Okresné sídlo, pod ktoré patrilo množstvo neveľkých obcí, ktoré boli kvôli zlým a neudržiavaným cestám zväčša nedostupné.
Zo Sniny nepochádzali svetovo významné a uznávané osobnosti, mesto bolo povestné skôr svojou chudobou. Napriek tomu, že veľké dejiny o Snine toho veľa nerozprávajú, Snina má svoje nezastupiteľné miesto v regionálnych dejinách. História regiónu je tvorená na prvý pohľad možno nevýraznými udalosťami a príbehmi konkrétnych ľudí, no práve z takýchto drobných fragmentov sú tvorené slovenské, či svetové dejiny. Obyvatelia Sniny, ako som už spomenul, nepatrili medzi osobnosti svetového formátu, ale v rámci mesta a regiónu tu žilo množstvo známych a zvučných mien. V minulom roku sme pripomenuli Jozefa Ondriáša a Ernesta Rosina, ktorých vo svojej knihe zvečnil spisovateľ Juraj Šebo. V tomto roku sa budeme snažiť spropagovať aj mená ďalších. Prvý sninský farár, či prvý poštár, lesný správca a mnohí ďalší si iste zaslúžia, aby im verejnosť venovala štipku pozornosti.
Niekedy nie je potrebné zachádzať ani ďaleko do minulosti. Snina zmenila svoju podobu pomerne nedávno. V 80. rokoch minulého storočia prebehla asanácia starej časti mesta, počas ktorej zmizli štvrte tvorené rodinnými domami a boli nahradené panelovými sídliskami. Mesto menilo podobu v minulosti a mení ju i v súčasnej dobe. V priestoroch niekdajšej banky sa objavuje kaviareň, v priestoroch niekdajšej škôlky lekárska ambulancia. Staré objekty sa vytrácajú, vznikajú nové. Najnovšia generácia Sninčanov sa rodí, najstaršia sa vytráca.
Ani nie tak dávno, pri ceste smerujúcej od kruhového objazdu smerom k reštaurácii Di Stefano, stáli na pravej strane dva drevené obchody. V obchode bližšie k rímskokatolíckemu kostolu boli potraviny, vedľa nich predajňa s názvom Zelenina a ovocie. Vedúcou v „zelovoci“ bola dlhé roky pani Mária Bajusová, rodená Kováčová – dobrá kamarátka mojej babky. Bajusovi a Račkovi boli vlastne rodinní priatelia. Dedo chodieval s pánom Bajusom na ryby. Boli vášnivými rybármi. Šírava, Domaša, či rybník Mlynisko. Nerozluční. Keď bolo potrebné vyviezť nástrahy ďaleko za čiaru bežného náhodu, brávali so sebou do tretice Fera Mariniča – Petruchaľa. Starým pánom sa už člnkovať nechcelo. Pán Marinič deň pred ohlásenou rybačkou polieval kúsok záhrady vodou, kde ráno zbieral zo zeme vyliezajúce dážďovky. Prvá otázka v aute znela: „Skadzi máš hľisty, kec je všadzi tak sucho?“ Po rybačke sa stále zastavili v predajni ovocia a zeleniny.
V priehradke dedovej Lady, čo bolo v tej dobe moderné auto, som stále objavil nejakú mincu. Za 50 halierov bolo možné kúpiť malú, za 1 korunu veľkú zmrzlinu. Zmrzlináreň stála približne v miestach súčasných potravín nachádzajúcich sa povyše budovy dnešného Červeného kríža. Dnes na ňu ostala iba spomienka. Dvojicu drevených obchodíkov miestni označovali slovným spojením „drevená dedina“. Predajňu potravín tuším po pánovi Nevoľníkovi spravoval Ján Pčola, ďalší z partie rybárov. V „zelovoci“ u pani Bajusovej som sa ako dieťa vyhrieval na elektrickej peci stojacej pod oknom oproti pultu s banánmi, karfiolom a inými vecami. Keď v obchode neboli zákazníci, ťukal som prstom do veľkej mechanickej pokladne. Vedľa kasy boli dvere do malej kancelárie, dvere za pokladňou viedli do skladu. V sklade to stále páchlo hnilobou, väčšinu tam boli naskladnené zemiaky. Zo skladu sa dalo dostať von zamrežovanými dverami. V miestach dnešnej reštaurácie DiStefano bol obchodík s hračkami. V „zelovoci“ som po prvýkrát ochutnal kivi. Bola to vtedy horúca novinka a jeden kus stál 4, či 5 Kčs, čo bol v tej dobe pomerne veľký peniaz.
Teta Bajusová predávala počas letných mesiacov ovocie a zeleninu aj na rôznych spoločenských podujatiach napríklad v Medzilaborciach, či na Sninských rybníkoch. Bolo to v čase, kedy sa bežne dalo člnkovať na hornom rybníku. V priestoroch príležitostnej predajne – dnes v týchto priestoroch sídli reštaurácia Marusja, som po prvýkrát ochutnal Vineu, či sladenú Salvatorku. A to bol v tej dobe – aspoň pre mňa ako dieťa, naozaj výnimočný zážitok. Manžel tety Bajusovej – Štefan Bajus pracoval ako vedúci Poľnohospodárskeho nákupného závodu, ktorý sa nachádzal na opačnom konci Sniny – po ľavej strane v smere na Stakčín. Pamätám sa na veľkú autováhu pri vstupe do podniku, na ktorej sa vážili autá naložené obilím, i na sušenie obilia vo veľkých sušiarňach a veľké kopy obilia uskladnené v priestranných hangároch. V objekte premávalo vozidlo, ktoré nikto nenazval inak ako „honka“, s veľkou naberačkou v prednej časti. V dlhej drevenej budove pri vstupe boli kancelárie, prezliekarne pre zamestnancov i miestnosť pre strážnika. Po dvore pobehoval veľký vlčiak – Nera. Neďaleko tejto budovy mali zamestnanci podniku vyhradený pás záhradky, na ktorom pestovali zeleninu. Najčastejšie to boli zemiaky a paradajky.
A nebolo to ani tak dávno – pred menej ako tridsiatimi rokmi. Drevená dedina krátko po odchode tety Bajusovej do dôchodku ustúpila modernej zástavbe. V miestach bývalého „Výkupu“ dnes sídli časť drevárskeho podniku Beky. Štefan a Mária boli bezdetným párom. Bývali v rodinnom dome na Kollárovej ulici neďaleko „Pekárne u Pavlíka“. Mali iba psa, s ktorým som sa ako dieťa často hrával. Ako roky utekali, po záhrade behal stále nový psík so starým menom – Fifina. Na dvore rástla veľká čerešňa, ktorú sme chodili raz do roka oberať, vedľa nej letná kuchyňa, v ktorej teta spolu s babkou spoločne, až do noci zavárali vyzbierané čerešne. Čerešňa je dávno zrezaná a na dvore ostal psík s menom Maťko, po niekoľkých generáciách Fifín asi prvý v histórii s iným menom. Štefan Bajus zomrel pred niekoľkými rokmi, Mária Bajusová na tohtoročný veľkonočný pondelok. Neostal po nich žiaden priamy potomok, iba neveľká kôpka čiernobielych fotografií a spomienky tých, ktorí ich poznali.
1. máj v parku – prvý z pravej strany Štefan Bajus, vedľa meno manželka Mária.
Manželia Bajusoví v strede s čestným uznaním a kyticou udelenými v rámci životného jubilea.
Štefan Bajus v strede s cigaretou v ruke, vedľa neho manželka Mária Bajusová.
Smrť je neoddeliteľnou súčasťou života. Neodnáša si so sebou iba ľudskú schránku, ale spolu s ňou aj neopakovateľný životný príbeh – svet plný zážitkov a skúseností, na pozadí ktorého sa odvíja individuálny ľudský osud. Prítomnosť bez minulosti nemôže existovať, podobne ako nemôže existovať potomok bez predka. Taký je život. Z času na čas sa mi na chvíľu za zážitkami z detstva zvykne cnieť. Ani nie tak za zážitkami, ako za ľuďmi, ktorí sú s nimi spätí. Toto zamyslenie venujem pamiatke Márie Bajusovej (1935-2018) a Štefana Bajusa (1929-2006) – dvojici, ktorá tu spoločne prežila celý život, ktorú ľudia poznali a vážili si – Sninčanom od kolísky po hrob.
Autor textu: Mgr. Ján Bocan