Ľudia v poslednej dobe filozofujú o ľudskom poslaní, osude, často sa spomína slovíčko karma. Karma ťa dostihne, karma je zdarma, musíš si očistiť karmu. Sem-tam sa zamyslím, či fenomén ako karma alebo niečo podobné môže vôbec existovať. Prednedávnom som uvažoval nad tým, na koho alebo na čo a najmä pri akej príležitosti, či výročí by si bolo vhodné prostredníctvom článku spomenúť. A práve vtedy sa mi v mysli objavil obraz človeka, ktorý síce zo Sniny nepochádzal, ale mnoho ľudí vrátane mňa ho vnímalo ako typickú sninskú figúru. Napísal som našej spoločnej známej Gabike, či si náhodou nepamätá kedy presne sa tento človek, na ktorého som práve myslel, narodil a zomrel. Odpísala mi: „…dnes by mal narodeniny…“ A keďže na náhody taktiež neverím, uvedomil som si, že asi niečo medzi nebom a zemou naozaj existuje a je teda mojou povinnosťou i keď v súvislosti s jeho narodeninami so značným oneskorením, niečo o tomto človeku napísať.
Zoznámili sme sa v roku 2006, kedy som popri štúdiu na vysokej škole pracoval v miestnej kaviarni, ktorú pravidelne navštevoval. Starší pán, väčšinou s fotoaparátom, na prvý pohľad, či pocit trošku podivín. Z obrazu typického zákazníka sa vymykal. Kaviareň navštevovali zákazníci, ktorí si priali byť obletovaní a vyžadovali si pozornosť personálu, preto sa v podniku kládol dôraz na zachovanie určitého dekóra – šálky s kávou museli byť servírované predpísaným spôsobom, zákazník nesmel na obsluhu čakať dlhšiu dobu. K barovému pultu chodil objednávať iba málokto. On áno. Typický outfit – košeľa s dlhým rukávom a modré vyšúchané rifle. Pri bare mi podal ruku a predstavil sa. „Maťo.“ Nechcel aby mu ľudia vykali a myslím si, že on tiež každému hneď po zoznámení tykal. „Presso bez podšálky, bez rozetky, bez lyžičky a cukru – daj mi iba šálku s kávou, červenú, tá sa mi páči najviac,“ bola jeho klasická objednávka. Nepamätám sa, žeby si niekedy objednal aj niečo iné.
„Je to umelec, fotí a maľuje“, znela odpoveď na otázku, kto vlastne je tento zvláštny človek. Bol som vo veku, kedy sa mi všetko, hoci sa len trochu vzďaľujúce všeobecne uznávanej norme, zdalo zvláštne. Časom som si na tohto človeka zvykol a obľúbil si ho. Bol inteligentný, rozhľadený a vtipný. Pamätám sa, ako mi počas prípravy kávy opretý o barový pult vysvetľoval, že Malibu nie je likér, ale rum. Vtom mu zazvonil telefón. Samozrejme tlačidlový, v tej dobe ešte dotykové neboli. Hovor prijal. Povedal len „Počúvam ťa“, telefón položil na pult a pokračoval v prednáške o príprave karibských nápojov. Z času na čas telefón vzal do ruky a do slúchadla povedal: „Jasné, kľudne hovor, ja ťa počúvam“ a telefón opäť položil na pult. Hovor trval asi pätnásť minút. „Bývalá manželka“, vysvetľoval. „Nemá sa s kým porozprávať a tak mi volá. Ja už niekedy nemám náladu počúvať ju, preto naše telefonáty riešim takto. Jej stačí monológ, nikdy sa ma na nič nepýta…“
Martin Remiáš sa narodil 29. marca 1955 v Sobranciach, no dlhé roky pôsobil a tvoril v Snine. Bol to výtvarník s osobitým štýlom. Jeho diela vynikali originalitou. Bol veriaci a pozornosť venoval taktiež náboženskej tématike. O tom som však vtedy ešte nevedel. Vtedy to bol iba „Ujo Remo“, ako sme ho v kaviarni zvykli oslovovať. „Máš zaujímavý pohľad. Príď dakedy ku mne, budem ťa fotiť. A vieš čo? Zober aj kamarátku“, to boli jeho bezprostredné pozvania, ktorými oslovoval čašníčky alebo dievčatá v kaviarni a vďaka ktorým som sa na neho napriek všetkému pozeral s istou dávnou skepsy. Nebol za nimi žiaden zlý úmysel, len na nezainteresovaného pôsobili trochu zvláštne. Raz takúto ponuku dostala aj moja priateľka Zuzana. „A vieš čo? Ty príď spolu s ňou“, rozšíril pozvanie. Nemal som chuť nikam chodiť, no nakoniec som sa nechal prehovoriť.
„Ujo Remo“ býval v panelovej bytovke oproti základnej škole na sídlisku 1. mája. Jeho byt bol skôr akousi umeleckou dielňou. Na chodbe pri vstupe medzi kúpeľňou a WC stála nedokončená drevená socha anjela s modrými očami, vedľa nej v kope drevených triesok dláto a kladivo. „Tu žijem a tvorím“, vysvetľoval. Vo vedľajšej izbe plátno a nedokončený obraz, vedľa neho paleta farieb a štetce. Pýtal som sa a on mi odpovedal. Rozprávali sme o literatúre, umení, spôsoboch prežívania a stvárňovania reality. Svojim výkladom si ma získal. Z času na čas sme chodili fajčiť. Nie vonku, ani na chodbu, ale fajčili sme priamo v izbe, v ktorej sme sa akurát nachádzali. Iba sme sa presunuli k stolu na ktorom bol položený popolník. Ani som sa nenazdal a tri hodiny zbehli ako voda. Silne nasiaknutí cigaretovým dymom sme odchádzali z návštevy. Nakoniec sme si uvedomili, že napriek tomu, že chcel fotiť, neurobil ani jeden snímok. „Aj vy ste boli u Rema?“ kládli nám neskôr otázku spoloční známi. Pochopil som, že návštevu v jeho byte musel absolvovať asi každý, koho považoval za priateľa. Bol svojský a možno práve kvôli tomu medzi ľuďmi obľúbený.
Stále hovorieval – každý môj obraz musí mať určitú štruktúru, aby z neho mali niečo aj nevidiaci. Najviac sa mu páčila príroda v okolí Sniny. Sily chodil pravidelne načerpať do Runiny. Stále keď som bola u neho na návšteve, sedávali sme na zemi a na starú od farby špinavú stoličku položil tanier a jedli sme volské oká a opekanú slaninu. Tvrdil, že samému mu jesť nechutí. Veľa fotil. A venoval sa obrazom, ku ktorým vyrábal drevené rámy, ktoré boli súčasťou diela. Mal zmysel pre humor. Keď robil výstavu, na pozvánky uvádzal také divné časy ako 15:23 alebo 15:13. Vedel, že to na ľudí zapôsobí a prídu presne
Gabriela Curová (1989)
Martin sa veľmi rád stretával s mladými ľuďmi. Duchom by ho bolo možné pokladať za rovesníka. Jedného dňa som po dlhšom čase „Uja Rema“ stretol pred obchodom. „Nemám sa dobre – rakovina“, znela jeho prvá veta. Bol pochudnutý a strhaný. Veril som, že je to iba prechodný stav, z ktorého sa dokáže vystrábiť. S rakovinou ľudia bojujú roky a niekedy s neočakávaným a značným úspechom. Nebol to však jeho prípad. „Gabika sa o mňa stará, je to zlatá žena“, to bola posledná veta, ktorú som od neho vtedy a vlastne aj v živote počul. Hovoril o mojej krstnej matke.
Na Martina Remiáša ostala iba spomienka. Nemám s ním jedinú fotku, nemám od neho ani žiaden obrázok, či sošku. Takto to asi malo byť. Žiadne materiálne, ale iba duševné hodnoty. Martin zomrel v sobotu 12. februára 2011 vo veku nedožitých 56 rokov. Posledná rozlúčka sa konala v krematóriu v Košiciach vo štvrtok 17. februára 2011. Po umelcovi s veľkým srdcom ostal iba popol, ktorý je uložený v jeho rodisku, v Sobranciach. Niečo tu však predsa ostalo – ostali tu spoloční priatelia a známi s ktorými na „Uja Rema“ z času na čas radi spoločne spomíname. Česť jeho pamiatke!
Autor článku: Mgr. Ján Bocan