Retrospektíva

Niekedy mám pocit, že média dnešných dní sa snažia mládeži servírovať obdobie socializmu tak, ako keby to bolo skrz-naskrz negatívne obdobie. Mladí tak môžu nadobudnúť dojem, že všetko do roku 1989 bolo zlé, škaredé, smutné, nezáživné…

Hlavnou činnosťou Retrospektívy je zaznamenávať príbehy a spomienky z čias minulých, takpovediac vo všetkých farbách. Niektoré československé produkty v nás vyvolávajú nostalgiu, nad niektorými sa zhovievavo pousmejeme (socialistické „texasky“ versus tuzexové rifle), niektoré prežili ako značka dodnes (horalky, treska v majonéze, vinea, indulona a mnohé ďalšie). Kvalitné socialistické práčky fungujú v niektorých domácnostiach dodnes. Popri tých dnešných, ktoré sa nedožijú ani konca záručnej doby.

Medzi neopakovateľné československé výrobky socialistickej éry patril napríklad aj automobil TATRA 603. Slúžil ako reprezentačné služobné vozidlo na úradoch, ministerstvách a vo významných závodoch. Svojho času toto auto vzbudzovalo rešpekt. Vo vtedajšom Československu a východnom Nemecku medzi autami „šestotrojka“ nemala konkurenciu a dodnes vyzerá perfektne. Keďže sninský Vihorlat patril k podnikom československého významu, vlastnil hneď niekoľko takýchto vozidiel. S prvou Tatrou 603 jazdil ako osobný šofér riaditeľa podniku Alojza Vekónyho, Jozef Keller. Ďalší podnikový riaditeľ Ján Velés bol zrejme náročnejší a výber osobného šoféra zveril svojmu sekretárovi, Felixovi Brečkovi. Po náročnom výbere sa ním v roku 1956 stal Jozef Demjan (1933). Popri základných technických požiadavkách na získanie tohto miesta bol pán Demjan nevtieravý, dochvíľny, veľmi ochotný, ovládal pravidlá slušného správania a ako bonus, bol to človek príjemného vzhľadu. O jeho odborných, ale aj ľudských kvalitách svedčí fakt, že ako osobný vodič „slúžil“ trom riaditeľom a vystriedal tri tatrovky.

Z čias riaditeľa Jána Velesa – zľava Michal Semanco, Karol Komár, Emil Andráško, Jozef Demjan.

Za čias riaditeľa Jána Prokopa – zľava Jozef Demjan a Ján Beňo.

Jozef Demjan a jeho Tatra 613 za čias riaditeľa Michala Mindoša.

Keďže Jozef Demjan je môj sused z ulice, dovolila som si ho navštíviť a povypytovať sa na „staré časy“. Našla som ho v rodinnom domčeku, kde býva so svojou dcérou. Uvítal ma na čerstvo vykosenom dvore s potmehúdskym úsmevom, trochu prekvapený, keď som sa ho začala vypytovať. Nad starými fotkami sme sedeli na lavičke do zotmenia a dedo Jozef, ako sa s pánom Demjanom uvítal jeho prichádzajúci vnuk, sa rozhovoril:

Vo Vihorlate som pracoval na odbore dopravy až do svojho dôchodku v roku 1983. Boli to pekné časy. Spoznal som veľa zaujímavých ľudí a navštívil som veľa krajín. Ukrajina bola najčastejším cieľom mojich pracovných ciest. Najviac sa mi páčilo pri priezračnom Azovskom mori a na Kaukaze. Zaujímavé boli aj vtedy nie tak navštevované západné krajiny. Mal som možnosť priviezť domov vtedy u nás nedostupný tovar. Colníci pri prechode Tatry 603 cez hranice mali rešpekt a občas prižmúrili oko. Občas som priviezol nejaké parády pre manželku a dcéry, všetko bolo v tých časoch vzácne. Len jedno nám colníci neodpustili. Prísne zakázaný bol zo strany našich colníkov dovoz pornografických časopisov. Nemeckí colníci si z toho robili žarty.

Jozef Demjan (1933)

Zastávka mladých konštruktérov na ceste do Chrudimi – zľava Václav Zaremba, Jozef Keller, Gustáv Staško a Juraj Griščík.

Večne svieži Jozef Demjan v súčasnosti.

Tatry 603 slúžili aj vyššiemu manažmentu na jednania, technikom a vývojárom na cesty na výstavy, všade, kde sa bolo treba dostať sa rýchlo, pohodlne a s noblesou.

Autorka článku: Daniela Fridrichová