Dezider je mužské krstné meno. Pochádza z latinského slova desiderium, ktoré by sme mohli preložiť ako túžba alebo žiadosť. Deziderovia majú úctu k tradíciám, sú citliví a ich zmyslom je rodina. Sú priateľskí a radi študujú, aby mohli byť lepší ako iní. Meno Dezider nie je bežné meno. V Snine vieme o troch nositeľoch tohto mena, ktorí pozitívnym spôsobom prispeli k rozvoju nášho mesta.
Snáď najznámejším z nich bol Dezider Barta (1938, Humenné – 1990, Snina). Pôsobil ako grafik a výtvarník propagačného oddelenia v závode Vihorlat. V ušiach verejnosti jeho meno rezonuje v súvislosti s autorstvom grafického návrhu erbu mesta Snina. Pri navrhovaní erbov je v prvom rade potrebné zhromaždiť rôzne dobové podklady, pričom najčastejšie sa vychádza z historickej pečate obce. Najfrekventovanejšími motívmi obecných pečatí sú prírodné motívy. Napríklad v erbe Šmigovca sa nachádza líška, v erbe Osadného strom a vtáky. Existujú aj takzvané hovoriace motívy ako napríklad včelí úľ v erbe obce Pčoliné alebo kopija v erbe obce Pichne. V erboch miest a obcí sa často objavujú aj rôzne remeselnícke motívy ako napríklad kamenár v erbe obce Belá nad Cirochou alebo hámor v erbe mesta Snina. Hámor v prípade Sniny podľa odtlačku pečate mesta z 19. storočia s vynechaním postavy hámorníka, vyjadruje železiarske tradície mesta. Dňa 30. mája 1962 bol v súvislosti s nárastom počtu obyvateľov nad hranicu 10000, udelený Snine status mesta. Snina figurovala ako moderné strediskové mesto obvodného významu a hospodársko-kultúrne centrum rozsiahleho spádového územia východnej časti okresu Humenné. S rozvojom strojárenského priemyslu a existencie železiarskeho priemyslu v minulosti, bol vytvorený návrh erbu, ktorý bol schválený heraldickou komisiou. Tá sa vyjadrila, že návrh Dezidera Bartu na erb mesta vyhovuje tak po stránke obsahovej, ako aj formálnej a taktiež po stránke farebnosti. Podľa komisie je tento erb cenným obohatením vtedajšieho celoštátneho súpisu mestských znakov. Erb mesta Snina bol oficiálne prijatý na plenárnom zasadnutí mestského národného výboru dňa 30. júna 1977. Je potrebné povedať aj to, že dva roky pred prijatím mestského erbu spracoval Dezider Barta dostupné historické materiály o meste a zaznamenal ich do novozaloženej kroniky mesta. Takže nie len nezameniteľné zásluhy viažúce sa na grafickú podobu erbu, ale i zásluhy v súvislosti so založením mestskej kroniky patria jednému z troch známych sninských Deziderov – Deziderovi Bartovi.
V poradí druhým sninským Deziderom bol Dezider Račko (1936, Humenné – 2015, Snina). Prakticky ihneď po absolvovaní Stredného odborného učilišťa v Galante sa zamestnal vo Vihorlate v Snine. Spočiatku býval v Humennom, odkiaľ do Sniny dochádzal za prácou. Vo Vihorlate začínal ako sústružník. Po založení rodiny a narodení dcéry Valérie, prichádza v lete roku 1963 spolu s manželkou Máriou do Sniny, kde dostávajú byt. Vihorlatu ostal verný počas celého aktívneho života. Popri zamestnaní sa rozhodol študovať. V roku 1966 maturitnou skúškou ukončil večerné štúdium na sninskom gymnáziu. Tu sa spoznal s Júliusom Gavronom, ktorý ho zoznámil so Štefanom Bajusom. Práve s nimi a ďalšími sa vydal na svoju prvú rybačku, počas ktorej mu bolo skúsenejšími rybármi vysvetlené, ako správne nahadzovať. Spravidla išlo o to, že čím ďalej od brehu bola nástraha nahodená, tým väčšia bola pravdepodobnosť úlovku. Časom v nahadzovaní prekonal svojich inštruktorov a tí mu na oplátku pri nahadzovaní s dôverou zverili aj svoje udice. V zásade existujú asi iba dva typy rybárov – tí, ktorí chodia a aktívne lovia, a tí, ktorí po náhode sedia a čakajú na úlovok. Dezider Račko patril k druhému typu rybárov. Bol názoru, že kapitálneho kapra si je potrebné jednoducho vysedieť. Podmienkou je poriadne prikŕmovať. Na každú rybačku sa svedomito pripravoval, kaprom varil knedlíčky podľa svojských receptov, naparoval pečivo a pripravoval rôzne zmesi krmív, do ktorých pridával tajné ingrediencie – raz vanilkový cukor, inokedy feniklový granulovaný čaj a podobne.
Dezider Račko (prvý z ľavej strany) počas rybárskej schôdze.
V roku 1970 ukončil maturitnou skúškou večerné štúdium na sninskej priemyslovke. Obe večerné štúdia – aj na gymnáziu, aj na priemyslovke absolvoval spolu so spolužiakom Ladislavom Fedorišinom. Vzdelanie mu prinieslo určitý pracovný vzostup v zamestnaní, no na rybárstvo nikdy nezanevrel. Po celý život mu bolo aktívnym koníčkom, ktorému sa venoval až do vysokého veku. V miestnej organizácii Slovenského rybárskeho zväzu pôsobil vo funkcii tajomníka dlhých tridsať rokov. Organizoval schôdze, predával povolenky a rybárske lístky, aktívne sa podieľal pri čistení rybníkov a zarybňovaní, organizovaní rybárskych pretekov a vlastne všetkému, čo s rybárstvom súviselo. Hrdý nebol ani tak na nemálo získaných vyznamenaní vyplývajúcich z jeho aktívnej práce pre zväz, ako na odznak rybárskej stráže, ktorého bol dlhoročným nositeľom. Slovenský rybársky zväz ho za 30. rokov aktívnej služby odmenil udelením čestného členstva.
Do trojice sninských Deziderov neodmysliteľne patrí Dezider Andrejčák (1938, Topoľovka), ktorého sme do databázy Retrospektívy zaradili v súvislosti s futbalom. Medzi priateľmi je známy ako človek, ktorý neprezlieka „dres“ za každej politickej situácie. Bol hlboko veriacim človekom od svojej mladosti. Ani režim pred rokom 1989 ho neprinútil vzdať sa svojho presvedčenia. Vo viere vychoval svoje dve dcéry, jeho manželka Anna pracovala v školstve a staršia dcéra Anička vyštudovala vysokú školu. Svojou poctivou prácou, príkladným rodinným životom mal plné právo po prevrate vystúpiť v kostole, pozrieť sa ostatným farníkom do očí a pokračovať v tom, čomu veril celý život. A ľudia mu verili. Tri volebné obdobia mu Sninčania dali svoje hlasy aby mohol pôsobiť v mestskom zastupiteľstve. Po revolúcii sa stal jedným z prvých organizátorov renovácie starého kostola. Cirkevnou obcou a farskou radou bol poverený bezpečnosťou pri stavebných prácach na obnove kostola a ostatných objektov vo farnosti. Patrila k tomu aj renovácia a zariadenie Cirkevného centra voľného času pri kostole, kaplnky na starom cintoríne a zriadenie kaplnky v nemocnici. Pán Andrejčák (na priloženej fotografii vedľa farára Antona Matinu) zabezpečoval snáď všetko, od financií, cez stavebný materiál, komunikoval s úradom prace pri zháňaní robotníkov a podobne. Snáď v tomto období mu prischla aj jedná úsmevná funkcia, ktorou ho poveril farár Jozef Korem, ktorý tu tohto času pôsobil: „Na tvojej zodpovednosti sú, Dežko, aj hodiny na kostolnej veži.“ Pán Andrejčák síce dovtedy nefunkčné hodiny neopravil, ale zabezpečil ich výmenu. Najväčším prínosom bola jeho pomoc pri zriaďovaní kostola v priestoroch bývalého Závodného klubu Vihorlat pre veriacich na Sídlisku II.
Autori článku: Ján Bocan a Daniela Fridrichová