Tabula Hungariae
Tabula Hungariae je názov najstaršieho tlačeného mapového diela, ktoré zachytáva územie Uhorska. Mapu v roku 1513 zostavil Lazarus Rosetti, sekretár ostrihomského arcibiskupa. Podľa mena svojho tvorcu sa táto mapa zvykne označovať ako Lazarova mapa. Vydaných bolo iba niekoľko kusov, avšak do dnešných dní sa zachoval iba jeden exemplár, ktorý je uložený v Národnej knižnici v Budapešti. Tento výtlačok sa v roku 1880 náhodne objavil na zberateľskom trhu. V roku 1882 sa mapa dostala do rúk zberateľa kníh Sándora Apponyiho, ktorého majetkom bola až do roku 1924, kedy bola prenesená do Budapešti. Tam je dodnes súčasťou takzvanej Apponyiho zbierky.
Stakčín na mape
Sídelnú sieť v časti dnešného Slovenska na Lazarovej mape tvorí spolu 289 sídel, čo je však približne iba 10 % všetkých sídel na slovenskom území koncom stredoveku. Mapu je možné vnímať i ako svedectvo o vzostupe a páde niektorých miest a dedín, ktoré by sme na súčasných mapách hľadali veľmi dlho. Čo sa týka oblasti okresu Snina, Lazarova mapa zobrazuje iba jediné sídlo a tým je súčasná obec Stakčín.
Názvy obcí sú na mape uvedené v starom hornonemeckom dialekte. Názov obce Stakčín bol zapísaný nasledujúcim spôsobom:
(„tz“ sa číta ako „c“)
Z uvedeného je možné dedukovať, že obec Stakčín, čo je veľmi zaujímavé, bola v minulosti pravdepodobne významnejšou ako mesto Snina, ktoré sa stalo sídlom okresu v roku 1878.
Slová polyhistora
Stakčín a okolité vrchy spomína pri opise Zemplínskej stolice aj známy slovenský polyhistor, osvietenec a zakladateľ modernej vlastivedy, Matej Bel (1684-1749):
Stakčín sa nachádza na brehu Cirochy. Je to ľudnatá rusínska obec. Chotár je však kopcovitý, horský, svahovitý, vhodný len pre Breziny. Ak sa zanedbá jeden-dva roky, zarastie tak, že pôdu nemožno poorať. Slúži samotnému grófovi Františkovi Zičimu.
Vrch Nastaz je tiež zaujímavý, oddelený od pohoria Diel, nachádza sa oproti pohoriu Beskydy, jeho dĺžka činí dve míle, výškou neprevyšuje Beskydy, ale sa im skoro vyrovná, má otvorené hrebene, ploché a s rovnakým výhľadom a charakterom ako Beskydy. Takisto ohlasuje búrky, koľkokrát je v mrakoch. Ináč nie je zalesnený. Hoci prebieha v rovnakom slede menších hrebeňov, rozvetvuje sa na rozličné nespočetné ramená, jedno drsnejšie ako druhé. Rastú tu ušľachtilé stromy, ale len zriedka, ináč sú tu len bučiny a breziny, častý úkryt medveďov.
Beskydy sú od Nastazu vzdialené jednu míľu, nachádzajú sa na severe. Nie sú vysoké, ale zato drsné. Nie sú ničím iným, ako časťou Karpát, ktoré oddeľujú Poľsko od Uhorska. Dostali svoje meno ma hraniciach so Šarišskou stolicou, odtiaľ pokračujú v našej stolici ďalej po hraniciach Nastazu v dĺžke zhruba šesť míľ, potom na hraniciach s Užskou stolicou sa strácajú v nedohľadne.
V texte sa stretávame s názvom pohoria Nastaz. Vznik tohto názvu objasňuje legenda o bielej kňažnej, ktorá sa stala zároveň i podkladom pre obecný erb Stakčína. Námetom pre obsahovú realizáciu erbu Stakčína bola povesť zapísaná Alexandrom Duchnovičom. Textovú časť erbu spracoval Ing. Miroslav Buraľ. Výtvarný návrh a grafické riešenie spracovala PaedDr. Daniela Kapráľová.
Mýty a legendy
Na internetovej stránke obce Stakčín sme natrafili na informáciu, ktorá údajne pochádza od spisovateľa, kňaza a rusínskeho národného buditeľa Alexandra Duchnoviča (1803-1865), narodeného v obci Topoľa:
Veľmi dávno išlo ruské knieža do Uhorska na trón nastúpiť s veľkým počtom vojska. Prešiel cez hory Beskydy a cez dediny Ruské a Veľká Poľana, až došiel do Stakčína, kde sa so svojím vojskom zastavil a utáboril. Toto miesto pomenoval Statjin, teda Stasčin. Pretože musel ísť bojovať proti nepriateľovi, zanechal svoju ženu – bielu kňažnú – s veľkým bohatstvom v dedine bývať. Aby videla boj svojho muža, vystúpila na koni na horu vysokú nad Stakčínom stojacu. A tam pretrvala až do skončenia boja. Od toho času, podľa mena kňažnej Nasti, táto hora zve sa Nastasom, ktorá odtiaľto tiahne sa až do Veľkého Berezného.
Pôvod názvu obce sa nám už dnes pravdepodobne nepodarí objasniť. S istotou môžeme povedať iba toľko, že napriek rôznym maďarským ekvivalentom ako Sztakcsin alebo Takcsány, je pôvod názvu obce Stakčín slovanský. Odvodený môže byť od mena spomínanej kráľovnej Anastázie (domáce meno Anastázie môže byť Stazka a jej majetok je teda možné označiť ako Stazkin, respektíve ako bolo už vyššie uvedené aj Statjin a Stasčin), ale taktiež od zastavenia – zastávky kráľovského vojska (latinsky „statione“, rusky „станция – stancia“). Realita však môže byť úplne iná. Pri našej dedukcii sme vychádzali výlučne z textu hore uvedenej legendy.
Zrnko pravdy
Aby sme mohli pokračovať, je čitateľom potrebné predstaviť meno ďalšieho spisovateľa, publicistu a intelektuála pochádzajúceho z nášho okresu.
Gejza Petraševič (Géza Petrássevich) sa narodil 29. januára 1871 v obci Hostovice, kde pôsobil jeho otec vo funkcii gréckokatolíckeho kňaza. Gejza študoval na katolíckom gymnáziu v Prešove a na právnickej univerzite v Budapešti. V roku 1898 sa stal advokátskym koncipientom Peštianskej župy. Literárnu dráhu začal ešte ako študent v roku 1894 prispievaním článkov do Univerzitných novín. V roku 1896 nastúpil do redakcie novín Uhorský štát (Magyar Állam), kde väčšinou prekladal poviedky z ruského jazyka. V roku 1899 nastúpil do redakcie Ústavy (Alkotmány) už ako skúsený publicista. Do svojich článkov vkladal krátke spomienky alebo zamyslenia týkajúce sa svojho rodného kraja. Gejza Petraševič zomrel v roku 1907 v pomerne mladom veku 36 rokov.
V budapeštianskych novinách Ústava zo dňa 25. októbra 1902 sme objavili Petraševičov článok týkajúci sa histórie hradu v maďarskom Sárospataku. Hneď v úvode článku sa zmieňuje o uhorskom kráľovi Ondrejovi I. (András I.), ktorý vládol v rokoch (1046-1060), a jeho manželke Agmunde. Vo svojom článku uvádza:
Podľa anonymného kráľovského notára trávil kráľ Ondrej I. spolu s manželkou Agmundou veľa času na zámku v Sárospataku, pretože tam boli veľmi priaznivé prírodné podmienky na lov zveri. Tu však musíme opraviť chybu. Manželka Ondreja I. sa nevolala Agmunda, ale bola to Anastasia, dcéra maloruského kniežaťa z Podolia. Keď sa kráľ Ondrej I. vydal rokovať s pánmi z Abaújváru (poznámka: Abovský Novohrad, obec na území Maďarska v Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe), svoju manželku v tom čase zanechal na Hornom Zemplíne, kde žila medzi maloruským ľudom, v kláštore na okraji dediny Stakčín, ktorého zvyšky je vidieť dodnes. Spomienka na tieto časy je na Hornom Zemplíne stále živá v piesňach maloruského ľudu a miesto, na ktorom stál kedysi kláštor, sa dodnes nazýva „Hradina“ a názov celého pohoria je odvodený od mena kráľovnej, „Nastaz“.
Ako sa vraví, v každej legende sa ukrýva zrnko pravdy. Informácia Gejzu Petraševiča však posúva miestnu legendu na úroveň reálnej udalosti.
Chotárny názov
Na internetovej stránke gréckokatolíckej farnosti v Stakčíne sme natrafili na nasledujúcu informáciu:
Traduje sa, že na území katastra Stakčína sa v minulosti nachádzali ďalšie dve sakrálne stavby. Prvú zachytáva Lazarova mapa Uhorska z roku 1528, predpokladá sa, že by mohlo ísť o zaniknutý Kláštor svätej Kataríny na mieste, zvanom „Monastyrec“ (kláštorisko) nad obcou. Druhou je kaplnka, zakreslená na mape obce z roku 1866 – po prvej svetovej vojne bola rozobratá.
Ak by sme si chceli zakladať na tradovaných poznatkoch, tak v prípade chotárneho názvu „Monastyrec“ by sme mohli uvažovať skôr o kláštore, v ktorom svojho času prebývala kráľovná Anastasia, ako o Kláštore svätej Kataríny, ktorého existenciu mnoho súčasných historikov vylučuje.
Reálna postava
Nech už je to s kláštorom v chotári Monastyrec akokoľvek, je potrebné zdôrazniť, že v prípade bielej kňažnej, kráľovnej Anastasie ide o reálnu postavu uhorskej histórie.
Anastasia Jaroslavna, známa aj ako Anastasia Kyjevská (maďarsky Anastasia, ukrajinsky Анастасия Ярославна) sa narodila v Kyjeve okolo roku 1023. Bola kyjevskou princeznou z dynastie Rurikovcov, druhou dcérou kyjevského veľkovojvodu Jaroslava Vladimiroviča a švédskej princeznej Ingegerd Olofsdotterovej.
V roku 1037 alebo 1038 sa vydala za uhorského princa Ondreja I. V roku 1046 bol Ondrej I. korunovaný za kráľa a Anastasia sa stala uhorskou kráľovnou, ktorou zotrvala až do smrti manžela v roku 1060. Kráľovské manželstvo prinieslo tri deti – českú princeznú Adelhaid, uhorského kráľa Šalamúna a uhorského princa Dávida.
V Uhorsku si kráľovná užívala pobyt v obci Tihany neďaleko severného brehu Balatonu, kde založila kláštor z kameňa privezeného z Kyjevskej Rusi. Po smrti manžela v roku 1060 strávila zvyšných štrnásť rokov života ako mníška v rakúskom kláštore Admond, kde prijala rehoľné meno Agmunda.
Anonymný notár uhorského kráľa Ondreja I. sa teda, ako na to upozornil Gejza Petraševič, zase až tak veľmi nepomýlil.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan