V písomnej pozostalosti miestneho zberateľa, umelca, odbojára a knihovníka Jána Voreka (1923-2002) sa nám podarilo objaviť a zosumarizovať niekoľko strán spomienkového materiálu týkajúceho sa zvykov a obyčajov z obdobia „starej“ Sniny. Text sme sa rozhodli prepísať, zoštylizovať a zverejniť vo forme dvoch na seba nadväzujúcich článkov. Upozorňujeme čitateľov, že ide o starú históriu, ktorú Ján Vorek zachytil na základe rozprávania tunajších starých ľudí. Mnohé zo zachytených informácií boli prenášané z otca na syna, čím dochádzalo k ich deformácii a skresľovaniu. Túto výpoveď je preto potrebné vnímať s patričným nadhľadom.
Začnem takto – otcova dielňa. Bola to časť zadnej izby pri okne. Druhá časť izby bola mamina kuchyňa. V časti kuchyne pri okne mal otec svoj stôl – „verbánok“ a trojnohú sedačku na ktorej pri práci sedel, pretože obuvnícka práca sa ináč robiť nedá. Po ľavej strane od okennej steny bola upevnená rohová, či kútová polica na kopytá, boty a iné potrebné náčinie a pracovný materiál. Od police smerom k dverám z predsiene stála štvornohá sedačka, ktorej sedadlo bolo namiesto dosky tvorené hrubým dvojitým plátnom. Po pravej stene od okna až k stolu stála dlhá lavica. Na tej sedávali hlavne počas zimy (v lete len za daždivých dní) okrem nedele a sviatkov dedkovia a starí chlapi. Pri stole stáli dve stoličky a za nimi dosková posteľ, na ktorej som často sedával a počúval reči starých ľudí. Ďalšie zariadenie kuchyne nie je pre toto rozprávanie dôležité.
Táto izba bola akoby nepreberným svetovým zhromaždiskom rôznych, nie len rozprávok, ale aj debatným fórom udalostí nie len svetových. Tu sa rozprávalo o udalostiach, ktoré starí ľudia iba počuli od svojich predkov. Je veľkou škodou, že tieto pamäti nikto nezapísal. Často som večer počas rozprávania v posteli zaspal. Potom som dotyčného poprosil, aby ten príbeh, pri ktorom som zaspal opäť prerozprával. A niektoré príbehy som počul opakovane viackrát. Niekedy sa mi predkladal stred sveta tu v Snine, kade musia križovať všetky cesty sveta. Áno, starí Sninčania boli ľuďmi, ktorí prešli svetom – severnou, južnou i strednou Amerikou, Kanadou, Spojenými štátmi, Brazíliou, Argentínou, Paraguajom a Uruguajom, v Európe Ruskom, Francúzskom, Nemeckom, Talianskom, Poľskom, Českom, Maďarskom, Rumunskom, Juhosláviou i Rakúskom. Niektorí boli aj v ďalekom Egypte, Alžírsku a Turecku, iní prešli z Ruska celou Sibírou až na Kamčatku. Je to až neuveriteľné, ale bolo to tak, že v každej rodine sa našiel aspoň jeden člen, ktorý bol vo svete. Debaty týchto svetobežníkov boli vždy zaujímavé, hoci som ich počul i niekoľkokrát. Okrem tých svetových boli zaujímavé aj rozpravy o zažitých zvyklostiach zo života sotáckeho človeka, tu žijúceho od pradávna. Otcova dielňa bola mojou univerzitou predškolského veku. Tam sa sa naučil nielen báť sa, ale aj byť odhodlaný a nepoddávať sa, čo ma priviedlo na krížne cesty a prinieslo utrpenie mne i mojej rodine. Bola to taktiež moja učebňa, v ktorej som sa naučil kresliť a maľovať. Pokúsim sa vymenovať iba to málo, čo som si z rozprávaní starých ľudí zapamätal.
Novorodenca umývali iba odstatou vodou, nikdy nie ohrievanou, aby ani v živote nezdengľavel a pritom vyriekali rôzne zaklínadlá a dobrozdania. Po prvom videní dieťa opľuli – nie doslova, iba obrazne – slovami akoby „pľ, pľ, pľ“ a mať alebo pôrodná baba uviazala červenú mašličku na ruku, aby sa dieťaťu nestalo, že dostane „z oč“ – to znamená, aby neochorelo. Keď dieťa často plakalo, dávali mu cucať cez viazanú handričku odvar z „makoviňa“ – to jest odvar z makových hlávok. Mnohé deti zomierali už v kojeneckom veku. Dieťaťu, ktoré sa dožilo jedného roka, mať odstrihla časť prvých vláskov a vždy v deň narodenín mu ich ukázala. V čase puberty už jeho vlasy mali úplne iný farebný odtieň ako prvoročné vlasy. Od raného veku sa deti učili od rodičov nielen modliť, ale i spievať a takto vznikali nadaní speváci. Spev bolo počuť na každej ulici a v každej časti Sniny. Počas Veľkonočných sviatkov na chóre v kostole spievali pašie. Bolo zvykom, že dievčatá na Veľkonočný pondelok museli chodiť bosé, hoci by bol vonku ešte sneh a ľad, a predvádzali behový tanec nazývaný „Kačky“. Za spevu prechádzali všetkými ulicami mesta začínajúc na námestí pri kostole a na to istom námestí končili. Týmto behovým tancom boli dievčatá prijaté medzi dievky s tým, že sú už súce na vydaj. Pri ukončovaní piesne sa zatáčali v plnom behu. Dievča, ktoré pri otáčke nevydržalo, nemalo nárok uchádzať sa o prijatie medzi dievky a prijaté mohlo byť až o rok po opakovanom absolvovaní tanca. Počas tanca sa spievali piesne, ktoré dnes vedia iba staré babky ako Gičová a iné. Počas Veľkonočných sviatkov boli aj chlapci po dovŕšení pätnásteho či šestnásteho roku prijímaní medzi parobkov tak, že vo Veľkonočný pondelok už na predvečernej zábave – tancovačke musel prijímaný vydržať tancovať s každou prítomnou dievčinou ktorýkoľvek tanec hraný muzikantmi. A popritom s parobkami vypiť pálenku, ktorú z fľaše vždy zaradom nalieval vždy inému a spolu s ním aj sám musel vypiť. Kto to z prijímaných nevydržal, za parobka mohol byť prijatý až na budúci rok po absolvovaní prijímacieho tanca. Pálenku dostatočne oslabenú vodou pripravoval krčmár za prítomnosti starších. V lete sa predvádzali tancovačky a zábavy, čiže muzika každú nedeľu na „Lúčke“ za valalom (teraz je tam zberňa surovín), niekedy na píle na „Vyšnom konci“, ale aj na Daľkove na „Pánskej jaruhe“ (teraz tam stojí poľnohospodárske učilište).
Keď niekto postavil drevený dom, tak objednal muziku, aby mu tam mládež pri tanci udupala hlinenú podlahu, lebo drevenou ručnou „stupou“ sa to tam na pevno nedalo urobiť. Svadobné „vešeľe“ sa odbavovalo iba v dobre zabývaných domoch. Po predsvadobnej odobierke a požehnaní od rodičov sa v kostole uzavreli predpísané cirkevné obrady stavu manželského a z kostola si mladomanžel odviedol podľa všetkých starých zvyklostí a za stálej muziky a spevu svadobčanov svoju mladomanželku domov. Svadobným zvykom bolo, že po počepčení a odtancovaní mladuchy so všetkými svadobčanmi šla mladá s mladým „spať“ na povalu za dohľadu svadobných matiek. Po rôznych „spavých“ úkonoch asi po dvadsiatich minútach svatky priniesli posteľnú plachtu, na ktorej mladá s mladým pred chvíľou „spala“. Aspoň dva krvavé fliačiky dokazovali panenstvo mladuchy. Na svadbe sa nemusela ukazovať plachta iba tej mladuchy, o ktorej sa vedelo, že napríklad počas nočnej pastvy koní bola videná ako sa miluje s určitým mladíkom. Jej družky to po celej časti Sniny, v ktorej bývala, ráno ohlasovali napríklad takto: „Haňa s Jankom še ľúbili!“, pričom celé sa to ohlasovalo spevavou melódiou. Takémuto páru neostávalo už nič iné, ako sa ísť do kostola vyspovedať a začať písať ohlášky.
V Snine bolo veľa zažitých zvyklostí. Napríklad taká „základka“. Bola to krátka, na jednej strane do tvaru šípky zahrotená doska pripevnená ku vchodovej bráne tak, aby sa dala otáčať alebo posúvať. Používala sa vždy, keď bol niekto z rodiny mimo domu, napríklad keď sa zmenil program práce na poli, aby mu týmto spôsobom ostatní členovia rodiny oznámili, ktorým smerom sa má uberať, aby ich našiel a pomohol im pri práci. „Základka“ bola zrozumiteľná len členom danej rodiny, napríklad niekedy smer „základky“ slúžil na oklamanie nežiadanej návštevy. Umiestnenie „základky“ bolo určené podľa polohy postavenej budovy, kapury (vchodovej brány) do dvora a polohy prednej a bočnej záhrady.
Aby bosorka nemohla odoberať mlieko dojnému statku, sa dvere do chlievov a stajní hlavne z vnútornej, ale často i z vonkajšej strany obíjali alebo preväzovali starými mechmi (vrecami), ktoré boli najprv vyvárané v pokrive (žihľava) a vňati lastovičníka a ešte za tepla na dvere upevňované. Na vonkajšiu stranu dverí sa pribíjalo trnie – najprv po obvode a potom po celej ploche dverí – vodorovne, zvisle a nakoniec po uhlopriečke. Na úplný koniec sa na vrchu dverí vytvoril kruh alebo kríž. Ešte aj prichádzajúca cestička sa posypávala popolom z pece. Toto sa robilo vždy tesne pred polnocou na Silvestra – tesne pred príchodom nového roku. Niekedy sa tieto obrady robievali aj počas slnovratu alebo splnu mesiaca.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan