Na prelome 19. a 20. storočia sa vo veľkých mestách začalo s výstavbou budov určených špeciálne k sledovaniu filmových predstavení. Prvé kiná, v tej dobe označované ako biografy alebo kinematografy, boli niečím novým a senzačným zároveň. Dnes je kino považované za bežnú záležitosť, niekedy možno i prežitok. Človek si kúpi lístok, sadne do hľadiska, nad ktorým je vzadu umiestnená projekčná kabína ukrývajúca filmový projektor. Obraz je premietaný na plátno umiestnené vpredu pred hľadiskom. Premietané filmy sú plné obrazových a zvukových efektov. Kedysi tomu tak nebolo.
Už konštruktéri prvých kinematografických prístrojov sa snažili svoje modely čím ďalej – tým viac miniaturizovať, aby si zanietený divák mohol filmový zážitok vychutnať aj v pohodlí svojho domova. Premietacie prístroje však boli veľmi drahé a ich kúpu si bežný človek nemohol dovoliť. Kupcami domácich kinematografov sa preto stávali predovšetkým obce, predstavitelia ktorých vedeli pre občasné prehrávanie filmov zabezpečiť vhodné priestory. Ani Snina nebola v tomto prípade výnimkou.
Prvý filmový projektor v Snine bol zakúpený v roku 1926. Prístroj pochádzal „z druhej ruky“. Na základe podaného inzerátu ho z Moravských Budějovíc zakúpil Antonín Soukup (1898-1975). Spravil tak na podnet vtedajšieho okresného náčelníka Júliusa Durčinského. V tej dobe najviac problémov u starších kinematografov vznikalo v súvislosti s nedostatočným osvetlením filmu počas premietania. Soukupom zakúpený výrobok francúzskej firmy Pathé bol však moderným typom kinematografu, ktorý obsahoval dynamo s permanentnými magnetmi. Hriadeľ induktora bol poháňaný prevodom ručnej kľuky, ktorej krúživým pohybom bola zabezpečovaná optimálna rýchlosť pohybu filmového pásu. Zabudované dynamo vyprodukovalo dostatočné množstvo energie na rozsvietenie žiarovky zabezpečujúcej osvetlenie filmu počas premietania. Životnosť takejto žiarovky by sa dala odhadovať na 10 hodín. Cena novej žiarovky sa pohybovala v rozmedzí od 40 do 50 halierov.
Durčinský a Soukup si za účelom premietania filmov vzali na tento účel do prenájmu sálu v hostinci Emila Grünsteina. V mesiaci september roku 1926 sa v týchto priestoroch konalo úplne prvé slávnostné premietanie v histórii nášho mesta. Išlo o nemý film. O zvukové podfarbenie sa postarala prítomná hudobná skupina. Na jej čele stál primáš s pokožkou čiernou ako černoch. Mal prezývku Hábeš, odvodenú od dobového názvu štátu Etiópia. Bolo to v dobe, kedy zámožnejší obyvatelia Sniny medzi sebou komunikovali stále po maďarsky. Aj od primáša sa teda vyžadovalo a očakávalo, že hudobný doprovod bude tvorený melódiou maďarskej piesne. A keďže sninský primáš poznal iba jedinú maďarskú pieseň s názvom Halvány sárga rósza (Bledožltá ruža), jej tóny sa nepretržite opakovali počas celého premietania.
Antonín Soukup s manželkou Helenou a synom Gustávom.
Krátku zmienku o medzivojnovom kine v meste nachádzame aj v spomienke Pavla Pavlíka (1914-2001), publikovanej v knihe o Snine vydanej v roku 1999.
Mali sme aj kino (nemé), kde počas premietania hrala slušná cigánska kapela (cimbal, husle, basa). Kino bolo umiestnené v budove, ktorej majiteľom bol žid Grünstein, pri starom moste nad Cirochou. Dnes je na tomto mieste postavené zdravotnícke stredisko – poliklinika.
Známa je taktiež informácia, že v maďarčine komunikujúci obyvatelia Sniny žiadali o zaradenie medzititulkov do premietaných filmov v maďarskom jazyku. Nevedno, či tejto požiadavke bolo vyhovené. V neskoršom období bola licencia na premietanie filmov prevedená na obec. V roku 1929, po založení firmy s názvom Elektrická centrála v Snine a následnom udelení koncesie na výrobu a rozvádzanie elektriny k osvetleniu a živnostenskému užívaniu jej dvom konateľom – Antonínovi Soukupovi a Deziderovi Herskovitsovi, došlo aj k modernizácii sninského kinematografu. Po elektrifikovaní obce boli zakúpené nové premietacie prístroje prispôsobené k pohonu na základe elektrickej energie. V roku 1936 prevzal kinoprístroje do správy Okresný osvetový zbor. Materiálno-technické vybavenie sninského kina bolo presťahované do hostinca u Štefana Mariniča. Opäť došlo k modernizácii technického vybavenia kina, tentoraz išlo o prístroje schopné prehrávania obrazu spolu so zvukom. Antonín Soukup dokázal zohnať nemecké filmy, ktoré následne pre sninské filmové publikum sám simultánne prekladal. Po ukončení druhej svetovej vojny sa vybavenie na premietanie filmov dostalo do správy Kinematografickej spoločnosti so sídlom v Bratislave.
Štefan Valcer (1929-2003)
Centrum kultúrneho diania v Snine bolo v tomto období sústredené v pohostinstve „U Mariniča“. Väčšia tanečná sála bola využívaná na usporadúvanie zábav a svadieb, javisko slúžilo na vtedy časté divadelné vystúpenia. Prevýšené hľadisko s malým balkónom bolo vhodné na premietanie filmov. V kine boli celodrevené sedadlá, konkrétne tridsať radov po dvadsaťpäť kusov. Premietačom bol po celý čas existencie kina „U Mariniča“ Ján Micenko (1921-1979) a uvádzačom Štefan Valcer (1929-2003).
Obaja spomínaní páni pristupovali k svojej práci zodpovedne a s láskou. „O lístky sa starala moja mama“, zaspomínal si na časy, strávené v kine, syn niekdajšieho premietača Miroslav Micenko (1955).
Zriadencom kina bol pán Štofík. Jeho úlohou bolo každý deň pred premietaním priviezť filmy umiestené v zelených plechových škatuliach zo železničnej stanice a po premietaní tieto filmy odoslať na adresu kina, v ktorom sa malo premietať v nasledujúci deň. Moje detstvo a dospievanie bolo spojené s kinom. Filmová tvorba bola produkovaná cez Ústrednú požičovňu filmov. Mal som možnosť vidieť viac filmov ako moji vrstovníci. Od detských rozprávok, cez francúzske „belmondovky“, nemecké „winnetuovky“ a talianske bláznivé komédie, ale najviac zo všetkého ma zaujal sovietsky film s názvom Hniezdo pri nebi, ktorý ma nasmeroval k mojej celoživotnej záľube a povolaniu. Sála nebola centrálne vykurovaná, pri naplnení divákmi bola vyhrievaná ich vlastným dychom. Pri silnejších mrazoch boli obľúbené miesta pri veľkej piecke. Fajčiari ochotne prikladali drevo na oheň a popri tom si dali „cigaretku na dva ťahy“. Uvádzač bol však prísny. Keď v lúčoch premietaného filmu zbadal kúdole dymu, zjednal nápravu. Zapálil svetlo a nespratníka vyviedol zo sály.“
Miroslav Micenko (1955)
Nakoľko televízia bola len v začiatkoch, kino bolo popri knihách zdrojom zábavy, poučenia a informovanosti. Skrz filmy sa k nám aj napriek silnej cenzúre dostávala občas aj kultúra zo západu. Záujem o kino bol veľký a najmä v nedeľu sa premietalo dopoludnia a popoludnie bolo venované detským predstaveniam. „Západné“ filmy zaznamenali veľkú návštevnosť a zvykli byť premietané v jeden deň aj tri krát, niekedy aj niekoľko dní po sebe. Snina sa rozrastala a situácia si vyžiadala zriadenie ďalšieho kina.
V začiatkoch budovania Sídliska I., konkrétne v roku 1952, bol drevený barak, nachádzajúci sa pri Dúbravskom potôčiku, pre nedostatok vhodných priestorov upravený do podoby predvolebného agitačného strediska a neskôr kina. V tomto baraku vznikol a až do roku 1955 fungoval Závodný klub ROH Vihorlat. Prvým premietačom bol pán Barabáš. V tom čase obsluhoval na tú dobu modernú premietačku na 16 milimetrov široký kinofilm. Neskôr, no ešte v čase fungovania kina v baraku, sa obsluhy premietačky ujali bratia Ján a Pavol Dzurákovci. Za éry správcu Bedricha Kučeru (1912-1985) sa premietačom stal Gustáv Soukup (1933-2009). Jeho tvár sa pre mnohé generácie Sninčanov stala symbolom kina.
Bedrich Kučera (druhý z ľavej strany) s priateľmi pred kinom Družba.
V rámci Silvestra 1956 bolo dané do oficiálnej prevádzky nové multikultúrne centrum Družba. Kinooperátor Gustáv Soukup premietal stále v malej sále na 16 mm premietačke. V tomto období boli známe tzv. strojárske filmové štvrtky. Po odstránení problémov so spodnou vodou sa začalo premietať vo veľkej kinosále. Nastali zlaté časy kina Družba. Koncom sedemdesiatych rokov bola zaznamenaná rekordná návštevnosť kina – takmer 120 000 návštevníkov ročne. Zásluhu na popularizácii kina mali jeho vtedajší správca, už spomínaný Gustáv Soukup, a premietač Jozef Černý (1945).
Pochádzam z Trenčianskej Turnej a záujem o spojársku techniku ma priviedol na východ Slovenska, kde sa nachádzalo Učilište spojov. Oženil som sa tu, založil som si tu rodinu a v roku 1968 som ako jeden z mála úspešne ukončil premietačský kurz. Snina sa mi stala domovom a kino celoživotnou láskou. Do praxe premietača ma uviedol pán Korba a mojimi odchovancami sú Štefan Medvec (1940), Štefan Ivan (1937) a Pavol Bobaľa (1945).
Jozef Černý (1945)
Gustáv Soukup (1933-2009)
Komfortné čalúnené sedačky a širokouhlé plátno dopomohli kinu Družba stať sa obľúbeným zariadením vhodným na krátenie si voľného času. Zriadenec kina Bedrich Kučera denne meral cestu zo závodného klubu na železničnú stanicu a späť a na neveľkom vozíku prevážal kultúrnu potravu Sninčanov v podobe filmov na premietanie. Takmer každý večer Sninčania navštevovali kino, aby sa pred bielym plátnom zabavili, či poučili. Lístky nakupovali aj niekoľko týždňov vopred a ničím neobvyklé neboli aj dlhé čakacie rady pred pokladňou, ktorú obsluhovala pani Graizelová, neskôr pani Vajdová. Uvádzači – Helena Kučerová a Ján Vajda to nemali s divákmi vždy ľahké. Pamätné sú aj zásahy polície. Veľký škandál vyvolal nemecký film s názvom Helga z roku 1968, ktorý socialistická propaganda označila za „porno“. Záujem mladých i skôr narodených bol neskutočný. Išlo o výchovný dokumentárny voľnomyšlienkársky film s propagáciou rozumného sexu, v závere s naživo nasnímaným pôrodom. Takmer nedotknutá myseľ socialistickej mládeže a mnohí puritánski dospelí sedemdesiatych rokov si pri sľubovanej erotike na svoje neprišli.
Určitý čas obe kiná – kino Družba a kino „U Mariniča“ premietali súbežne a prevádzkovateľ oboch kín bol závod Vihorlat. Snáď vtedy niekedy vznikol hanlivý názov pre kino „U Mariniča“ – „Blcháreň“. Počas asanácie starej časti Sniny padlo aj toto kino a budova ostala už len v spomienkach pamätníkov.
Pohľad na pohostinstvo „U Mariniča“, v čase socializmu vystupujúce ako reštaurácia Slovan.
Pohľad na ZK ROH Vihorlat Snina na Sídlisku I.
V osemdesiatych rokoch sa v závodnom klube Vihorlat chystala veľká renovácia kultúrnej sály vrátane kina. V pláne bolo panoramatické kino so zakrivenou projekčnou plochou a zasúvacie sedačky. So zmenou politickej situácie po roku 1989 skončili už pripravené zariadenia čakajúce na montáž niekde na skládke odpadu. Kino Družba slúžilo do roku 1991 a takmer dva roky bolo mesto Snina bez kina. Záujem ľudí sa sústredil na videoprehrávače a v obľube bolo sledovanie filmov v pohodlí domova.
Dňa 1. januára 1993 v novovybudovanom Dome kultúry bolo odštartované premietanie v novootvorenom kine. Až do roku 2003 spravoval kino už spomínaný Gustáv Soukup a vo funkcii premietača vystupoval taktiež spomínaný Jozef Černý.
Premietačský preukaz Jozefa Černého (1945).
Vo funkcii premietača ho vystriedal Róbert Kovaľ a na striedačku do roku 2013 pani Anna Andrejčíková a Peter Bovan. V tomto čase však už veľmi nebolo čo premietať. Veľké filmové distribučné spoločnosti prestali vyrábať nové filmy na 35 milimetrov širokom filmovom páse a tak si obyvatelia mesta Snina vyžiadali digitalizáciu kina. Od 12. septembra 2014 bolo odštartované digitálne vysielanie. Za správcu kina bol vymenovaný opäť Róbert Kovaľ. Kinosála s kapacitou 396 miest nebola doposiaľ revitalizovaná. Naposledy bolo v kine za podpory Audiovizuálneho fondu vymenené projekčné plátno, čo sa odzrkadlilo na kvalite vizuálneho zážitku divákov. K výmene plátna došlo počas prvého marcového týždňa roku 2019. Na záver snáď ešte štatistika návštevnosti za minulý rok. V roku 2018 bolo v sninskom kine usporiadaných 408 filmových predstavení, ktoré navštívilo celkovo 9884 návštevníkov.
Autori článku: Mgr. Ján Bocan a Daniela Fridrichová