Vážení čitatelia !
Počas Veľkej Noci v roku 1915 neprebiehali tieto tradičné kresťanské sviatky v relatívnom pokoji tak, ako je tomu na Slovensku dnes. Pred vyše 100 rokmi presne počas týchto sviatkov v našich Karpatoch vrcholili tie najkrvavejšie boje. Zaspomínajme si na tieto dejinné udalosti prostredníctvom autentických zápiskov kňaza Ireneja Kontratoviča z obce Kolonica:
V doline na Hornom Zemplíne v úpätí Beskýd leží malá dedinka. Uprostred dediny Veľká Poľana na kopci stoji pekný kamenný kostol. Tento malý kostol počas najzúfalejších bojov spĺňal svoje účely aj pre nepriateľov. V dedine nebolo žiadne civilné obyvateľstvo, hornú časť obce obsadili Rusi a dolný koniec bol v našom vlastníctve.
Prvé oddiely oboch znepriatelených strán boli vyslané dopredu až ku kostolu. Zdĺhavý boj v stoji nič nešetril, skupiny domov vyhoreli a zrútili sa, ale kostol obe strany ušetrili. Jedného večera jeden náš nadporučík z 23. oddielu prehľadal kostol a s veľkým prekvapením zistil, že okrem zažatého večného plameňa svietila na zemi aj sviečka pred obrazom sv. Mikuláša. Jeho vojaci (väčšinou grécko-východní Srbi) umiestnili jednu sviečku pred obraz Krista a po zanietenej modlitbe hodili pár halierov do hlineného taniera na stole a potom odišli.
Na druhý večer prilákala nadporučíka jeho zvedavosť opäť do kostola. Pred obrazom sv. Mikuláša horela nová sviečka a v tanieri ležali strieborné kopejky a ruble. Týždeň sledoval kostol. Na stole sa nahromadila celá kopa korún a rubľov a sviečky stále krásne horeli. Čo sa vlastníctva kostola týkalo, išlo o akúsi tichú dohodu medzi protivníkmi.
Od večera do polnoci navštevovali kostol naši vojaci a po polnoci Rusi. Nevyrušovali sa navzájom. Sväté miesto uhasilo hnev a nepriateľskú náladu v ich srdciach.
Stalo sa, že sa Rusi prepočítali a prišli o čosi skôr a obe strany sa stretli vo vnútri kostola len pár krokov od seba, no napriek tomu na seba nestrieľali. Nakoniec Rusi tichú dohodu porušili, keď chceli do veže prepašovať guľomet. Naši vojaci sa na to už nemohli pozerať bez slov a cez deň zajali ukrytých Rusov vo vnútri kostola.
vo Veľkej Poľane
Vojna neprináša len všelijaké dobrodružstvá. Vojnu treba odsúdiť okamžite v jej zárodku. A ten, kto sa chce hrať na dobrodružstvo nech si uvedomí, že vojna naopak vždy prináša predovšetkým nepredstaviteľné utrpenia vo vojenských lazaretoch, čoho výsledkom sú stovky krížov napríklad na vojenskom cintoríne v Stakčíne. Spomienky Ireneja Kontratoviča sa viažu aj na túto tému:
Kto nemal príležitosť ošetriť zranenie, ktoré sa prihodilo niekoľko momentov predtým, ako raneného vojaka doviezli na ošetrovňu, nemá ani poňatie o tom, aká dráma sa odohráva v dočasnej poľnej nemocnici. Vojaka, ktorý je na konci svojich síl a nervov dokáže aj to najmenšie zranenie strhnúť do obrovských depresií. Tratiac svoju predtým existujúcu energiu sa stáva bytosťou bez nádeje a upadajúc do beznádeje si predstavuje tu najsmutnejšiu a najtemnejšiu budúcnosť.
Keď som dostal svoju úlohu, ktorá zahrňovala duchovnú opateru o ranených vojakov, s nervozitou a zvedavosťou som očakával svojho prvého raneného. Ľahko ranení prichádzali po vlastných. Aj keď ich zakrvavená tvár a oblečenie vyvoláva hlbokú ľútosť, nikto na ošetrovni ju neberie na vedomie. Po dezinfekcií poranenia a jeho obviazaní, ich ďalej posielajú po vlastných na neďalekú železničnú zastávku do Berezného (22 km ďaleko pri teplote -9°C), ťažko ranení majú prednosť. Okolo obeda prinášajú na pomaly idúcom voze prvých ťažko ranených. Chudák sedmohradský sikulský zemebranec je prvý, ktorého nesú na nosidlách do dočasnej nemocnice, umiestnenej v prerobenej budove školy v Kolonici. Šrapnel mu roztrhal pravé stehno, ale v takom rozsahu, že sa črepina zavŕtala aj do ľavého. Cez dočasný prvotný obväz pomaly preteká krv a kvôli jej veľkej strate sa vojak len apaticky pozerá na doktora. Nič ho nezaujíma, bez slova pretrpí keď mu jeho poranenie ošetruje lekár a upadá do hlbokého spánku. Akoby aj nie, keď počas posledných dní spal keď tak dve až tri hodiny denne. So silným nariekaním prinášajú jedného viedenského domobranca, streleného do brucha. Aj najmenšie pohyby mu spôsobujú obrovské muky. Je to jedno z najnebezpečnejších zranení, okrem výnimiek, kedy sa umiera na následnú infekciu pobrušnice. Doktor sa snaží len o to, aby mu zmiernil bolesti. Prinášajú ďalšieho mladého domobranca s detskou tvárou, nedávno narukoval. Dnes sa zúčastnil prvého stretu a pred tým, ako dokázal čo i len vystreliť, mu zbabelý šrapnel z granátu takpovediac vytrhol jabĺčko kolena, spodná časť nohy len visí na kúskoch mäsa. A predsa dokázal zdolať plazením sa viac než kilometrovú vzdialenosť z lesa na poľnú cestu na dvoch rukách a jednej nohe. Zo slov doktora pochopil, že amputácii sa nedá vyhnúť a plačúc ma prosil, aby som nedovolil to, aby mu odrezali nohu, radšej umrie, ale bez nohy sa nechce vrátiť domov. Teraz už častejšie privážajú ťažko ranených jedného za druhým.
Medzitým ma na automobile odvezú do Stakčína, kde jeden ťažko zranený dôstojník požiadal o kňaza. Prejdeme popri starom stakčínskom cintoríne, kde akurát do diery, ktorá bola vytvorená „štipľavým ekrazitovým“ granátom, pochovávajú päť ruských mŕtvol. Neďaleko nás zúri boj, okolo nás bzučia ruské čmeliaky, už si to ani nevšímame. Šofér sa bojí len toho, aby sa neprepichla pneumatika. Nadporučíka jeho spolubojovníci odniesli do jednej pivnice a tam ho vyhľadám. Má sa veľmi zle, dostal strelu do pľúc, červená pena vychádza z okraja jeho úst. Dám mu posledné rozhrešenie a nesieme ho s nami na automobile späť. Na ceste dotrpel a zomrel.
Do noci už je škola v Kolonici plná ranených. Viac ako sto ranených vojakov leží naskladaných na podlahe pokrytej slamou. Na zemi je všade krv a ďalšia krv. Pach zrazenej krvi vyslovene dodáva už tak neprívetivej sále špecifickosť. Náreky, jačanie, vreskot a chrčanie znie zo všadiaľ. „Vážený pane, poďte ku mne!“ „Herr Geistlicher bitte schön zu mir!“ – vykrikujú z každej strany. Ani neviem ku komu mám ísť ako k prvému. Jeden zemebranec sa chce spovedať, je reformista, ale jeho matka je katolíčka a v detstve aj on chodil na spoveď. Jeho sused, žid, ma prosí o to, aby som napísal jeho manželke kde leží. Jeden ďalší zranený mi dáva svoje peniaze, aby som ich poslal jeho rodine. Jeden viedenský domobranec – čatár mi len stíska ruku a plače. Rozprávať nedokáže, nechce ma sám od seba pustiť, aj keď musím obísť ešte veľmi veľa ranených vojakov v škole. Sadnem si vedľa nich na páchnucu a krvou nasiaknutú slamu a snažím sa chudákov utešovať. Koľko budúcich vdov a sirôt je na obzore! Vedľa seba na zemi ležia dve mŕtvoly, jednému sa na prste leskne obrúčka, druhý má v tvári odmeraný výraz. Sú otočení k sebe a na seba sa aj pozerajú, už snívajú sen pravdy. Počas života to boli nepriatelia, jeden z nich je Rus.
V jednom rohu leží viacero ruských zranených vojakov, sú takmer apatickí. Prihováram sa k nim ich rodným jazykom. Najprv váhajú, či som vôbec kňazom (aj tu im chýbajú moje dlhé vlasy) a potom čo s malým mentálnym sebazaprením sa vydám za pravoslávneho kňaza, sú trošku zhovorčivejší. Jeden ma hneď nazve: Otec „Báťuška“ a pýta si čaj. Ani jeden sa nechce spovedať, aj keď väčšina z nich je v kritickom stave. Jednému cez natrhnutú brušnú stenu sa kvôli nevoľnosti na zvracanie počas napínania vytláčajú črevá, druhý ma roztrhnutú čeľusť. Dám mu napiť mlieka, avšak mlieko sa vracia von z tela cez jeho nos. Majú moju sústrasť: „Spasit vas Boh Hospodin“ – kričím a všetci ďakujú. Je dávno po polnoci, kým obídem väčšinu zranených. Pri svetle jedinej sviečky ešte stále obväzuje poranenia a robí malé operácie hlavný viedenský doktor. S dvoma zdravotníkmi naozaj odvádza nadľudskú robotu. Ešte raz sa poobzeráme po škole, len jeden zdravotník ostáva ako inšpekcia vo vnútri, a my ako si prajeme navzájom dobrú noc, odchádzame s myšlienkou na to, že koľkí z tých chudákov sa dožijú nového dňa. Do rána jedenásti zomreli, z toho traja Rusi.
Spracoval: Ing. Radovan Vrabeľ