So zmienkou o osude vojaka Jána Matisa sa čitatelia Retrospektívy mali možnosť stretnúť pri čítaní publikácie Medzi troma hranicami: Fragmenty Svetovej vojny v Snine a okolí. Dnes prinášame rozšírenú verziu publikovanej zmienky.
Ján Matis
Vojak Ján Matis sa narodil v roku 1897 v Snine. Vyrastal v chudobnej roľníckej rodine v blízkosti centra mesta. Dnes sa v týchto miestach nachádza budova gymnázia. Jeho rodičmi boli Andrej Matis (narodený v roku 1867) a Júlia Matisová (narodená v roku 1870). Ján Matis mal šiestich súrodencov, staršieho brata Andreja a päť sestier – Agnesu, Máriu, Annu, Júliu a Katarínu. V roku 1912 Andrej Matis spolu so synom Andrejom a dcérou Annou kvôli nezmernej chudobe, ktorá panovala v našom meste, emigrovali do Ameriky. Tam pracovali v uhoľnej bani, aby zabezpečili živobytie pre svoju početnú rodinu. To bolo zároveň dôvodom, prečo starší brat vojaka Jána Matisa v prvej svetovej vojne nebojoval.
Úmrtný lístok
Vo Vojenskom ústrednom archíve Ministerstva obrany v Prahe sa v kartotéke padlých vojakov nachádzajú hneď dva záznamy. Prvý – starší, ručne vypísaný úmrtný lístok a druhý – novší, zrejme neskôr prepísaný na písacom stroji. Z úmrtných lístkov sa dozvedáme, že Ján Matis bol vojakom Honvédskeho pešieho pluku číslo 9 (HIR 9 – Honvéd Infanterie Regiment No. 9) a padol dňa 8. augusta 1917 na vrchu Lapoš v Sedmohradsku.
Na chvíľu odbočíme od príbehu vojaka Jána Matisa a povieme si, v ktorých plukoch v časoch prvej svetovej vojny boli mobilizovaní Sninčania. Najčastejšie to bolo v Košickom alebo Užhorodskom pešom pluku. Košický peší pluk bol pri výbere vojakov nadradený Užhorodskému pešiemu pluku, ktorý spadal pod jeho velenie.
HIR 9 (Honvéd Infanterie Regiment no. 9)
V Košiciach bol umiestnený štáb pluku i všetky tri prápory. Pluk bol doplňovaný z obvodov Košice a Spišská Nová Ves. V praxi to znamená, že v ňom slúžili muži z celého východného Slovenska. Mobilizačné plány určovali tento pluk do zostavy 77. honvédskej pešej brigády, ktorá bola súčasťou 39. honvédskej pešej divízie z Košíc. Pôsobiskom tejto divízie sa stal front v Haliči.
Takmer počas celej vojny bola 39. honvédska pešia divízia podriadená VI. zboru z Košíc, v rámci ktorého absolvovala mnohé ťažké boje na východnom fronte. V marci 1918 bola divízia stiahnutá do zázemia, ale už v júli velenie poslalo 39. honvédsku pešiu divíziu na taliansky front, kde pôsobila až do konca vojny.
Obvodné doplňovacie veliteľstvo v Košiciach prijímalo nováčikov z Abovsko-Turnianskej a čiastočne z Boršodskej župy. Veliteľstvo v Mukačeve okrem žúp na území Maďarska a Ukrajiny, prijímalo nováčikov čiastočne aj zo Zemplínskej župy. Zo Zemplína bol čiastočne doplňovaný aj Užhorodský vojenský doplňovací obvod, kde sa odvádzali aj nováčikovia z Užskej župy. Prešov prijímal brancov z Liptovskej, Šarišskej a Spišskej župy.
IR 66 (Infanterie regiment no. 66)
Užhorodský peší pluk č. 66 Erzherzog Peter Ferdinand – pluk nesúci meno člena panovníckej dynastie arcivojvodu Petra Ferdinanda sídlil v meste Užhorod. Vznikol v roku 1860. Pred prvou svetovou vojnou sídlilo v Užhorode jeho veliteľstvo a jeho III. a IV. prápor. I. prápor bol dislokovaný v Košiciach a II. prápor v bosnianskom meste Goražde. Doplňovacím obvodom pluku bol Užhorod. Jadrom doplňovacieho obvodu bola Užská a Zemplínska župa. Okrem oblastí na dnešnej Ukrajine a v Maďarsku, tento pluk dopĺňali aj muži z dnešných okresov Trebišov, Michalovce, Sobrance, Humenné, Snina, Medzilaborce, Vranov nad Topľou a Stropkov. Na začiatku vojny bolo národnostné zloženie pluku nasledovné: 46 % – Slováci, 25 % – Maďari, 22 % – Rusíni, 7% – ostatní. Mobilizačné plány tento pluk určovali do zostavy 29. pešej brigády, ktorá bola súčasťou 15. pešej divízie z Miškovca. Táto divízia patrila k VI. zboru z Košíc a v jeho zostave vyrazila na front do Haliče.
Takmer celú vojnu táto divízia bojovala na východnom fronte. Po uzavretí Brest-Litovského mieru sa15. pešia divízia stala súčasťou okupačných síl na Ukrajine. V novembri 1918 bola divízia odvelená na Balkán, ale kým tam jednotky divízie dorazili, vojna skončila.
Jeden z práporov Užhorodského pešieho pluku č. 66 mal svoju vlastnú bojovú cestu. Od začiatku vojny bol II. prápor (II./IR 66) podriadený 15. horskej brigáde. Spolu s ňou sa stal súčasťou 50. pešej divízie. Táto divízia začala svoju bojovú púť ťažením proti Srbsku. Po porážke v Srbsku bola divízia súčasťou síl, ktoré zaujali defenzívne postavenie na Balkáne, až do vstupu Talianska do vojny. Od mája 1915 bojovala 50. pešia divízia na fronte v Soči. Na tomto bojisku zotrvala do konca vojny.
Vráťme sa opäť k vojakovi Jánovi Matisovi. Napriek tomu, že bol príslušníkom HIR 9, tak nebol mobilizovaný kvôli vypuknutiu vojny. Do armády vstúpil dobrovoľne ešte pred jej začiatkom. Absolvoval poddôstojnícku školu a neskôr slúžil v jednotke telegrafistov ako poľný doručovateľ a spojka hlavného štábu.
Sedmohradsko: Vrch „Lapoš“
Poďme lokalizovať miesto úmrtia vojaka Matisa. Na obidvoch úmrtných lístkoch sa zhodne uvádza vrch Lapoš, župa Csík. Rozdiel je však ten, že na jednom je napísané Maďarsko a na druhom Sedmohradsko.
Župa Csík sa v roku 1917 nachádzala na juhovýchode vtedajšieho Sedmohradska respektíve Transylvánie, dnešného Rumunska. Hlavným mestom župy Csík bola Csíkszereda. Dnes nesie toto rumunské mesto názov Miercurea Ciuc. Vrch Lapoš leží západne od tohto mesta.
Príčina smrti
V roku 1917 cárske vojská vstúpili a ovládli časť juhovýchodného Uhorska respektíve Sedmohradska. V župe Csík sa bojová línia ustálila na kóte 1355 Söverjes, kóte 1372 Magyaros a kóte 1336 Lápos teda Lapoš. V marci 1917 sa rakúsko-uhorské a nemecké vojská rozhodli usporiadať veľkú ofenzívu a vytlačiť nepriateľa zo spomínaných vrcholov rumunských Karpát. V hlavnom meste župy Csíkszereda bolo založené výcvikové stredisko a prebiehalo doplňovacie vyzbrojovanie armády práve kvôli dôležitosti chystaného útoku.
Rozhodujúci útok bol započatý 8. augusta 1917. Cieľom tohto útoku bolo opätovné obsadenie výšin v okolí kóty Lapoš. Bojov sa zúčastnil aj poručík Károly Juhász, ktorý si do svojho denníka zapísal:
Nášmu útoku predchádzala hrozná 2,5 hodinová delostrelecká príprava, bol to pekelný oheň. O 10:30 sme dostali rozkaz zaútočiť ako víchrica. Všade naokolo sú masy ruských mŕtvol a všade sa ozýva hrozný nárek…
Rozhodujúci útok bol úspešný a rakúsko-uhorskej armáde sa podarilo obsadiť výšiny v okolí kóty Lapoš. Tohto útoku sa musel zúčastniť aj vojak Ján Matis. Radosť z víťazstva však netrvala dlho. Ruské vojská sa nemienili vzdať strateného územia a nechceli sa nechať vytlačiť za hranice juhovýchodného Uhorska. Plánovane teda podnikali protiútoky a snažili sa získať stratené územia naspäť.
Smutný osud vojaka Matisa prerozprávala jeho sestra Agnesa. Tá sa ho dozvedela od svojej matky Júlie.
Jedného dňa počas prvej svetovej vojny nám poštár priniesol smútočné oznámenie. Písalo sa v ňom, že vojak Ján Matis tragicky zahynul pri plnení svojej úlohy. Počas ruského delostreleckého ostreľovania ako spojka hlavného štábu niesol správy a dokumenty z prvej línie na veliteľský štáb. Počas presunu na frontovej línií ho zasiahol delostrelecký šrapnel. Roztrhané ostatky jeho tela boli narýchlo pochované na mieste, kde padol.
Všetky tieto informácie sa rodina dozvedela od Jánovho kamaráta z frontu, ktorý neskôr poslal pozostalým v Snine list a menšiu krabičku s osobnými vecami Jána Matisa.
Na záver pripájame ešte niekoľko dobových záberov oblasti, ktorá sa Jánovi Matisovi stala osudnou…
Autor článku: Dominik Ontkovič