Ján Potocký (1920-1996) pochádzal z Hervatova v okrese Bardejov. Po absolvovaní učiteľského ústavu v Prešove prišiel v roku 1942 ako začínajúci učiteľ do Zemplínskych Hámrov (v tom čase ešte Sninské Hámre), kde v období rokov 1945 až 1951 pôsobil vo funkcii riaditeľa školy. Počas pôsobenia v Zemplínskych Hámroch sa okrem učenia angažoval aj v oblasti kultúry a športu. V roku 1946 napríklad režíroval divadelné predstavenie s názvom Pytliakova žena, v ktorom hrala aj jeho manželka Paulína Michalenková. Pochádzala z rodiny miliara (poznámka redakcie: miliarstvo = výroba dreveného uhlia), v ktorej bolo odchovaných desať detí. V roku 1949 sa Ján Potocký stal zakladateľom a predsedom Jednotnej telovýchovnej organizácie Sokol Sninské Hámre.
V októbri 1951 sa Ján Potocký spolu s rodinou presťahoval zo Zemplínskych Hámrov do Sniny. Funkciu riaditeľa prenechal Štefanovi Pražencovi, ktorý v riaditeľskom kresle pôsobil až do roku 1958. Po príchode do Sniny Ján Potocký prevzal miesto riaditeľa miestnej školy po Antonovi Borošovi. Rodina sa nasťahovala do riaditeľského bytu, ktorý im predchádzajúci riaditeľ uvoľnil. Byt sa nachádzal priamo v priestoroch školy.
O priehrštie spomienok zo školských čias sa s nami podelil Vladimír Potocký (1946), syn spomínaného riaditeľa školy Jána Potockého:
Aj na Hámre býval otec na škole v učiteľskom byte. Pred ním tam bývali Hudáčovci. Bol to bezdetný učiteľský pár. V učiteľskom byte som sa narodil. Ani predo mnou ani po mne sa v tomto byte nenarodil nikto. Neskôr sa už doma nerodilo – rodiť sa už chodilo na polikliniku do Sniny. Okrem toho, staršieho Vladimíra ako som ja na Hámre nenájdete. Krstné meno Vladimír sa predtým na Hámre nevyskytovalo. Otca na učiteľskom ústave učil Vladimír Uhlár a otcovi sa to meno veľmi páčilo. Na Hámre žila babička z maminej strany, preto som na Hámru chodieval veľmi často. Raz v lete, bolo veľmi teplo a ja som čakal na zastávke na autobus. Mal som ešte chvíľu času a tak som odskočil do krčmy na malinovku. Keď som ju dopil, podal som krčmárovi korunu. Ten mi povedal, že za malinovku platiť nemusím. Nešlo mi to do hlavy, prečo som tú malinovku dostal zadarmo. Keď som túto zvláštnu príhodu vyrozprával doma mame, prezradila mi, že som neplatil preto, lebo krčmár je mojim krstným otcom. Mal som totiž dvoch krstných otcov. Ono to bolo tak. Mojim krstným otcom bol Jožko Barna. Ten študoval na vysokej škole v Bratislave. Keď ma bolo potrebné pokrstiť, nechceli ho zo školy uvoľniť. A tak ho pri krste zastupoval jeho otec Anton. Krstil ma farár Martin Ondriáš, ktorého prezývali Marcinko. Ten to nejako takto dokázal spraviť, že na papieri je mojím krstným otcom Jozef Barna a v skutočnosti ním bol Anton Barna.
V tomto roku je tomu presne 70 rokov od otvorenia prvej materskej školy v Snine. Navštevoval som ju od marca do augusta 1952. Bol to prvý rok jej fungovania. Deti z rodín, v ktorých bol zamestnaný iba otec, išli domov o dvanástej hodine na poludnie. Desiatu si nosili z domu. Deti z rodín, kde boli zamestnaní obaja rodičia, ostávali v škôlke aj na obed a po obede išli spať. Rodičia ich museli vyzdvihnúť do tretej hodiny popoludní. Škôlka bola zriadená v drevenom baraku, ktorý bol umiestnený vedľa školského dvora ľudovej školy. Vodovod v baraku nebol, vodu na pitie bolo potrebné napumpovať do vedra zo studne, ktorá bola na dvore ľudovej školy. Každý žiak mal svoj vlastný hrnček prinesený z domu. Na umývanie rúk slúžili plechové nádržky umiestnené na dvere dva krát po štyri kusy. Pod každou z nádržiek bol podobný ventil ako na chladiči, ktorým sa z nádržky púšťala voda. Vodou sa šetrilo. Pod nádržkami sa nachádzal stolík, na ktorom boli lavóry – do nich stekala voda z nádržiek. Žiadny odpad tam vybudovaný nebol. V roku 1952 v Snine neboli žiadne jasle, iba táto škôlka. Navštevovali ju deti od troch do sedem rokov. Učiteľkou bola pani Irena Dupaľová.
Vladimír Potocký (1946)
Do prvého ročníka, ani neviem prečo, som chodil do starej školy, ktorá stála pri kostole. Mojou triednou učiteľkou bola pani Božena Pčolová, manželka známeho sninského dychovkára Andreja Pčolu. Až od druhého ročníka som chodil na Hviezdoslavovu. Na škole sme mali priestranný byt, v ktorom bola kuchyňa, jedáleň, spálňa, pracovňa, toaleta, kúpeľňa a veľká chodba. Mama bola ženou v domácnosti. Doma sme boli štyri deti, ja som najstarší. A mám ešte tri sestry. Otec bol v čase riaditeľovania aj mestským poslancom. Keď prišiel na školu nejaký nový učiteľ, ktorý zo začiatku nemal ubytovanie, býval prechodne v otcovej pracovni. V byte pod nami býval spolu s manželkou školník Porubenský. Pochádzal z Iňačoviec od Michaloviec. Jeho manželka bola zamestnaná na škole ako upratovačka. Keď sme prišli bývať do Sniny, oni tam už bývali. Deti nemali. Stále na nový rok ma očakávali, či im prídem zavinšovať. Školník bol môj veľký kamarát. Často mi rozprával o vylodení v Normandii a zakaždým spomínal na generála Montgomeryho. Po ľavej strane od hlavného vchodu do školy mal dielňu. Tam sa chodievalo po atrament do kalamárov. V školskom byte sme bývali do roku 1956 alebo 1957. Porubenský ostal vo svojom byte bývať aj naďalej. Býval v ňom, aj keď som študoval na priemyslovke a býval v ňom, aj keď som sa vrátil z vojny. Pýtal sa ma, ako sa mi darilo na vojenčine, pretože počas druhej svetovej vojny sám slúžil ako vojak – tankista v československej légii. Do dôchodku odišiel niekedy v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Keď odchádzal, otcovi daroval takú drevenú vojenskú škatuľu. Doma mal aj takú zvláštnu šedozelenú uniformu. Škoda, že mi vtedy nenapadlo tú uniformu od neho popýtať. On by mi ju určite daroval a ja by som mal na neho takúto spomienku.
Pamätám si starého učiteľa Ľudovíta Königa, pretože mal odo mňa staršieho syna. V škole, stúpajúc hore schodišťom popri telocvični a z prvého poschodia schodmi ešte vyššie, je na samom vrchu trieda. Tá sa nazývala kresliareň. Vraj sa tam kedysi učilo kreslenie. Z tejto triedy sa dalo oknom vyliezť na strechu. Vedľa kresliarne bol rezervoár na vodu a v kresliarni bol klavír. V škole sme bývali a tak som každé poobedie behal po škole a objavoval tam nové veci. Raz po vyučovaní som v kresliarni natrafil na mladého Königa. Ten sa ma opýtal, či sa nechcem naučiť hrať na klavír. On bol vtedy ôsmak a ja druhák. Opýtal sa ma či viem, aké farby má československá vlajka. Potom vzal také úzke farebné pásiky – biele, modré a červené a začal ich ukladať na klávesy klavíra. Mojou úlohou ich bolo zaradom stláčať v poradí biela, modrá, červená. Spravil som tak a vyšla mi z toho melódia – „Sedí sokol na javore, preberá si svoje perie…“ A čo som sa nabehal po pôjde. Tam bolo kníh. Ešte z doby Slovenského štátu. Tie knihy som rád obracal a prekladal. Našiel som medzi nimi knižku, ktorá sa mi veľmi páčila. Volala sa V zemi Jánošikovej a napísal ju Fraňo Kráľ. Na škole na prízemí vedľa riaditeľne mal ambulanciu doktor Hrošo. Bol to školský zubár, býval vedľa školy.
Vladimír Potocký (1946)
Zo školského bytu sme sa presťahovali na Majer – hneď oproti kurníkom. Po otcovi do funkcie riaditeľa nastúpil Michal Kikuc. Ten už v učiteľskom byte na škole nebýval. Otec na škole ešte dva roky pôsobil ako zástupca riaditeľa a potom odišiel učiť na základnú školu na Table. Aj tam bol riaditeľom, ale len do určitého času. Na prvého mája v roku 1969 išiel do sprievodu s transparentom, ktorý si sám vyrobil. Otec bol hrdým Slovákom a kráčal s transparentom v podobe slovenského erbu. Vtedy ako riaditeľ skončil. Do riaditeľského kresla po ňom zasadol Jozef Kováč.
Môj otec sa nevolal vždy Potocký. Môj dedo sa volal Šoltýs. Mal dvoch synov – Jána a Štefana. Strýko si priezvisko Šoltýs ponechal až do smrti, ale otec si ho za života zmenil. V čase, keď študoval na učiteľskom ústave v Prešove mu učitelia priezvisko komolili a pomaďarčovali – raz bol Szoltész, inokedy Szoltýsz. A tak sa rozhodol, že si ho zmení. A prečo práve Potocký? V Hervatove, popri dome v ktorom sa narodil, tiekol jeden potok z jednej a druhý potok z druhej strany. Vyrástol v dome medzi potokmi, tak preto Potocký. Na náhrobnom kameni má uvedené Ján Šoltýs – Potocký.
A na záver ešte malá kuriozita. Moja sestra Agáta sa vydala za Miroslava Potockého z Novosadu, čiže priezvisko sa jej ani po vydaji nezmenilo. A jej manžel mal brata, ktorý sa volal tak, ako ja, Vladimír Potocký.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan