„Stará“ Snina – jedna z ústredných tém Retrospektívy. Rozprávame o histórii Sniny z doby, kedy bola ešte prevažne homogénnym celkom, nielen z hľadiska náboženského a cirkevného, ale aj z hľadiska národnostného, spoločenského a kultúrneho. Väčšina „starých“ Sninčanov bola slovenskej národnosti, hovorila sotáckym nárečím a patrila do Rímskokatolíckej cirkvi. Za medzník, od ktorého sa začal meniť charakter „starej“ Sniny, považujeme rok 1949, kedy sa tu začalo s výstavbou veľkého strojárskeho podniku Vihorlat.
V roku 2022 sme priniesli celkovo 46 článkov, týkajúcich sa histórie mesta a okresu Snina. Medzi najčítanejšie sa zaradili História jedného sninského domu, Alžbeta Grundzová a spomienky na zaisťovací tábor a Okres Snina: Najvýchodnejší cíp republiky.
Dva z troch najpopulárnejších článkov vznikli na základe spomienok miestnych obyvateľov. Nami oslovených pamätníkov z roka na rok ubúda a aj v roku 2022 nás dvaja z nich opustili. Česť ich pamiatke.
Štefan Marinič (1923-2022)
Jedna z tried meštianskej školy bola v dome u Müllera – tam som chodil aj ja. Müllerov dom stál blízko Stupavskej krčmy. Vtedy ju vlastnil Herškovič. Potom som chodil do drevených barakov na pílu. Jedna z tried meštianky bola aj u Rosina. Zo školy sme sa chodili kúpať pod most úzkokoľajky na Cirochu. Správcom kaštieľa bol Nemec, volal sa Zoltán. S jeho dcérou Editou Zoltánovou som chodil do meštianky. Nitsche bol správcom píly, Slávkovský doktorom, Večerka veliteľom četníkov, Frank súdnym úradníkom. Soukup založil elektráreň. Nemci ju potom pri ústupe rozbili. Po vojne ju začali stavať na Daľkovskom potoku, ale to už nebol Soukup, ale iní ľudia. Budova, čo volajú pálenčareň, patrila Lesnému hospodárstvu. Doktor Hoffmann chodieval ako mladý chlapec spolu s bratom hrať tenis na kurty vedľa kaštieľa. S kamarátmi sme im tam chodili zbierať loptičky, za čo nám vedeli dať 20 halierov. Lekárnikom bol Csiszár – otec aj syn. Chodil som k ním s fľaštičkou, do ktorej mi naliali lieky. Pri podávaní naplnenej fľaštičky sa ma stále pýtali, či mám zátku, slovami: „A ďugov máš ?“ Hovorilo sa, že po smrti rodičov lekárnikovho syna otrávila jeho vlastná slúžka…
Ullmann bol pánsky hájnik, býval v kaštieli. Raz ho niekto zastrelil v lese. Vtedy som bol ešte chlapec, boli sme v kaštieli pri mŕtvom. Rakva bola vyložená pri koniarni – tam s ním bola posledná rozlúčka. Na pohrebe som nebol. Vtedy sa rozprávalo, že ho zastrelil Kriško. Bola hospodárska kríza a do lesa sa chodilo kradnúť. Aj peniaze sa tu falšovali. Desaťkorunáčky. Kriška kvôli Ullmannovi vyšetrovali četníci. Chytili ho a vzali do lesa, aby im ukázal miesto, kde sa to stalo. Tam, kde bol Ullmann zastrelený, bola neskôr ohrádka s malým krížikom a neskôr tam stál aj veľký kríž. Ale Kriško tam tie lesné chodníčky až veľmi dobre poznal, do húšťavy skočil a četníkom utiekol. Potom ho zase dakde zlapali a zavreli do basy. Kriško chodil načierno do lesa pytliačiť. Ullmann bol pánsky hájnik a pytliakov veľmi prenasledoval. Aj preto sa zo začiatku hovorilo, že Ullmanna zastrelili pytliaci. Kriško sa bál výsluchu a vyšetrovania. A hoci Ullmanna nezabil, v base sa obesil…
Františka Pandulová (1928 – 2022)
Pochádzam z Hrabušíc v Slovenskom raji. Počas vojny u nás prebiehalo Slovenské národné povstanie. Môj otec bol lesník, bývali sme mimo dediny. Skrývali sa u nás partizáni. Asi 4 až 5 kilometrov od nás už boli Nemci. A kto boli partizáni? Mladí chlapci, čo boli na základnej vojenskej službe a počas povstania zbehli. Partizáni mali iba samopale a Nemci mali kanóny. Nemali čo jesť. Otec strieľal zver a varili sme im guľáš, aby aspoň chvíľu obstáli. Ale Nemci ich rozbili. Cez vojnu u nás bývali aj dve dcéry otcovho kamaráta, taktiež lesníka. Bál sa o nich, pretože hájenku, kde pôvodne bývali, zabrali Nemci – zriadili si v nej štáb. Raz sme spolu s bratom a tými dvoma dievčatami len tak tak odbehli na neďaleký kopec. Po hradskej ceste popod kopec išiel nemecký tank. Mysleli sme, že pôjde ďalej po ceste, ale tank sa spolu s vojakmi stočil a vyšiel až na kopec, kde nás Nemec s automatom v ruke poslal dole na cestu. Začali vyšetrovať, čo sme tam robili, tlmočníka im robil jeden Poliak. Naložili nás do tanku. Po ceste do dediny partizáni jedného z Nemcov zastrelili. Mŕtveho hodili do tanku k našim nohám a spolu s nami odviezli na veliteľstvo…
Z Hrabušíc pri Spišskej Novej Vsi pochádzal aj doktor Slavkovský, ktorý bol ešte pred vojnou okresným lekárom v Snine. Bol to môjho otca bratranec. Ženu mal zo Sniny a v Snine mali aj syna, ktorý zomrel v detskom veku. Do Sniny sa vracali stále na dušičky – zapáliť na hrobe sviečku. Doktor Slavkovský mal brata, ktorý študoval v Bratislave, neskôr bol notárom v Hrabušiciach. Mal ženu židovku, kvôli ktorej bol počas vojny prenasledovaný. O týchto veciach by vám vedela porozprávať moja sestra, ale tá už nežije. Ja som bola zo všetkých súrodencov najmladšia…
Do Sniny som prišla v roku 1957 z Popradu. V Poprade sme bývali v byte, kde sme sa o kúpeľňu museli deliť s viacerými ľuďmi. Činžové domy vtedy ešte nestáli. Potrebovali sme viac priestoru a v Snine sme dostali byt. Kúpili sme si tu aj pozemok. Keď som po prvýkrát navštívila svokru – v dome mala hlinenú podlahu a strechu prikrytú slamou…
Histórii „starej“ Sniny bol zasvätený aj šiesty ročník turistického podujatia Medzi troma hranicami, ktorý sa uskutočnil dňa 4. septembra 2022. Pri tejto príležitosti vznikla publikácia s názvom Medzi troma hranicami: Dobové zápisky a tradovaná história mesta Snina.
Publikáciu si bolo možné zakúpiť do 22. decembra 2022 v Mestskej Knižnici v Snine. Jej kúpou ste podporili dobrú vec – utŕžené peniaze poputovali Nikolke Glogovskej, ktorej pri narodení diagnostikovali DMO. Stále je na invalidnom vozíčku, ale vďaka rehabilitáciám a hlavne jej pevnej vôli dokazuje neskutočné pokroky.
S kapitolou venovanou „starej“ Snine sa môžete stretnúť aj v knihe s názvom Silou ľudskosti: 25 rokov Územného spolku Slovenského Červeného kríža v Snine, na vydaní ktorej sme ešte v prvej polovici roku 2022 spolupracovali.
V roku 2022 sa v duchu „starej“ Sniny uskutočnili taktiež tri prednášky. V mesiaci október sa konala prednáška s názvom Spomienky na „starú“ Sninu, v mesiaci november to bola prednáška Snina v knihe, knihy o Snine a napokon v mesiaci december prednáška Snina: Pohľady do histórie. A v načatom trende plánujeme pokračovať aj v budúcom kalendárnom roku.
Na záver by sa patrilo spomenúť a poďakovať tým najdôležitejším ľuďom – našim verným čitateľom, priaznivcom a spolupracovníkom, vďaka ktorým sa Retrospektíva neustále dostáva do širšieho povedomia. Týmto vyjadrujeme jedno úprimné poďakovanie a vrúcne prianie všetkého dobrého v roku 2023.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan