Z obdobia prvej svetovej vojny sa zachovalo množstvo archívneho materiálu, medzi ktorý je možné zaradiť aj denníky a spomienky vojakov. Niekoľko úryvkov z denníkov sme už v minulosti na stránke nášho online časopisu publikovali. Išlo prevažne o zápisky konkrétnych vojakov, ktoré sa týkali konkrétnych udalostí a dní strávených na území sninského okresu. Dnes prinášame úryvky zo spomienok, ktoré sa netýkajú geografickej oblasti okresu Snina, ale človeka, ktorý z okresu Snina pochádzal.
Spomienky na prvú svetovú vojnu spísal Ján Plachý (1895-1979), obyvateľ obce Čaklov ležiacej v okrese Vranov nad Topľou. Menovaný pochádzal zo starej roľníckej rodiny, ktorá patrila medzi vplyvnejšie rodiny v obci. Napriek tomu, že Ján Plachý absolvoval iba tri ročníky evanjelickej ľudovej školy (navyše v maďarskom jazyku), disponoval obrovskou pozorovacou schopnosťou a talentom rozprávača. Svoje spomienky na obdobie prvej svetovej vojny i bez znalosti slovenskej gramatiky zaznamenal v zemplínskom nárečí veľmi úhľadným písmom. V období medzi dvoma svetovými vojnami navštívil trikrát Spojené štáty americké a v rokoch 1938 až 1944 pôsobil na poste starostu Čaklova. Rukopis spomienok do spisovnej slovenčiny prepísal a upravil Ing. Jozef Filipek, a tak sa so „Spomienkami čaklovského mládenca“, mohli dostať do kontaktu aj čitatelia z radov širokej verejnosti.
Ján Plachý vo svojich spomienkach spomína na Michala Huňoru zo Sninských Hámrov ako na svojho kamaráta, ktorý ako Plachý sám uvádza: „Pri Huňorovi a jeho kúskoch sme zabúdali, že sme na vojne a každý deň, môže byt‘ pre nás posledný.“
Zo spomienok Jána Plachého sme teda vybrali úryvky týkajúce sa tejto osoby:
Hlad sme mali všetci, ale našli sa medzi nami aj takí, ktorí dokázali vždy niečo pozháňať pod zub. Jedným takým šikovným bol Michael „Huňora“, ktorý pochádzal zo Sninských Hámrov. Ten tak ďaleko pri obstarávaní jedla zachádzal, že som sa obával, že okolo neho i ja nemusím dobre obstáť, keď mu prídu na jeho kúsky. Ďalším takým okrem „Huňoru“ bol Michal Ungrady a tretím do partie som bol ja, boli sme trojica. Keď mal jeden hlad, mali sme všetci. Keď mal jeden čo jesť, mali sme aj my. Najšikovnejší na zabezpečenie jedla bol ale „Huňora“.
Raz keď sme išli z cvičenia okolo vojenských pekárov, videli sme čerstvo napečený chlieb, uložený bol pod plachtami a strážený vojakmi. Už len z vône nám tiekli sliny a najviac „Huňorovi“a ten hovorí: „Z toho chleba musím jesť nielen ja, ale aj vy aj keby ma mali zastreliť.“ Prehováral som ho, aby neriskoval svoj život pre jeden chlieb. Po príchode domov sme dostali večeru, k večeri sme dostali ešte aj víno. To ešte „Huňoru“ viac posmelilo a nedal sa odhovoriť od toho, že po zotmení po chlieb pôjde. Okolo 10 hodiny večer, keď sa už riadne zmrklo, „Huňora“ si zobral svoju celtu pod blúzu a odišiel. My sme sa uložili spať. Všetci traja sme spali vedľa seba. Okolo polnoci potichu prišiel „Huňora“ a vyložil na mňa plnú celtu chleba a kričí: „Plachý, Ungrady vstavajte, chlieb sa fasuje.“ Vôňa chleba i hlas, že sa fasuje chlieb zobudil všetkých, tak im vysvetlil, aký je to chlieb. Komu chcel, tomu dal, ostatní museli spať ďalej hladní. Potom nám porozprával, ako sa dostal k chlebu. Od koľaji sa plazil asi 100 metrov, tak ostal ležať asi dve hodiny na jednom mieste, odkiaľ videl, ako sa pohybuje a mení stráž. Kým si strážni o polnoci menili službu, on sa dostal k chlebu, naložil do celty a rýchle, potichu, ako len mohol, utekal. Našťastie ho vôbec nezbadali a tak šťastlivo prišiel k nám. Za chlieb i jeho šikovnosť sme ho pochválili, čo mu urobilo radosť.
Očkovali nás proti akýmsi chorobám (asi preto, že keď nás trafia na fronte, aby sme neboli chorí), po očkovaní sa dostavila ale taká reakcia, že sme všetci museli odpočívať, lebo sme boli slabí. Dostali sme tri dni odpočinku bez cvičenia, tak sme sa prechádzali po viniciach a okolí a podobne. Ja som išiel s mojim priateľom „Huňorom“ do viníc. Tirolčania mali zvyk na pole miesto vody brať riedené víno, ktoré mali zavesené vzadu na voze. Dávali sme pozor, či nejde nejaký povoz a či má zavesený džbán. Boli sme skrytí vo vinici vedľa cesty. O chvíľu vidíme, že gazda na retiazke vedie volky, ktoré ťahali voz a vzadu na voze visí asi 10 litrový hrniec s vínom. To bolo čosi pre „Huňoru“, tak šikovne vyskočil a hrniec s vínom zobral, že ani ja som skoro nezbadal kedy a nieto gazda. Ten to zbadal určite až na poli, keď sa chcel napiť. Takým spôsobom obstarať si víno prišli aj ďalší vojaci, ale aj gazdovia zmúdreli a víno si lepšie strážili.
Raz sme na dvore čistili zbrane. „Huňora“ zbadal, že po ceste z vinice ide voz naložený trávou a na ňom sedí gazda a vedľa má čosi zviazané v akejsi šatke. Keď to „Huňora“ zbadal, už aj sedel na voze vedľa gazdu a začal s ním debatu rukami nohami, lebo ani jeden nevedel reč toho druhého. „Huňorovi“ išlo len o to, aby zabavil gazdu a medzitým zhodil batôžtek do priekopy, a potom zoskočil aj on. Zobral batôžtek a volá na mňa: „Plachý, poď ku mne, čosi mám.“ Bol som zvedavý a nielen ja, ale aj on, čo sa mu podarilo zobrať. Opatrne rozväzuje, pozerá a z batoha začali vyskakovať žaby, ktoré si Tirolák nachytal. To sme sa nasmiali a sám si hovorí, že hriech za krádež má, ale tiež odpustenie, že zachránil žaby pred smrťou.
Inokedy mi hovorí: „Vieš, že radšej ako víno by som vypil terkelicu, tá sa pálila z hrozna.“ Peniaze sme nemali, tak ako sa dostaneš k terkelici? No za chvíľu mal plán hotový: „Vieš ako to urobíme? Poď so mnou, uvidíš.“ Zobral dve vojenské fľaše, jednu naplnil vodou a druhú mal prázdnu. Išli sme do šenku v ktorom predávala ženská a pýta ju, aby mu naliala do fľašky terkelicu. Keď mu naliala, šikovne ju vymenil za tú, v ktorej mal vodu a pýta sa jej: „Koľko to stojí?“ Krčmárka mu hovorí že: „Zlatku dvadsať.“ On hľadá po vreckách a hovorí, že nemá ani zlatku a že je to veľmi drahé a tak vrátil fľašu, ale s vodou. Krčmárka vliala obsah do svojej fľaše a my sme sa brali rýchle von, čím ďalej od šenku a tam sme si už dali z terkelice.
Neviem, kde chodil na tie nápady, ale vždy čosi vymyslel. Neďaleko od nášho stanovišťa bola reštaurácia. Kto mal peniaze, ten si tam chodil dať niečo na pitie či jedenie. „Huňora“ peniaze nemal, tak si tam chodil len oči povyvaľovať po dobrých jedlách a robil si chute, čo všetko by zjedol. No a tak mi raz hovorí: „Plachý, chceš vidieť, že ja sa dosýta v reštaurácii najem? Poď so mnou uvidíš.“ Tak sme obidvaja vošli do reštaurácie, on si sadol za stôl, ja som ostal stáť blízko dverí. Keď prišiel k nemu čašník, objednal si huspeninu. Keď zjedol, objednal si ešte jeden tanier a v tom nechal dve kostičky. Zobral tanier a išiel sa opýtať, z čoho bola uvarená tá huspenina. Dobre pritom vedel, že je urobená zo žabacích nôžok. Vysvetľovali mu, ale on sa robil, že nerozumie a tak, aby mu názorne ukázali, tak začali kvákať a napodobňovať skákanie žiab. To ste mali vidieť potom to divadlo, ako sa on tváril, že je mu to odporné, začal si dávať prsty do úst a utekal von dverami, že bude zvracať. Nechali ho tak, ani nevybehli za ním, aby zaplatil. No a „Huňora“ si potom len brucho hladkal ako sa dobre zadarmo najedol.
V našom susedstve bolo veľké gazdovstvo, ktoré malo pivnicu pod celým domom a v pivnici veľké sudy s vínom. Keď sme prišli do Saint Michaelu, tak nám gazda víno nalieval zadarmo, ale neskoršie už len za 10 grajciarov za fľašku. Náš „Huňora“ sa ale spoznal s gazdom a chodil mu najprv pomáhať len po dvore, neskoršie i v pivnici. Toto vlastne chcel, aby sa sám mohol dostať k vínu. A tak si pripravil všetko na to, aby mohol zvonku odstrániť mrežu na okienku od nášho dvora. A jednej tmavej noci zobral vojenské vedro a vošiel do pivnice a z jedného suda možno aj 500 litrového začal vypúšťať víno do vedra a podávať ho spoločníkom, ktorí ho vylievali do kotlov v kuchyni a do iných prázdnych nádob, ktoré boli poruke. Keď si myslel, že vína bude už dosť, vyšiel z pivnice, mrežu založil tak, že ani nebolo poznať, že bola vypáčená, ale zabudol zatvoriť pipu na sude a tak víno tieklo po pivnici. Ráno kuchári vstali skôr a miesto kávy uvarili víno. Každému sa ušlo primerané množstvo, že každý bol z toho veselý. Horšie ráno zažil gazda, ktorý keď vošiel do pivnice a videl tú spúšť, len sa chytal za hlavu, akú má škodu, ale našťastie si myslel, že to on sám zabudol zatvoriť pipu, keď dával víno vojakom, takže nebolo ani žiadne vyšetrovanie.
V porovnaní prepisu s originálom sme natrafili na jednu nezrovnalosť – totiž v prepise sa uvádza priezvisko Huňava, ale v origináli je meno uvedené skôr ako Huňora, preto sme toto meno v úryvku uviedli ako Huňora v úvodzovkách. Navyše v Snine a v jej okolí by sme dnes objavili skôr nositeľov priezviska Huňara. Či skutočne človek s týmto priezviskom žil v bývalých Sninských, súčasných Zemplínskych Hámroch, sa nám nepodarilo zistiť. Spomínaný Michal Huňora sa mohol do Hámrov ešte pred vypuknutím vojny priženiť, otázne je, či vojnu vôbec prežil. Pravdepodobnejšie je tvrdenie, že Huňora bol v Hámroch pred vojnou zamestnaný a istý čas tam aj skutočne prebýval. Načrtnutú otázku nám možno dokážu zodpovedať práve pamätníci z obce Zemplínske Hámre, ktorých by sme týmto radi poprosili o spoluprácu…
Autor článku: Mgr. Ján Bocan