Rakúsko-Uhorská monarchia v písme a obrazoch (Az Osztrák-Magyar Monarchia Írásban és Képben) je názov rozsiahlej historicko-geograficko-etnografickej publikácie v maďarskom jazyku z konca 19. storočia. Toto dielo obsahujúce 21 zväzkov s 572 príspevkami, 4520 čiernobielymi ilustráciami a 19 farebnými stranami bolo vydané v rokoch 1886 až 1901. Pôvodne bolo publikované vo forme samostatných brožúr (celkovo bolo vydaných 396 brožúr). Konkrétne v pätnástom zväzku z roku 1898, v časti označenej ako Severovýchodné Karpaty sa nachádza príspevok s názvom Zemplínska župa (Zemplénmegye) z pera Alexandra Wekerleho, v ktorom sa objavujú i krátke zmienky o Snine a sninskom okrese.
Po zhrnutí a voľnom preklade týchto zmienok sme sa dozvedeli nasledovné:
Vrchná časť kraja je hornatá, spodná časť prechádza do roviny Veľkej maďarskej nížiny. V severných a západných častiach sa rozprestiera rad horských pásiem, úrodné doliny prerušované veľkými riekami sa nachádzajú zvyčajne na juhu. Iba neveľké potoky prechádzajú vysočinou. Z mnohých vyšších vrchov Beskýd vystupuje Riaba skala (na severe od Sniny) do výšky 1160 metrov a taktiež niektoré vrcholy Vihorlatských vrchov vystupujú do výšky nad tisíc metrov, ako napríklad Vihorlat 1074 metrov a Sninský kameň 1007 metrov. Neexistujú tu žiadne miestne železnice, ale dokonalá cestná sieť umožňuje prístup k najbližšej železnici. Cestná sieť je neúplná iba v hornatom okrese Snina, ktorý je posiaty rozsiahlymi lesmi. V údolí potoka Cirocha je najväčšou dedinou Snina – sídlo okresu ležiace neďaleko Sninského kameňa. Okolie mesta pokrývajú urastené listnaté lesy, stúpajúce vysoké pohoria a mnoho pánskych budov, obzvlášť kaštieľ grófa Lippeho a jeho veľká udržiavaná záhrada. Mesto pretínajú štyri potoky. Vyrába a predáva sa tu pekné bielené plátno a halina na zhotovovanie odevov.
Príspevok obsahuje ilustrácie, ale žiadna sa netýka sninského okresu. Medzi obrázkami nájdeme napríklad zrúcaniny hradu Čičva, michalovský, či trebišovský kaštieľ alebo mauzóleum Františka Kazinczyho v Széphalome (dnes časť Nového mesta pod Šiatrom). Pri poslednom spomínanom by som sa rád pristavil. František Kazinczy (1759-1831) bol významným uhorským jazykovedcom, ktorý sa podieľal na odštartovaní jazykovej reformy a zaslúžil sa o vznik modernej maďarčiny. Výber Kazinczyho listovej komunikácie s mnohými osobnosťami, pochádzajúcej z rokov 1784 až 1814, bol publikovaný pod názvom Tiene – Vzory (Árnyék – Rajzolatok). Na titulnej strane publikácie sú uvedené názvy miest, v ktorých pôsobili ľudia, ktorí s Kazinczym korešpondovali, konkrétne: Košice – Remety – Snina – Brno – Szépalom.
Avšak okrem jedinej siluety znázorňujúcej tvár Štefana Koczoka s uvedením miesta a dátumu prijatej korešpondencie sa v publikácii mesto Snina, žiaľ, viackrát nespomína.
Z uvedeného je možné vytušiť, že napriek všetkej snahe, nie vždy sa o našom meste podarí niečo nové objaviť. Dokonca je možné predpokladať, že v tomto prípade nejde o Sninu (Szinna, respektíve Zemplén-Szinna), ale Seňu (Szina, Abau-Szina). Či už ide o staré alebo nové knihy, opisy Sniny a jej okolia sa v nich objavujú skutočne iba minimalisticky.
Na záver uvádzame novodobú publikáciu Gabriela Kármána vydanú v roku 2015 s názvom Odysea sedemnásteho storočia v strednej Európe: Život Jakaba Harsányi Nagyho (A Seventeenth-Century Odyssey in East Central Europe: The Life of Jakab Harsányi Nagy), v ktorej sa nachádza krátka, no o to zaujímavejšia zmienka o Snine.
Jakab Harsányi Nagy (1615-1679) bol maďarským intelektuálom pôsobiacim ako učiteľ, tlmočník, diplomat, sekretár a súdny radca. Vyštudoval teológiu, no po siedmych rokoch sa cirkevného a akademického vzdelania vzdal v prospech kariéry kancelára princa Juraja Rákoczyho II. z Transylvánie. Istý čas pôsobil ako diplomat transylvánskeho veľvyslanectva v Istanbule. Neskôr Istanbul opustil a pôsobil ako tajomník a poradca Mihnea III. , vtedajšieho vládcu Valašska a v tom čase spojenca Juraja Rákoczyho II. Po smrti Mihnea III. pracoval pre vojvodu Georghe Ştefana, moldavského princa pôsobiaceho v exile, ktorého sprevádzal cestou cez Uhorsko, Moskovskú Rus a Švédsko do Pomoranska (historické územie na pobreží Baltského mora). Georghe Ştefan utiekol pred občianskou vojnou v rodnej krajine, pričom istý čas pôsobil v Uhorsku. V publikácii Gabriela Karmána sa v tejto súvislosti objavuje informácia o tom, že Georghe Ştefan po niekoľkých dočasných zastaveniach našiel konečne úkryt v Snine – v malej osade nachádzajúcej sa v Zemplínskej župe neďaleko hraníc s Transylvániou. Autor publikácie sa taktiež pozastavuje nad skutočnosťou, že v tom čase sa s označením Szinna stretávame aj v prípade súčasnej obce Seňa blízko Košíc, ale autor publikácie možnosť, že by v tomto prípade mohlo ísť o Seňu zavrhuje a uvádza, že ide o Sninu neďaleko Humenného. O pôsobení moldavského princa Georghe Ştefana v Snine existuje podľa autora publikácie dostatok dôkazov, prvé informácie o jeho pôsobení v našom meste pochádzajú z decembra 1660. Zo Sniny odosielal mnoho listov kráľovskému radcovi Johannovi Rottalovi. Z jedného z nich (Szinna, 13. mája 1662) je zrejmé, že si tu dočasne prenajal nehnuteľnosť (platnosť nájomnej zmluvy vypršala 16. mája 1662).
Pátranie po zmienkach o Snine v dobovej literatúre nemusí byť vždy také úspešné, ako by sme si priali. Avšak, aj takéto krátke zmienky je možné chápať ako cenné fragmenty dokresľujúce biele miesta na mape histórie nášho mesta.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan