Ľudová škola v Snine vznikla v roku 1782 spolu s farnosťou. Pri požiari v roku 1811 vyhorela. O požiari sa dozvedáme z listu Tomáša Szirmaya (zo dňa 11. júla 1811) adresovaného Slávnemu spoločenstvu Zemplínskeho územia v Sátoraljaújhely (prijatého dňa 28. augusta 1811) s prosbou o finančnú podporu z dôvodu „aby murovaná stavba kostola ponechaná dlhší čas bez prikrytia neutrpela nenapraviteľnú skazu stále pretrvávajúcimi dažďami“.
Vznešené spoločenstvo!
Dňa 1. júla tohto roku mestečku Snina na území Zemplínskom spôsobil oheň osudnú katastrofu. O jednej hodine popoludní vznikol požiar, ktorý zničil 140 domov, medzi ktorými bol kostol, fara a škola. Všetky drevené stavby boli premenené na prach. Ostali len samé múry kostola a fary. Obnova toho všetkého, nakoľko ju naliehavo vyžaduje sama nutnosť plačúcich občanov, stáva sa veľmi ťažkou a pre samotných Sninčanov nemožnou.
Nevedno, či sa Sninčania dopracovali k žiadanej dotácii, ale možno povedať, že v roku 1816 už škola opäť fungovala. V spomínanom roku sa totiž v súvislosti so školou v Snine uvádza meno Ignác Balint. Bol to učiteľ a organista v jednej osobe, ktorý spoločne so svojou manželkou vybudovali na vlastné náklady školu s troma izbami, kuchyňou, dvoma chlievmi a vozárňami. Dozvedáme sa o tom v súvislosti s vyplatením náhrady (900 ríšskych florénov) za všetko to úsilie Balintovej dožívajúcej vdove, ktorá po smrti manžela bývala na fare. Niekedy v polovici 19. storočia sa v súvislosti s ľudovou školou v Snine spomína meno Štefan Stecz. Ako učiteľ pôsobil do roku 1866, kedy z postu učiteľa odstúpil a vo vypísanom konkurze uspel Michal Vaszily. V roku 1869 sa už ako učiteľ v Snine spomína Michal Balázs, ktorého meno sa spomína ešte v roku 1914.
V roku 1887 sa začalo s prestavbou ľudovej školy. O tom, ako to dopadlo, informovali noviny Budapesti Hírlap vydané dňa 11. augusta 1888. Dňa 5. augusta 1888 došlo k otvoreniu zrekonštruovanej školy, o čom prostredníctvom novinového článku informoval širokú verejnosť Dezső Illés zo Sniny:
Zemplín je veľmi bohatý na kultúrne podujatia a župa, ktorá dala svojmu národu toľko významných ľudí, nikdy nestojí na mieste, ale neustále napreduje. Jedným z takýchto kultúrnych podujatí je otvorenie ľudovej školy v Snine, ktoré sa dňa 5. augusta 1888 nezaobišlo bez veľkých osláv. Postupovalo sa podľa vopred stanoveného programu so začiatkom o 16:00. Obyvatelia mesta boli nadšení, keď sa kňaz Endre Lehoczky objavil v slávnostnom, bohato zdobenom rúchu a školu posvätil. Po samotnom posvätení mal Lehoczky väčší prejav, prerušovaný nadšeným jasotom početného publika. V úvode svojho príhovoru dôstojný kňaz vyzdvihol potrebu postavenia budovy, ktorá spĺňa požiadavky modernej školskej výstavby v meste Snina. Až doteraz sa týchto približne 300 školopovinných detí muselo vtesnať do malej miestnosti, ktorej vzduch musel byť pekelný, vzhľadom na zvyk tunajších ľudí natierať si maslo nie na chlieb, ale na hlavu. Náboženská komunita, podnietená najnaliehavejšou potrebou, sa vo veci výstavby školy obrátila na ministerstvo. Ministerstvo však pomoc rázne odmietlo. Náboženská obec sa vtedy o vec postarala sama a krásna a pohodlne zariadená škola dokazuje, že jej úsilie nebolo márne. Komunita mala k dispozícii fundáciu predchádzajúceho farára Józsefa Hrabovszkého vrátane 1 200 forintov s trojročným úrokom a od biskupa Zsigmonda Bubicsa z Košíc dvakrát po 100 forintov. Od miestnych obyvateľov a okresného pisára Endreho Délyho sa prostredníctvom pokút vybralo 80 forintov a do fondu prispel aj samotný farár Endre Lehoczky sumou 100 forintov. Náboženská obec, pozostávajúca prevažne z drobných vlastníkov pôdy, robila všetko čo mohla, prepravovala materiál a vykonávala rôzne práce a preto sa výsledok dlhého úsilia dostavil v krátkom čase. Farár v závere príhovoru sprevádzaného jasotom prítomného publika prehlásil, že základom výchovy v zriadenej škole bude náboženská a národná výchova. Potom žiaci zhromaždení v jednej zo sál vysvätenej školy zaspievali s úžasne čistou výslovnosťou „Boh žehnaj Maďarsku“, čo bolo najväčším prekvapením tu, medzi čisto slovensky hovoriacimi obyvateľmi, ďaleko od srdca krajiny, tri hodiny chôdze od Galície na úpätí Beskýd. Akokoľvek dojemná bola slávnosť a vážnosť posvätenia, rovnako milá bola zábava a hry, ktoré boli zorganizované pre budúcich návštevníkov novej školy, deti. Jedna časť tancovala na cigánsku hudbu, ostatných zabával láskou k deťom známy učiteľ Mihály Balázs svojím taktom, trpezlivosťou a vynaliezavosťou. Maďarská pieseň a maďarský tanec rozšírili svoju čarovnú moc do nestranných sŕdc detí, v ktorých niet nenávisti, a ktoré sa radujú z krásy poézie, aj keď ju prináša cudzí národ. Poéziu, piesne, žarty a hry pre pobavenie nie je možné považovať za návnady na pokazenie národnosti, ale za mimovoľné potešenie a ušľachtilý čin. Nejeden mládenec si obľúbil čardáš natoľko, že rytmus tohto tanca sa mu už dostal do krvi a pri počúvaní maďarskej hudby už budú jeho nohy tancovať len čardáš. Deti v zábave vystriedali dospelí a zábava trvala až do rána bieleho. Bolo to prirodzené, keďže väčšina prítomných patrila medzi zakladateľov oslavovanej inštitúcie. Medzi prítomnými boli aj manželky miestnych osobností, pani Harasztyová, Dénesová, Kulová, Pileczká, Mártonová, Gaálová, Kemszká, Csiszárová, Götzeová, Grundová, Ubrová, Smoligovitsová a Dellyová. Okrem nich tu bola aj očarujúca a krásna Emma Gaálová, Klarissza Domonkosová, Margita Dellyová, Margita Durcsinszka, Flóra Kemszka, Mariska a Ilonka Smoligovitsové, Margita Petráková, Mariska Ubrová, Anna Petrasovitsová a dcéra Gyulu Durcsinszkého, Jolanka.
Na záver prikladáme informáciu o správcoch ľudovej školy v Snine do roku 1945. Boli nimi Michal Balázs (1888-1916), Anton Chinorányi (1916-1920), Václav Jeřábek (1920-1925), Koloman Babilonský (1925-1930), Edmund Roth (1930-1935), Lívia Müllerová (1935-1939) a Rudolf Hudáč (1939-1944). V roku 1944 sa v ľudovej škole kvôli evakuácii nevyučovalo.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan