V súčasnej dobe sa stále viac rozpráva o sociálnom postavení a kultúre znevýhodnených skupín obyvateľstva čeliacim rôznym formám spoločenskej diskriminácie. Medzi marginalizované skupiny obyvateľstva patria okrem rôznych národnostných, etnických, náboženských a jazykových menšín napríklad i bezdomovecké a rómske komunity. Týmto článkom sme sa rozhodli nazrieť do histórie Rómov v našom regióne a meste. V starších písomnostiach, ktoré sme použili pri zostavovaní tohto článku, sa pre rómske etnikum uvádza pejoratívny výraz cigán, ktorý sme kvôli autentickosti zachovali v nezmenenom tvare.
Anton Sebastián Sirmaj zo Sirmy (1747-1812), uhorský šľachtic, polyhistor a politik sa vedecky venoval predovšetkým skúmaniu historických, topografických a politických reálií Zemplínskej a Satmárskej župy, dejinám vlastného rodu a histórii Uhorska. V roku 1773 sa stal podnotárom a v roku 1777 notárom Zemplínskej župy. V rokoch 1790 až 1796 ju zastupoval ako poslanec Uhorského snemu. Vo svojom diele s názvom Topografické a politické poznatky stolice Zemplínskej spomína cigánov žijúcich na území Zemplínskej stolice a tvoriacich akúsi pestrú spoločnosť. Sú rozdelení do troch kmeňov podľa vodcov, čiže nižších vajdov, ktorí tento národ nielen zastupujú pred úradmi, ale súdia aj vlastné spory, ktoré medzi nimi vznikajú. Ak niekto má námietky proti cigánovi a ak taký spor nemôže utíšiť nižší vajda, prenesie sa na najvyššieho vajdu, ktorého ustanovil palatín kráľovstva. O nižších vajdoch, či vodcoch sa zmieňuje nasledovný ochranný príkaz palatína Juraja Turza:
Gróf Juraj Turzo z Betlenoviec, palatín uhorského kráľovstva, sudca kumánov, všetkým a jednotlivým prelátom, barónom, županom a podžupanom a tak ďalej. Keďže nebeskí vtáci majú svoje hniezda, líšky svoje nory, vlci brlohy, levy a medvede jaskyne a každý jeden živočích pozná svoj domov: len biedny egyptský kmeň, ktorý nazývame cigáni, zaiste biedni kvôli krvavému útlaku onoho faraóna alebo v dôsledku osudu a podľa svojich starých zvykov privykol si tráviť svoj trpký život na poliach, na lúkach, za osadami, mimo miest pod roztrhanými šiatrami. Rovnako starí i mladí, chlapci i deti tohto národa sú nútení trpieť a znášať dažde, zimy a veľké horúčavy. Nemajú žiadne dedičné polia, mestá, hrady, ani mestečká. Bez strechy blúdia po stále neistých miestach. Nepoznajú vytúženú budúcnosť pod týmto slnkom. Nič okrem ručnej práce kováčov, kováčskych mechov, kladív a klieští. Tak hľadajú obživu a ošatenie. A preto vás napomínam, aby ste uznali tento národ, hodný milosrdenstva a našej priazne a žiadame, aby všetky tlupy tohto egyptského národa, najmä tých, ktorých teraz vedie vajda František, nie posledný syn svojho kmeňa, ktorí sú mu poddaní a pod jeho vedením bojujúci cigáni, spolu so slobodnými, s rodinami, šiatrami, nákovami a tak ďalej a prichádzajú až na vaše polia, vaše panstvá a tak ďalej, a tu rozkladajú svoje šiatre, aby ste ich láskavo chránili a obraňovali, ako ich osoby, tak aj ich veci, proti akýmkoľvek násilníkom a škodcom, čo vám prikazujem. Dané v Biche, 20. februára 1616. Gróf Juraj Thurzo. Juraj Závodský, jeho sekretár.
O najvyšších vajdoch sa zmieňuje aj gróf Mikuláš Esterházi vo svojich patentných listinách, ktorých ustanovuje za cigánskych vajdov vynikajúcich pánov Štefana Gála a Petra Zakadetyho roku 1630 a potom namiesto zomrelého Štefana Gála ustanovuje roku 1634 Štefana Čergeriho a predpisuje im, ako majú súdiť ich spory. Trochu smiešna bola prísažná formula, vyžadovaná od tých, ktorí boli zavolaní ako svedkovia pravdy, ktorú bolo treba vyšetriť:
Ako kráľa faraóna Boh potopil do hlbín Červeného mora, tak aj mňa nech pohltí zem do svojich útrob, keby som nevravel pravdu. Nech som prekliaty. Nikdy som nekradol ani neošudil pri výmenách a nech nemám úspech v žiadnych svojich prácach, najmä pri prvej výmene koňa. Nech sa stane zázrak a nech sa premením na somára a nech vyschnem na šibenici pod rukou zlostného kata.
Cigáni mali svojich vajdov. Posledným z nich bol Martin Dobaj dovtedy, kým v roku 1758 nezačalo dochádzať ich náprave – bolo im zakázané používanie koní, od roku 1774 im boli odoberané detí a odovzdávané na výchovu u roľníkov toho istého náboženstva, pričom plat za ich výchovu bol stanovený na tri grajciare za deň a od roku 1775 im bolo zakazované mať nestále ženy. Tak mal byť tento túlavý národ z väčšej časti zmenený na iný.
Okrem historických poznatkov uvedených v diele Antona Sirmaja sme objavili aj zápisky niekdajšieho miestneho notára, knihovníka a kronikára Františka Müllera (1888 – 1978) pochádzajúce z roku 1950:
Ešte pred sto päťdesiatimi rokmi bolo v obci len niekoľko cigánskych rodín. Pred tridsiatimi rokmi všetci boli chorí na syfilis a nielen tu, ale aj na okolí. Nevykonávali žiadnu prácu, žili z toho, že ženy žobrali potrebné jedlo, alebo jedli uhynuté kravy, sliepky a podobne. Keď počas prvej Česko-Slovenskej republiky bola ako dôsledok kapitalistického režimu zaznamenaná vysoká nezamestnanosť, štát vydával poukážky o hodnote 10 a 20 korún, za ktoré nebolo možné žiadať žiadnu protihodnotu – teda prácu, celá cigánska obec sa prehlásila za nezamestnaných a poberala podporu. A v mnohých prípadoch aj dobrí gazdovia posielali po podporu svojich synov. Notár na vlastnú zodpovednosť dal podporu len tým, čo pracovali. A čo sa týka cigánov, dal bubeníkom vyhlásiť, že kto dá žobrajúcemu cigánovi peniaze alebo potraviny, bude potrestaný. Okamžite im bola taktiež ponúknutá pracovná možnosť a za prevedenú prácu dostali odmenu. Okrem toho aj stravu ako napríklad masť, slaninu alebo rôzne druhy prívarkov zadarmo. Hneď na to ich okresný náčelník Július Durčinský zamestnal pri výstavbe ciest a po jednom roku si naši cigáni zvykli na prácu. Dnes ich deti chodia normálne do školy ako ostatné deti, pracujú v továrni, niektorí dokonca až v továrňach v Čechách a bezpochyby sú vernými občanmi štátu a väčšina aj členmi Komunistickej strany Slovenska. Socializmus tak urobil zo zaznávaných a ponižovaných cigánov užitočných a snaživých občanov štátu.
Na záver pripájame ešte menný zoznam najstarších, v Snine narodených Rómov, zostavený na základe opisu starých záznamov rodnej matriky:
- Michal Teľvak, narodený v roku 1800
- Ján Rákoczi, narodený v roku 1820
- Anna Demeterová, narodená v roku 1845
- Ján Teľvak, narodený v roku 1846
Autor článku: Mgr. Ján Bocan