Namiesto úvodu
Za počítače nultej generácie sa považujú elektromechanické počítače, ktorých základom bola súčiastka nazývaná elektromagnetické relé. Tieto počítače pracovali väčšinou s taktovacou frekvenciou ani nie 1 Hz. Tu patria napríklad počítače s označeniami Z 1 – 4 alebo MARK 1 – 2. Tieto počítače dokázali vykonať až 50 aritmetických operácií za minútu. Ich nevýhodou boli príliš veľké rozmery a veľká hlučnosť. Na chladenie počítača sa použilo až niekoľko ton ľadu denne.
Prvá generácia počítačov bola konštruovaná s použitím elektronickej súčiastky nazývanej vákuová elektrónka. Tieto počítače boli náročné na energiu, či už hovoríme o napájaní počítača alebo o chladení miestnosti, v ktorej sa počítač nachádzal. Ich výpočtový výkon bol nízky a počítače mali značnú poruchovosť. Pri ich programovaní sa používal strojový kód. Jeden z prvých počítačov tejto generácie niesol označenie ENIAC. Jeho programovanie spočívalo v prepájaní drôtov a nastavovaní prepínačov, čo mohlo trvať od pol hodiny až po jeden deň. Vývoj elektrónkových počítačov pokračoval výrobou počítačov s označeniami BIVAC, МЭСМ, UNIVAC alebo EDVAC. Prvý elektrónkový počítač inštalovaný na území Slovenska bol počítač s označením ZRA-1, vyrobený v bývalej Nemeckej demokratickej republike, zakúpený Ústavom technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied v roku 1962.
Základom počítačov druhej generácie sa stala polovodičová súčiastka nazývaná tranzistor. Tranzistory boli oproti elektrónkam menšie a lacnejšie. Tranzistorové počítače mali vyššie výpočtové rýchlosti a vyššiu spoľahlivosť, disponovali feritovou operačnou pamäťou a pri ich programovaní sa používali vyššie programovacie jazyky. Prvý tranzistorový minipočítač niesol označenie PDP-1. Bol to prvý počítač štandardne vybavený grafickým displejom. Vznikla na ňom dokonca i prvá počítačová hra s názvom Space War. Tranzistorový počítač s označením GIER bol inštalovaný v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied v roku 1967, kde pracoval v dvojzmennej prevádzke až do konca roku 1975. Počítač za toto obdobie použilo na výpočty 39 ústavov Slovenskej akadémie vied a 61 externých organizácií.
Počítače tretej a vyšších generácií sú vybudované na integrovaných obvodoch, ktoré na svojich čipoch integrujú veľké množstvo tranzistorov. Prechod z tranzistorov na integrované obvody predstavoval úsporu priestoru – tieto počítače sú teda niekoľkonásobne menšie ako ich predchodcovia. Nová súčiastková základňa sa stala predzvesťou nižšej spotreby elektrickej energie, vyššej rýchlosti obvodov a tým pádom aj zvýšenia rýchlosti výpočtov.
Éra sálových počítačov
Vývoj výpočtovej techniky v krajinách „východného bloku“ oproti „západu“ značne zaostával, kvôli čomu bola dňa 23. decembra 1969 v rámci krajín RVHP (Rada Vzájomnej Hospodárskej Pomoci) schválená nová medzinárodná koncepcia rozvoja výpočtovej techniky s označením ЕС ЭВМ (Единая Система Электронных Вычислительных Машин), v Československu známa pod názvom JSEP (Jednotný Systém Elektronických Počítačov). Jej cieľom bolo zostavenie počítačovej architektúry, ktorá by bola plne kompatibilná so sálovými počítačmi s označením System/360, neskoršie System/370 vyrábaných americkou firmou IBM (International Business Machines). Počítače s označením „EC“ sa v 70. rokoch minulého storočia začali objavovať na univerzitách a vo veľkých výrobných závodoch. Výnimkou nebol ani národný podnik Vihorlat v Snine. Úplne prvým počítačom v závode, na ktorý si miestni pamätníci spomínajú, bol však počítač s označením A-100.
V šesťdesiatych rokoch som pracoval ako učiteľ matematiky na druhej základnej škole. Môj vzťah k technike a číslam ma priviedol na novozriadené pracovisko OTR (Odbor Technického Riadenia) v národnom podniku Vihorlat Snina. V tých časoch bol na oddelení počítač A-100. Bol to obrovský dierno-štítkový stroj umiestený v samostatnej klimatizovanej miestnosti. V osemdesiatych rokoch ho nahradil počítač EC-10-33, ktorý pracoval s magnetickými diskami. Na OTR som pracoval až do odchodu do dôchodku.
Andrej Šimon (1941)
Andrej Šimon svoje analytické myslenie využíva po celý život. V súčasnosti ako čerstvý osemdesiatnik hráva tretiu šachovú ligu za Športový Klub Modrá nad Cirochou.
Na OTR som nastúpila hneď po ukončení SVŠ (Stredná Všeobecnovzdelávacia Škola) v roku 1967. Na novovzniknuté oddelenie nás prijali asi dvadsať maturantiek. Pracovali sme ako dierovačky, preskúšavačky, triedičky, kontrolórky a podobne. Všetky sme sa aktívne zapájali do práce v SZM (Socialistický Zväz Mládeže). Na pracovisku bola družná atmosféra a vynikajúce pracovné vzťahy. Spoločne sme usporadúvali športové akcie a výlety. Na OTR som pracovala 33 rokov – až do odchodu do dôchodku.
Kamila Kračuníková (1950)
Na OTR som nastúpil v marci 1977. Oddelenie vtedy viedol pán Suchanič, po ňom pán Brečka. Od roku 1983 oddelenie pracovalo pod mojím vedením. V tom čase závod Vihorlat zakúpil ďalší počítač EC-10, konkrétne model EC-10-46. Počítače triedy EC-10 mali životnosť približne šesť rokov. Neskôr ich nahradili dva počítače s označením SM-4 zakúpené v Kazani.
Jozef Kuriščák (1945)
Počítače triedy SM-4 boli oproti svojim predchodcom približne o tretinu rýchlejšie, kládli menšie priestorové nároky a vzhľadom ku kapacite vnútornej pamäte umožňovali aj spracovávanie hromadných dát. Boli vyvíjané v rámci medzištátneho programu SMEP (Systém Malých Elektronických Počítačov) založeného v roku 1975. Československé počítače SMEP boli vyvíjané vo Výskumnom ústave výpočtovej techniky v Žiline. Avšak, keďže krajiny „východného bloku“ nedisponovali potrebnými komponentmi k zostavovaniu počítačov, museli pochopiť logiku fungovania počítačov vyvíjaných na západe a pri výrobe vlastných počítačov použiť iné súčiastky. V roku 1978 bol v Žiline vyrobený prvý československý počítač SMEP s označením SM-3/20. Vznikol ako „východná verzia“ počítača s označením PDP-11, vyrobeného americkou firmou DEC (Digital Equipment Corporation).
Moderná doba si však vynútila i kúpu počítača značky IBM. Podobný počítač mali v Chemlone, preto naši pracovníci chodili na zácvik do Humenného. Obsluha nového počítača si vyžadovala znalosť angličtiny. V tom čase vedenie Vihorlatu pozvalo do podniku anglického lektora. Tony Quartaro sa veľmi zaujímal o život vo vtedajšom Československu. Pri jednom našom spoločnom rozhovore sa ma lámanou češtinou opýtal: „Kolik stojí škola?“ – Je zadarmo, odpovedal som. „A co nezamestnanost?“ – Každý musí pracovať. „Nemocnice?“ – Zadarmo, len za lieky sa dopláca jedna koruna za recept. Tony sa zamyslel a ukončil rozhovor veľavravnou otázkou: „Proč revoluce?“
Jozef Kuriščák (1945)
Oddelenie technického riadenia v podniku Vihorlat Snina sa časom rozdelilo na nasledujúce časti:
- Materiálno-technické zabezpečenie
- Technická príprava výroby
- Operatívne riadenie výroby
- Mzdy
- Základné prostriedky
- Odbyt
Vyše 70 zamestnancov oddelenia spracovávalo na počítačoch rôzne agendy závodu s vyše 5000 zamestnancami a ročným obratom 26000000 Kčs.
Autori článku: Mgr. Ján Bocan a Daniela Fridrichová