Pokračovanie z minulého týždňa…
Už v staroveku si ľudia snažili uľahčiť počítanie používaním rôznych primitívnych počítadiel. Prvé mechanické kalkulátory sa začali vyrábať už v 15. storočí. O dve storočia neskôr boli vyrobené prvé programovateľné stroje. Vývoj postupne napredoval od tkáčskeho cez analytický a diferenciačný až k diernoštítkovému stroju. Prvé analógové stroje sa začali vyrábať až začiatkom 30. rokov minulého storočia.
Diernoštítkové stroje
Na území bývalého Československa už od začiatku 50. rokov 20. storočia boli diernoštítkové stroje vyrábané v národnom podniku Aritma so sídlom v Prahe. Spočiatku išlo o strojové súpravy na spracovanie dierneho štítku s deväťdesiatimi stĺpcami. Súpravu tvoril dierovač, triedič, súčtový dierovač, tabelátor, reléový kalkulačný dierovač a opakovač, ku ktorým neskôr pribudli aj preskúšavač, triedič, zakladací reproduktor a zakladací popisovač. Jednotlivé zariadenia niesli typové označenia a postupom času boli priebežne vylepšované a modernizované. V 60. rokoch minulého storočia sa závod Aritma zaradil medzi podniky s najvyššou produkciou diernoštítkovej techniky spomedzi všetkých socialistických krajín. Éra diernoštítkových súprav vyvrcholila výrobou diernoštítkového počítača s označením DP-100, známeho taktiež pod názvom Aritma-100, vyrobeného v roku 1962.
Ako absolvent systémového inžinierstva Vysokej školy technickej v Košiciach, študijného smeru, ktorý mal byť zameraný na zavádzanie výpočtových systémov do hospodárstva, som po ročnej praxi vo výrobe nastúpil do výpočtového strediska ako analytik – programátor. Bolo to v roku 1981, kedy v národnom podniku Vihorlat končilo používanie prvého výpočtového systému. Z rozprávania starších kolegov som sa dozvedel akým dobrodružstvom bola práca s týmto prvým počítačom. Aritma-100 bol diernoštítkový sálový počítač, vyvinutý v Československu. Dáta aj programy sa zadávali pomocou diernych štítkov. Programátori museli pracovať v strojovom kóde, pretože tento systém nepracoval s vyššími programovacími jazykmi. Výpočty sa prevádzali v niekoľkých fázach a výsledné zostavy slúžili hlavne ako základ pre materiálovú a mzdovú agendu. Výdajky a mzdové lístky plus nadväzujúce zostavy sa stali hlavnými výrobnými dokumentami s nadväznosťou na ekonomickú agendu podniku. Rozsah týchto prác však čoskoro prekročil možnosti A-100 a začali sa hľadať iné možnosti.
Milan Kočan
Počítač DP-100 (A-100) bol určený predovšetkým pre hromadné spracovanie dát. Vďaka tomu, že dokázal nahradiť celú vyššie spomínanú súpravu zariadení (hoci bol často označovaný ako „malý“, jeho prevádzka si vyžadovala jednu klimatizovanú miestnosť) a kvôli relatívne nízkej výrobnej cene (2,5 milióna Kčs) sa stal atraktívnym pre mnoho používateľov. Od roku 1967 sa počítač DP-100 (A-100) vyrábal sériovo.
Vývoj výpočtovej techniky na západe napredoval míľovými krokmi a aj vo východnom bloku pochopili, že tento trend treba zachytiť. Devízových prostriedkov však v štátnych kasách nebolo nazvyš, tak krajiny RVHP (Rada Vzájomnej Hospodárskej Pomoci) začali pod skratkou JSEP (Jednotný Systém Elektronických Počítačov) vyvíjať vlastné sálové počítače. Boli to kópie amerických počítačov IBM 360 a neskôr IBM 370. Jedným z podnikov, ktorý si mohol dovoliť zakúpiť originálne systémy IBM (International Business Machines), bol aj humenský Chemlon. Vihorlat to šťastie nemal, ale bola mu odsúhlasená investícia do výpočtovej techniky, konkrétne do systému EC-1033. Príprava na prácu pod týmto systémom prebiehala v humenskom Chemlone, kde pracovníci vihorlatského výpočtového strediska získavali svoje prvé technické a programátorské zručnosti. Po inštalácii systému EC-1033 (EC – Edinnaja Cistema /jednotný systém/ – systém počítačov vyrábaných v niekdajšom Zväze sovietskych socialistických republík) vo Vihorlate, ktorý komunikoval bezchybnou angličtinou, sa najprv previedli agendy odladené na počítači IBM v Chemlone a následne došlo k prechodu už realizovaných dokumentácii na A-100. Práve pripravenosť personálu na novú techniku, bola dôvodom, že sa na nový systém nabehlo v pomerne krátkom čase, aj keď mnohí z koncových užívateľov dát by s týmto konštatovaním pravdepodobne nesúhlasili. Prvé programy sa písali za pomoci dierovačov na dierne štítky. Týmto spôsobom sa pripravovali aj dáta na spracovanie, čo zákonite viedlo k hľadaniu efektívnejších riešení. Došlo k nainštalovaniu terminálov, cez ktoré programátori písali a na disky ukladali svoje programy. Na nahradenie dierovačov vstupných dát bol zakúpený slovenský systém SMEP 4 (Systém Malých Elektronických Počítačov). Počítač mal spoločnú zbernicu s asynchrónnym prenosom dát a paralelné pripojenie periférnych zariadení, čo umožňovalo pripojiť 5,25 palcový pevný disk s kapacitou, u nás vtedy neuveriteľných 40 MB (nejde o preklep, ide skutočne o MegaByte). V programovacích jazykoch Cobol, Assembler, PL/I a Fortran sa postupne na databáze MRP zautomatizovali podsystémy: MTZ, ORV, Náradie TPV, MZDY, ODBYT. Pribúdanie dát na spracovanie a snaha o automatizáciu ďalších podnikových systémov si vyžadovala aj ďalšie investície jednak do hardvéru a jednak do systémovej nadstavby. Systém EC-1033 bol nahradený systémom EC-1046, ktorý namiesto 1 MB pamäte mal 8 MB a 16 MB virtuálnej pamäte. V tomto období pracovalo na výpočtovom stredisku vo Vihorlate 70 až 80 pracovníkov v troch zmenách. Po roku 1989 vo Vihorlate rapídne ubúdali zákazky, čo sa prejavilo aj v personálnej oblasti. Vysoké finančné nároky na udržanie mainframových sálových počítačov si vyžiadali hľadanie nových, lacnejších systémov. Začala sa éra midrange systémov. Prvý vihorlatský midrange systém HP3000, aj keď nebol tak výkonný ako sálové počítače, plnil úlohu servera a zvládal spracovanie celej dovtedy automatizovanej agendy, pri oveľa nižších obstarávacích i prevádzkových nákladov.
Milan Kočan
Sálové počítače vo Vihorlate fungovali v prvých rokoch na báze diernych štítkov. Dokázali riešiť základné algoritmy, pričom dierne štítky slúžili ako vstupné pamäťové médium – akési periférne zariadenie na načítanie programu. Na diernom štítku bol zaznamenaný zdrojový kód v dvojkovej sústave – každá dierka predstavovala konkrétnu hodnotu systému ASCII (American Standard Code for Information Interchange – kódovací systém znakov anglického variantu latinskej abecedy, číslic, netlačiteľných znakov, iných špeciálnych znakov a riadiacich kódov slúžiacich k riadeniu dátového prenosu, k formátovaniu tlače a podobne). Čítačka diernych štítkov vedela prečítať polohy jednotlivých dierok na štítku a na základe toho bola schopná identifikovať konkrétne hodnoty. V prípade sálových počítačov bol vstup realizovaný trochu inak, ako je tomu dnes. Informácia z klávesnice sa prenášala na dierny štítok a ten bol následne zosnímaný. Vstup teda nebol priamy – operátorská klávesnica sa nepoužívala na priame zadávanie dát do počítača. Čiže kód programu aj samotné dáta bolo potrebné nadierovať. Dierne štítky boli ako pamäťové médium postupne nahradzované magnetickými páskami.
Vo Vihorlate sa používali sálové počítače s označením EC-1033. Využívali sa na spracovanie personálnych a mzdových údajov, vedenie evidencie skladových zásob a podobne. Digitalizácia podniku predstavovala krok vpred od ručného spracovávania hromadných údajov jednotlivých agend. Počítač bol umiestnený v klimatizovanej miestnosti s rozmermi minimálne 20 x 30 metrov s dvojitou podlahou. Pozostával zo samostatných skríň naplnených plošnými spojmi. Jednotlivé diskové platne pevného disku mali v priemere približne pol metra. V prípade, že terminál ohlásil chybu zariadenia, jej odstránenie sa realizovalo v zmysle určitého protokolu. Technici údržby a operátori obsluhujúci sálový počítač pracovali nepretržite 24 hodín / 7dní v týždni. K chybe dochádzalo priemerne jeden až dvakrát za pracovnú zmenu. Pod OTR (Oddelenie Technického Riadenia) patrilo výpočtové stredisko – tam sa prenášali údaje z výroby a podklady z papierov od mzdových účtovníčok na dierne štítky. Šéfom oddelenia bol Jozef Kuriščák, šéfom údržby bol Ján Korkobec.
Andrej Galanda
Vývoj napreduje
Vývoj výpočtovej techniky neustále napredoval a keďže ani Vihorlat Snina nechcel zaostávať, postupom času boli sálové počítače (často označované anglickým výrazom „mainframe“) nahradené menšími a výkonnejšími počítačmi. A keďže kúpa výkonnejšieho počítača v období niekedy na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia si vyžadovala obrovské investície, podnik Vihorlat nakúpil v rámci šetrenia vyradené počítače od Východoslovenských železiarní. Napriek tomu, že išlo o predtým používané počítače HP-3000 a neskôr HP-9000 vyrobené spoločnosťou Hewlett Packard, dokázali poskytnúť všetko, čo sninský Vihorlat potreboval.
Drahé boli nielen samotné počítače (hardvér), ale aj ich programové vybavenie (softvér). Na prenos a inštaláciu programov sa používali spočiatku 8, neskôr 5,25 a nakoniec 3,5 palcov veľké diskety. Hoci sa postupne veľkosť diskiet zmenšovala a zvyšovala sa ich kapacita, na uchovávanie dát sa stále používali magnetické pásky.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan