Vo februári tohto roku sme začali spracovávať články na základe informácii pochádzajúcich z kartotéky niekdajšieho sninského notára, knihovníka a kronikára Františka Müllera. Túto studnicu poznatkov o histórii Sniny a okolia sme ešte ani zďaleka podrobne neprebádali, ale keďže v súčasnej dobe disponujeme aj rôznymi inými materiálmi týkajúcimi sa nášho mesta, rozhodli sme sa upriamiť pozornosť aj na iné zdroje. Jedným z odkazov, ktoré archivujeme, je pozostalosť po Jánovi Vorekovi (1923-2002). Spomenie si niekto z čitateľov ešte na toto meno?
Maliar
Ján Vorek sa narodil 6. februára 1923 v Snine. Jeho otec Ján bol obuvníkom, pochádzal z Kamienky. Jeho matka Helena, rodená Kicošová, pochádzala zo Zemplínskych Hámrov a bola ženou v domácnosti. Jánových desať súrodencov zomrelo vo veľmi útlom veku. Cit pre umeleckú činnosť sa u Jána Voreka prejavil už v detstve. Svoj prvý obraz namaľoval ešte v predškolskom veku štetcom z lipovej kôry na stenu dreveného domu atramentom, ktorý používal pri práci jeho otec. Už ako žiak obecnej školy v Snine vytváral perokresby rôznych známych osobností. Neskôr mu Vojtech Miko, riaditeľ meštianskej školy v Snine, odporúčal štúdium na umeleckej škole. Nepriaznivé okolnosti rozhodli o tom, že Ján Vorek pokračoval v štúdiu na Štátnej odbornej škole pre spracovanie dreva v Humennom. Jeho umelecký talent sa prejavoval aj tu – vynikal v technickom kreslení, deskriptívnej geometrii a rezbárstve. I tu riaditeľ školy Vojtech Sabo navrhol Jána Voreka a Mikuláša Klimčáka na štúdium na Umeleckej priemyselnej škole v Bratislave, avšak Ján si toto finančne náročné štúdium nemohol dovoliť. Jeho bývalý učiteľ z meštianskej školy Ján Šimkovič ho nabádal k tomu, aby neprestával kresliť a maľovať. Niekoľkokrát mu kúpil ceruzky a štetce. Ján Vorek na maľovanie napriek nepriaznivým okolnostiam nikdy nezanevrel. Počas života namaľoval desiatky, možno i stovky obrazov, ktoré dodnes zdobia domovy mnohých obyvateľov Sniny. O jeho maliarskom talente svedčí napríklad aj výstava usporiadaná pri príležitosti jeho nedožitých 95. narodenín, ktorú mala sninská verejnosť možnosť vidieť v priestoroch klasicistického kaštieľa v Snine na prelome rokov 2018 a 2019. Jednou z našich ambícií, ktorú sme už v minulosti začali napĺňať, je zmapovanie maliarskej tvorby tohto významného Sninčana.
Odbojár
Keď v roku 1939 vypukla druhá svetová vojna, mal Ján Vorek iba 16 rokov. Z dôvodu, že Jánov otec bol poľskej národnosti a po vyhlásení Slovenského štátu hrozilo, že celá jeho rodina bude vyhostená za hranice do Poľska, bolo nutné podniknúť určité kroky preto, aby k takémuto scenáru nedošlo. Ján Vorek preto požiadal bývalého legionára z čias prvej svetovej vojny Juraja Kornucika, aby ho zamestnal v štátnej službe. Kornucik ho teda nahlásil v humenských kasárňach ako 20-ročného dobrovoľníka a nechal ho strážiť na železničnom moste v Snine. Počas tejto služby bol postrelený neznámym diverzantom zo zálohy. Jeho zranenie ošetroval okresný lekár Gabriel Hoffman. A keďže funkciu strážnika prijal iba z núdze a s nastoleným režimom sa stotožňoval iba naoko, neskôr i on sám vykonával záškodnícku činnosť – prevádzal ľudí a prenášal správy cez hranicu s Maďarskom, ktorá sa v tom čase nachádzala medzi Sninou a Stakčínom. V roku 1942 prechladol a dostal silný zápal pľúc. Následne absolvoval liečenie v Kvetnici pri Poprade. O rok neskôr sa oženil s Jarmilou Nemčanovskou, dcérou Jána Nemčanovského, tehliara českého pôvodu, rodine ktorého hrozilo vyhostenie za hranice, do Čiech. V roku 1944, keď sa frontová línia priblížila k Snine, spolu so švagrom Milanom Nemčanovským, pomocou rôznych znamení zo zeme, prezrádzali sovietskym letcom pozície skrytých nemeckých kanónov. Spolu taktiež odcudzili zameriavacie zariadenie z maďarského ďalekonosného dela, ktoré bolo umiestnené v blízkosti tehelne. Vyslúžili si tým množstvo rôznych nepríjemností. Po oslobodení Sniny Ján Vorek dobrovoľne vstúpil do 1. československého zboru. Do civilu sa vrátil v roku 1946. V povojnovom období pôsobil ako člen miestnej organizácie Zväzu protifašistických bojovníkov. Vďačíme mu napríklad za zostavenie menoslovu padlých pri oslobodzovaní Sniny, ktorý bol neskôr pretavený do podoby kovových tabúľ umiestnených na stenách pomníka padlých v blízkosti rímskokatolíckeho kostola v Snine.
Knihovník
Po vojne sa Ján Vorek zamestnal v miestnej predajni s knihami. Predajňa spolupracovala s miestnou knižnicou, ktorá v tej dobe sídlila v dome Františka Müllera a skrz ktorú knihami zásobovala obecné knižnice, ktoré boli v tom čase zriaďované v mnohých obciach okresu. Ján Vorek sa stal otcom šiestich detí, prvé dieťa však krátko po pôrode zomrelo. Popri práci začal diaľkovo študovať v Ústrednom dome ľudovej tvorivosti v Prahe. Štúdium však nedokončil. V roku 1957, už ako vedúci predajne Slovenská kniha v Snine, vyhodil na chodník pred predajňu knihu o Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii a zároveň rozdupal platňu so sovietskou hymnou. Pravda bola taká, že odvahu k tomuto činu mu dodal alkohol a priatelia, s ktorými popíjal, pričom tak trochu pozabudol na to, že doma ho čaká manželka a päť detí. Za tento čin bol nepodmienečne odsúdený na obdobie jedného roka. Paradoxne v tom istom roku bol vyznamenaný odznakom „Za úspešné rozširovanie slovenskej knihy a literatúry“. Väznený bol na Pankráci v Prahe, neskôr v Jáchymove. Vo väzení mu pomohol prežiť jeho maliarsky talent. Potom, čo sa vedenie väznice dozvedelo o Jánových umeleckých vlohách, mu poskytlo potrebné vybavenie a nechalo ho voľne tvoriť. A tak sa stalo, že po určitom čase obrazy Jána Voreka zdobili obývacie izby príbytkov zamestnancov väznice. V roku 1993 bol síce plne rehabilitovaný, ale po prepustení z väznice mal ako politický väzeň problém zamestnať sa. V roku 1959 získal miesto v Okresnom stavebnom podniku. Spočiatku pôsobil ako stavbár, neskoršie ako maliar natierač. Táto práca sa podpísala na jeho zdraví a v roku 1968 musel pracovný pomer rozviazať a odísť do čiastočného invalidného dôchodku.
Výtvarník
V období rokov 1968 až 1971 sa Ján Vorek zamestnal ako výtvarník v Závodnom klube pri národnom podniku Vihorlat Snina. Od roku 1971 do roku 1981 bol zamestnaný ako výtvarník Kultúrneho a spoločenského strediska pri Mestskom národnom výbore v Snine. Tu bolo jeho hlavnou činnosťou vytváranie rôznych propagačných plagátov a transparentov. Tie boli používané pri rôznych príležitostiach, ako napríklad počas osláv 1. mája a podobne. Tieto materiály vyrábal aj pre potreby okolitých obcí. Popri tom maľoval portréty rôznych významných štátnikov, ktorými vyzdoboval tribúny a rečnícke pulty. Koncom sedemdesiatych rokov bol poverený zriadením a vedením Izieb revolučných tradícií. Tejto úlohy sa zhostil so skutočným nadšením. Začal oslovovať miestnych obyvateľov a skrz spoločenské stredisko od nich pre mesto odkupoval rôzne predmety reprezentujúce kultúrne dedičstvo nášho mesta a regiónu. Zo záznamov v jeho pozostalosti vyplýva, že oslovil desiatky ľudí a zhromaždil obrovské množstvo zaujímavých predmetov, ktoré slúžili pri zriadení Izieb revolučných tradícií – v dnešnej dobe by sme tieto miestnosti mohli nazvať miestnymi muzeálnymi expozíciami. V roku 1981 Ján Vorek odišiel do úplného invalidného dôchodku.
Zberateľ
Po odchode do dôchodku sa Ján Vorek nadväzujúc na svoju predošlú činnosť zriadovateľa Izieb revolučných tradícií, začal venovať zbieraniu rôznych informácií a materiálov týkajúcich sa histórie Sniny. Navštevoval miestnych pamätníkov a pýtal sa ich na život v minulosti. Viedol si zoznam oslovených, od ktorých si požičiaval fotografie. Tie si následne prefocoval a zväčšoval, aby ich neskôr mohol dôkladne študovať. Niektoré výjavy dokonca premaľovával do podoby obrazov. Nie vždy originály fotografií vrátil, pretože túto činnosť si stále odkladal na neskôr. Avšak z jeho poznámok jasne vyplýva, že žiadnu zo zapožičaných fotografií si neplánoval prisvojiť. Veľa pozornosti venoval etnografii a taktiež štúdiu miestneho dialektu. Nebola mu ľahostajná ani rusínsko-ukrajinská otázka. Bol presvedčený, že proces asimilácie a pomalého zániku rusínskeho etnika majú na svedomí komunisti, hoci to nebolo ich cieľom. Okrem zbierania hmotných starožitností bolo jeho zámerom venovať sa aj nehmotnému kultúrnemu dedičstvu. V jeho pozostalosti sme napríklad objavili zoznam textov piesní, ktoré sa spievali v Snine v rokoch 1930 až 1960. Ako každý zberateľ, postupom času zápasil s priestorovými možnosťami. Časť vyzbieraných vecí preto zapožičiaval za účelom usporiadania výstav rôznym kultúrno-spoločenským organizáciám. Veľkolepým zavŕšením jeho zberateľskej činnosti malo byť otvorenie Sotáckeho múzea v Snine. Pre tento účel si vyhliadol objekt niekdajšej chátrajúcej väznice vedľa budovy, v ktorej v súčasnosti sídli miestna organizácia Slovenského červeného kríža. Objekt bol ochotný na vlastné náklady opraviť a do jeho priestorov vyzbierané predmety inštalovať. Avšak, po rôznych peripetiách, nedorozumeniach a neochote zo strany vedenia mesta a rímskokatolíckej farnosti, k naplneniu tohto zámeru nedošlo.
Reštaurátor
Po nenaplnení svojho sna v podobe Sotáckeho múzea, časti svojich rozsiahlych zbierok odpredával, prípadne nimi obdarovával iné múzeá. A tak na fragmenty jeho pozostalosti by dnes malo byť možné natrafiť v múzeách v Humennom, Michalovciach, či Prešove alebo Svidníku. Zvyšná časť zberateľskej pozostalosti Jána Voreka bola po jeho smrti z časti predaná a z časti venovaná obecnému múzeu v Zemplínskych Hámroch. V 90. rokoch minulého storočia začal Ján Vorek prehlbovať svoj záujem o zachovanie rôznych historických a kultúrnych pamiatok pre budúce generácie. Z tohto titulu sa začal aktívne venovať reštaurovaniu najmä sakrálnych pamiatok – reštauroval rôzne nástenné maľby a ikonostasy v niekoľkých desiatkach kostolov na celom východe Slovenska. Tieto práce vykonával na základe povolenia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky. Ako sninský patriot dbal najmä o zachovanie kultúrnych pamiatok súvisiacich s históriou nášho mesta. Dôkazom tohto snaženia je napríklad obraz Panny Márie v kaplnke Sedembolestnej Panny Márie na starom cintoríne, ktorý zreštauroval bez nároku na odmenu. Podieľal sa aj na celkovej oprave kaplnky a rôznych iných objektov v Snine a v jej okolí. Všemožne sa snažil o otvorenie otázky rekonštrukcie miestneho kaštieľa. Korešpondoval s vedením mesta, s Pamiatkovým úradom, dokonca aj s Ministerstvom kultúry. Žiaľ bezvýsledne. Obnovy klasicistického kaštieľa v Snine sa nedočkal. Dňa 21. júna 2002 náš svet navždy opustil. Napriek tomu je odkaz Jána Voreka naďalej živý a stále aktuálny.
Rojko
Kto dokáže zhodnotiť povahu človeka lepšie ako jeho najbližší? Ako sondu do svojráznej povahy otca možno vnímať nasledujúce rozprávanie dcéry Jána Voreka, Emílie Litvajovej:
Náš otec bol v prvom rade človek, ktorý miloval život, ľudí a pravdu. Bol veľmi priateľský, žičlivý, úprimný a hlavne dôverčivý. Na svoju dôverčivosť často doplácal, no v tomto smere bol nenapraviteľný. Nebol schopný uveriť, že by ho niekto mohol chcieť vedome podraziť. V živote sa mu stalo viackrát, že dostal „podpásovku“ od blízkeho človeka, takzvaného priateľa. Ale život je už raz taký. No ako každý človek, ani náš otec nebol dokonalý. V skratke by som povedala, že náš otec bol malý rebel, občasný bohém, vášnivý filozof, zanietený bojovník, sporadický zúrivec, neúnavný zberateľ starožitností, prísny no zároveň láskavý otec a hlavne večný rojko.
Emília Litvajová (1948)
V úvode článku bola položená otázka, či si v dnešnej dobe ešte niekto z čitateľov spomenie na Jána Voreka. Našou snahou bolo mladším generáciám predstaviť a tým starším trochu oprášiť spomienku na Sninčana, umelca, odbojára, zberateľa, milovníka prírody, kultúry a histórie, neúnavného lokálpatriota, čo z neho paralelne vytvára jednu z výrazných a významných osobností mesta Snina. V blízkej budúcnosti sa budeme snažiť pozostalosť Jána Voreka priebežne spracovávať a o našom postupe Vás budeme už čoskoro informovať.
Autori článku: Mgr. Ján Bocan a Emília Litvajová