Vedeli ste, že najdlhšou ulicou v meste je Jesenského ulica? Nachádza sa na periférii Sniny v smere na obec Pichne. Poniže miesta, kde Jesenského ulicu pretína Lesnícka ulica, stála hájovňa, v minulosti obývaná členmi početnej rodiny polesného Jána Bognera. Budova hájovne bola približne od roku 1980 neobývaná a od tej doby chátrala. K jej zbúraniu došlo o tridsať rokov neskôr, v roku 2010. Samotnú „hájenku“ vrátane priestoru v jej okolí nazývali miestni ľudia slovkom „potašňa“. Na našu otázku: „Čo znamená toto záhadné slovo?“, sme medzi staršou generáciou Sninčanov nenašli jednoznačnú a uspokojivú odpoveď.
Ján Bogner (1915-1998) vedľa „potašňe“ v roku 1943.
Pri listovaní encyklopedickým slovníkom sme narazili na slovíčko „potaš“, ktorého význam vniesol svetlo do danej problematiky. Uhličitan draselný (K2CO3), ktorý sa zastaralo označuje ako „potaš“, je soľ kyseliny uhličitej. Vystupuje vo forme bieleho prášku schopného pohlcovať a udržiavať vlhkosť získanú zo vzduchu. V súčasnosti sa vyrába na základe elektrolýzy. V minulosti sa „potaš“ extrahovala z dreveného popola. Prakticky už od dôb neskorého stredoveku sa „potaš“ získavala primitívnym spôsobom – spaľovaním celých stromov „na stojato“. Celý proces prebiehal tak, že do širokého kmeňa stromu (najčastejšie javor, dub alebo buk) bol vyhĺbený otvor, v ktorom bol založený a udržiavaný oheň a strom prakticky vyháral zvnútra. Takýmto spôsobom získavania popola nedochádzalo k tomu, aby sa popol konkrétneho stromu zmiešal s popolom iného stromu, navlhol alebo aby horiaci oheň ohrozoval lesné okolie. Tradičná technológia výroby „potaše“ spočívala v lúhovaní dreveného popola a následnom odparovaní filtrovaného luhu vo veľkých železných kotloch. Technológia získavania „potaše“ sa v rozmedzí 16. až 19. storočia prakticky nezmenila. Akurát po vydaní lesného zákona v roku 1754, sa upustilo od spomínaného spaľovania stromov „na stojato“ a „potaš“ sa získavala z dreveného odpadu a popola po spaľovaní dreva v domácnostiach. S termínom „potaš“ sa preto stretávame už niekoľko storočí. Pravdepodobne bolo odvodené od termínu „potaschen“, ktorý bol známy už v roku 1477. Je zjavné, že pôvodný názov uhličitanu draselného bol odvodený od spôsobu, akým sa táto chemická zlúčenina pôvodne získavala (pot – hrniec, kotol; ash – popol).
Termín „Potašňa“ vyznačený na topografickej mape z roku 1955.
A k čomu sa taká „potaš“ vlastne využíva? V minulosti sa využívala predovšetkým pri výrobe skla. Dnes sa používa napríklad vo farbiarskom priemysle pri výrobe pigmentov, vo farmaceutickom priemysle pri výrobe liekov, v poľnohospodárstve ako umelé hnojivo, je súčasťou mazľavých mydiel, pracích práškov i náplní vodných hasiacich prístrojov.
Termín „Potaschen H.“ vyznačený na mape z roku 1889 (tretie vojenské mapovanie).
Ak je naša úvaha správna, tak na mieste dodnes označovanom ako „potašňa“ sa v minulosti mohla nachádzať väčšia, či menšia výrobňa „potaše“, spisovne nazývaná potašiareň. Je všeobecne známe, že Jozef Rholl po svojom príchode do Sniny vybudoval v blízkosti železných hámrov i sklársku hutu. Bolo by preto celkom logické nazdávať sa, že „potaš“ nevyhnutnú pri výrobe skla do Sniny nedovážal, ale získaval niekde v jej blízkom okolí. V dobových dokumentoch sa nachádzajú zmienky o tom, že v tom čase bola v Snine zriadená aj píla a tehelňa. Iste by bolo zaujímavé vedieť, kde presne boli tieto objekty situované. V súčasnej dobe však nedokážeme poskytnúť spoľahlivé odpovede na všetky otázky týkajúce sa histórie. Niekedy sa musíme zmieriť s faktom, že niektoré otázky ostanú nezodpovedané.
Autori článku: Mgr. Ján Bocan a Daniela Fridrichová