Retrospektíva

Prednedávnom sme sa dopracovali k staršiemu novinovému článku v maďarskom jazyku, ktorý pojednával o histórii železiarní pri Mukačeve. Medzi železiarňami pri Mukačeve a železiarňami založenými Jozefom Rhollom v blízkosti Sniny je možné vnímať istú paralelu, preto sa v nasledujúcich riadkoch pokúsime, hoci iba v hrubých rysoch zosumarizovať všetko to, o čo sme sa z prekladu článku dozvedeli:

Z priemyselných aktivít Zakarpatska bola po stáročia najvýznamnejšia ťažba železnej rudy a spracovanie železa. Nielen v Beregu, ale aj v Užskej a Marmarošskej stolici prebiehalo v 18. a 19. storočí významné spracovanie železa. Väčšinu závodov vlastnila kráľovská komora a len jedna alebo dve železiarne fungovali na báze rodinných podnikov. Najvýznamnejšími centrami železiarskeho priemyslu boli železiarne pri Mukačeve (ktoré prevádzkovala rodina Schönbornovcov), železiarne v Kobyleckej Poljane a v Turích Remetách. Hoci sa všetky tri podniky zaoberali odlievaním, železiarne pri Mukačeve dosiahli najvyššiu úroveň v oblasti umeleckého priemyslu. Železiarne založil ešte v 70. rokoch 17. storočia Juraj I. Rákóczi, ktorý dal postavil prvé taviace pece a huty. V roku 1679 sa tu vyrábalo najmä poľnohospodárske náradie – motyky, rýle, vidly, šindľové a lištové klince. Počas povstania Františka Rákócziho (v rokoch 1704 až 1711) zaznamenali železiarne zvýšenú produktivitu, nakoľko sa ich výroba začala orientovať na zbrojársky priemysel. Po potlačení Rákócziho povstania boli železiarne darované nemeckej rodine Schönbornovcov za lojalitu k vládnucej rodine Habsburgovcov. Skutočným majiteľom bol Frigyes Károly Schönborn, biskup z Bambergu a Würzburgu, ktorý sa po získaní dedičstva presťahoval do Viedne a odtiaľ riadil hospodárske záležitosti obrovského veľkostatku. Za cieľ stanovil rozvoj, modernizáciu a rozšírenie produkcie železiarskeho priemyslu. Aby sa mu tento plán podarilo zrealizovať, pozval do Mukačeva zručných tavičov, zlievarov a štukatérskych majstrov z Nemecka, Čiech a Moravy. Koncom 18. storočia sa v produkcii železiarní objavujú prvé liatinové výrobky. Odlievalo sa predovšetkým kuchynské náčinie, mažiare, hrnce a podstavce, ale objavili sa aj štvorstranné sporáky. Formy boli vyrábané z hliny a piesku podľa vtedajších európskych technických noriem. Modernizáciu železiarní možno opäť pozorovať v prvom desaťročí 19. storočia. Spája sa s menom nového majiteľa Františka Fülöpa Schönborna. Ten pozval šikovných baníkov zo Spišskej stolice do Mukačeva a dal pre nich vystavať novú dedinu, ktorá získala názov Frigyesfalvá. S nárastom množstva vyťaženej rudy sa museli rozširovať aj spracovateľské oddelenia, preto bol v roku 1817 vybudovaný tzv. ťahací hámor „Streckhammer“ a v roku 1818 továreň na výrobu železných nástrojov tzv. „Zeighammer“ s chladiacou pecou.

V danej dobe už fungovala železiareň v Jozefovej doline, ktorú založil miestny podnikateľ Jozef Rholl. Jeho železiareň pri Snine možno nebola taká významná ako tá pri Mukačeve, ale stala sa hybnou silou k rozvoju celého okresu. Aj Jozef Rholl tu pozval zručných železiarov zo Spišskej stolice, ktorí v Jozefovej doline založili osadu s názvom Sninské Hámre (v súčasnosti Zemplínske Hámre). Ale vráťme sa ešte na chvíľu k železiarňam pri Mukačeve.

Koncom 20. rokov 19. storočia sa vzorky umeleckých odliatkov z významných európskych zlievarní dostali, i keď veľmi dlhou cestou do Mukačeva. V rokoch 1830 až 1832 došlo k vybudovaniu 28 stôp vysokej dokonalejšej taviacej pece s obrovským mechom. Vedľa vysokej pece bola postavená zlievareň určená výlučne na výrobu produktov umeleckého odlievania s kupolovou pecou, ​​formárňou, vzorkovňou a sušiarňou. O rozkvet železiarní sa zaslúžil Dániel János Freysensen, ktorý od roku 1828 zastával funkciu správcu. Keďže železiarsky tovar bol veľmi žiadaný, podal hlásenie majiteľovi železiarní žijúcemu vo Viedni, prostredníctvom ktorého ho informoval, že po výrobkoch železiarne je obrovský dopyt a zároveň žiadal grófa o príspevok k ďalšiemu rozvoju železiarní. Výrobky železiarne pri Mukačeve sa predávali najmä na jarmokoch v Debrecíne, ale značnú časť výrobkov bolo možné predávať aj lokálne. Začiatkom 30. rokov 19. storočia dal technický referent Tivadar Rombauer vo Frigyesfalve postaviť novú vysokú pec a zlievareň. Jeho obchodné vzťahy sa naďalej rozširovali, jeho tovar sa dostal do Pešti a od polovice 30. rokov 19. storočia sa odliatky z Mukačeva objavili na trhu vo Viedni. Od roku 1834 sa v záznamoch továrne spomína sochár Valentin Willaschek, ktorý povýšil umelecké odlievanie v Mukačeve na európsku úroveň. Začali s atu vyrábať jemne spracované prelamované taniere, nápadito sochársky zdobené úžitkové predmety v súlade s dobovým štýlom, svietniky, písacie súpravy, ťažítka, samostatné drobné plastiky významných osobností, pestrá séria krížov, plakiet a stojanov na hodiny a z rúk tohto sochára vychádzajú dokonca i medaily. Willaschek pracoval v mukačevskej zlievarni do roku 1848, vrcholom jeho práce bolo ocenenie mukačevských odliatkov zlatou medailou na výstave remesiel v Pešti v rokoch 1842 a 1843. Od roku 1848 pracoval ako modelársky sochár v železiarňach pri Mukačeve András Schüssel, ktorého odliatky prevyšovali bežné európske štandardy. V roku 1849 bol menovaný do funkcie hlavného modelára. Neskôr sa prihlásil do Spoločnosti výtvarných umení, založenej v roku 1859, a už v roku 1863 poslal dielo na prvú výstavu. Po smrti Andrása Schüssela v roku 1874 zlievareň v Mukačeve upadla.

Dobový článok je zakončený nasledujúcou vetou:

Z umeleckého hľadiska ostatné zlievarne Zakarpatska nedosiahli úroveň Mukačeva, akurát socha Herkula vymodelovaná sochárom W. Kinnem odliata v Turích Remetách nesie známky veľkého umeleckého cítenia.

Poďme sa bližšie pozrieť na spomínaného sochára a sochu Herkula. Sú známe dva exempláre sochy. Prvá je umiestnená na nádvorí klasicistického kaštieľa v Snine, druhá na nádvorí hradu v Užhorode. Medzi obyvateľmi Sniny síce koluje informácia aj o tretej soche, ale pravdepodobne ide o nedorozumenie, nakoľko existencia tretej sochy nebola doposiaľ nijako preukázaná ani potvrdená. Socha nachádzajúca sa v Užhorode bola pôvodne umiestnená v obci Užok. Možno i z tohto titulu sa hovorí o troch sochách – Snina, Užhorod a Užok. V skutočnosti ide stále iba o dve sochy.

Z kúpeľov v Užoku boli do Užhorodu prevezené dve rôzne plastiky – Herkules bojujúci s hydrou z Lerny a odpočívajúci Hermes, ktorých autorstvo je prisudzované sochárovi W. Kinnemu. Obe plastiky boli vyrobené v Turích Remetách (okres Perečín, Zakarparská oblasť Ukrajiny). Z Užoku bola údajne privezená aj socha bájneho vtáka Turula, ktorá bola inštalovaná na Rákócziho pamätníku v Tiszaújlaku, kým ju nezničili Sovieti. Kedy presne došlo k zničeniu sochy Turula nám však v tejto chvíli nie je známe.

Autora oboch sôch Herkula poznáme iba prostredníctvom signatúry uvedenej vedľa chodidla „W. KINNE. F.“ v prípade sninského a „W. KINNE. FEC.“ v prípade užhorodského Herkula. Krstné meno autora nepoznáme. Vieme iba toľko, že písmeno „F.“, respektíve skratka „Fec.“ uvedená na konci signatúry pochádza z latinského slova fecit, v preklade – urobil, vytvoril – čo bolo v danej dobe bežné označenie, ktoré autor uvádzal na vytvorenom diele.

Na soche užhorodského Herkula sa okrem signatúry autora uvádza aj miesto (UNGVHÁR) a rok (1842) odliatia sochy. Bežný človek by na prvý pohľad mohol nadobudnúť dojem, že slovo Ungvhár je uvedené chybne. Názov mesta Užhorod sa totiž v maďarskom jazyku uvádza ako Ungvár bez písmena „h“. Je potrebné podotknúť, že v Habsburskej monarchii bola od nepamäti úradným jazykom latinčina. Tú v roku 1786 nahradila nemčina, ktorá bola úradným jazykom až do roku 1867, kedy bola nahradená maďarčinou. Dané slovo teda neobsahuje chybu, ale je zapísané v dobovej nemeckej transkripcii.

Naskytá sa otázka, prečo je ako miesto odliatia sochy uvádzaný Užhorod, keď socha bola pôvodne umiestnená v Užoku a v maďarskom článku bolo spomínané, že bola odliata v Turích Remetách? Odpoveď je jednoduchá. V danej dobe bola železiarska výroba sústredená v malých osadách pri väčších mestách. I železiarne založené Jozefom Rhollom sa nenachádzali priamo v Snine, ale v železiarskej osade hneď v susedstve mesta. V tej dobe bolo zvykom, že producenti uvádzali na svojich výrobkoch názov najbližšieho mesta. Pozoruhodné je, že u sninského Herkula je na soche v prípade miesta výroby uvedené iba maďarské slovo „VÁR“, po slovensky „mesto“ a rok 1841. Vyzerá to tak, akoby samotný autor na doplnenie názvu mesta zabudol.

Ďalšie otázky vyvoláva taktiež tabuľa umiestnená v kamennom murive fontány na nádvorí kaštieľa v Snine. Ide o nápis tvorený reliéfne vystupujúcimi písmenami na plochej liatej doske kopírujúcej oblúk nádrže. Pri bližšom pohľade na nápis zistíme, že ide o chronogram. Pod pojmom chronogram rozumieme pamätný nápis umiestnený napríklad na fasádach budov, tabuliach, náhrobkoch alebo minciach, písaný prózou v latinčine, v ktorom je po správnom zoradení niektorých písmen – rímskych čísel (I = 1, V = 5, L = 50, c = 100, D = 500 a M = 1000), napísaných majuskulou (veľkými písmenami), uvedený letopočet udalosti, ktorej sa týka.

Sčítaním rímskych čísel uvedených na tabuli dostaneme výsledok 1841 a samotný nápis je prejavom vďaky veľkomožnému pánovi Štefanovi Rhollovi pochádzajúcemu z Dvorníkov za zhotovenie prvotiny sochy.

Uvedený rok i text hovoria o skutočnosti, že socha sninského Herkula bola teda odliata ako prvá. Staršia literatúra uvádza, že v železiarňach pri Snine boli odliate napríklad aj sochy levov umiestnené pred kaštieľom v Humennom, v súčasnosti býva táto informácia spochybňovaná z dôvodu, že v takých malých železiarňach nemohli byť odliate také veľké sochy. Odliatie sochy Herkula v sninských železiarňach zatiaľ nikto nespochybnil. Bola totiž odlievaná po menších častiach. V monografii Zemplínskej župy z roku 1905 sa uvádza:

V parku za kaštieľom nad fontánou stojí socha Herkula odliata zo šiestich kusov železa. Odliali ju v roku 1841 v Jozefovej doline patriacej k Snine.

Realisticky modelovanú plastiku pozostávajúcu zo šiestich samostatne liatych častí tu údajne podľa návrhu sochára W. Kinneho prišiel zmontovať majster Johannes Pohl až z ďalekého z Rakúska a miestny zemepán Štefan Rholl sochu po dokončení venoval svojej manželke. Ľudia toho narozprávajú veľa a či ide o pravdivé informácie, žiaľ, nevieme potvrdiť. Dnes si nedokážeme odpovedať ani na otázku, prečo práve Herkules a prečo práve v Snine? Musíme sa zmieriť so skutočnosťou, že odpovede na všetky otázky histórie, sa nám zakaždým nemusí podariť odhaliť.

Je potrebné dodať, že po Užhorode druhá liatinová socha Herma sa nachádza v priestoroch obecného múzea v Zemplínskych Hámroch. Tá však nedisponuje signatúrou, ani žiadnymi inými informáciami.

O tajomnom sochárovi podpísanom ako W. Kinne sa nám podarilo zistiť, že v roku 1840 pôsobil ako modelár železiarskej továrne v Turích Remetách, ktorá fungovala pod dohľadom kráľovskej komory. Išlo o veľmi talentovaného sochára, ktorý sa držal v úzadí. V tom istom roku ponúkol svoje služby železiarňam patriacim rodine Schönbornovcov. Nevedno, či jeho ponuka bola prijatá. Vieme iba to, že W. Kinne bol neskôr uvádzaný ako zakladateľ továrne na poľnohospodárske nástroje v meste Mosonmagyaróvár na severozápade Uhorska.

Na záver ešte niekoľko slov o osude sochy Herkula, ktorá sa nachádza v Užhorode. Vyše sto rokov bola táto socha súčasťou balneologického strediska (balneológia – náuka o liečivých vodách, kúpeľoch a ich účinku na ľudský organizmus; časť lekárskej vedy skúmajúca účinnosť liečivých prameňov na ľudský organizmus a určujúca správny postup kúpeľnej liečby) v Užockom priesmyku. Kúpele v Užoku boli založené v 19. storočí. Boli populárne najmä v Haliči (historické územie v dnešnom juhovýchodnom Poľsku a západnej Ukrajine; oficiálna provincia /korunná krajina/ Rakúska /1772 až 1867/ a neskôr Rakúsko-Uhorska /1867 až 1918/). Socha Herkula bola umiestnená v centre kúpeľnej fontány, ktorá obsahovala i veľkoformátový nápis „HERKULES“. Počas prvej svetovej vojny boli kúpele zničené a snaha o ich obnovu v rokoch 1920 až 1930 dopadla neúspešne.

V roku 1947 zorganizoval Peter Sova, vtedajší riaditeľ múzea v Užhorode prepravu poškodenej sochy do Užhorodu. Po prevedení reštauračných prác bola socha inštalovaná na hradnom nádvorí. A čo dodať na záver? Snáď iba to, že sochy znázorňujúce víťazstvo Herkula nad Lernskou hydrou vzbudzujú pozornosť a zvedavosť návštevníkov Sniny a Užhorodu už vyše 180 rokov.

Autor článku: Mgr. Ján Bocan