Katastrofy
Už starovekí Gréci verili, že existujú štyri elementy, z ktorých sa skladá všetko, čo existuje na našej planéte. Týmito štyrmi nespútanými živlami sú zem, voda, vzduch a oheň. Starovekým Grékom vďačíme aj za slovíčko katastrofa (καταστροφή, katastrofé – prevrat, koniec, pád, záhuba), i keď dnes používame skôr označenie živelná pohroma.
Živelná pohroma je mimoriadna udalosť, pri ktorej dôjde k nežiaducemu uvoľneniu kumulovaných energií alebo hmôt v dôsledku nepriaznivého pôsobenia prírodných síl, dôsledkom čoho je ohrozený život, zdravie, majetok alebo životné prostredie. Živelná pohroma teda nie je spôsobená ľudským zásahom. K živelným pohromám patrí napríklad zemetrasenie, povodeň, snehová kalamita, veľký zosuv pôdy, extrémne teplo alebo chlad a podobne.
V súvislosti so živelnými pohromami sme nahliadli do histórie Sniny a odhalili sme zopár historických dát, ktoré sme usporiadali podľa typu do chronologickej postupnosti. Všetky dátumy a udalosti sme čerpali zo zápiskov v pozostalosti niekdajšieho sninského notára Františka Müllera (1888 – 1978).
Horúce letá i chladné zimy sa podpísali na úrode obilia, ovocia a zeleniny a tým pádom aj na stave potravinových zásob miestneho obyvateľstva. Rok 1637 ľudia označovali ako rok hladu. V roku 1675 nastalo také sucho, že v Snine bol vydaný zákaz fajčenia, aby sa tak predchádzalo vzniku požiaru. Rok 1677 bol veľmi chladným rokom, úroda bola mizerná, nastalo veľké zdražovanie a v lesoch sa premnožili stehlíky. Dňa 25. mája 1685 nastala taká veľká zima a silná búrka, že ľudia na ceste pomrzli, dobytok hynul, ovce sa stiahli do kopy a celá kopa zahynula. V júni 1695 bola nesmierna horúčava, ktorá sa vzápätí obrátila na takú zimu, že teploty klesli až pod bod mrazu. V roku 1740 bola ukrutná zima. Rok 1806 bol taktiež veľmi studeným rokom, v meste sa objavilo veľa žobrákov. Roky 1824 a 1825 boli naopak veľmi suchými rokmi, vďaka čomu sa rozmohol hlad a chudoba. V roku 1829 trpela Snina katastrofálnym suchom. V roku 1846 nastal taký chlad, že vysadené zemiaky zamrzli na poli. Aj rok 1933 bol veľmi chladný a rok 1936 bol naopak veľmi suchý. Na poliach sa premnožili pandravy (larvy chrústa).
Negatívny vplyv na život obyvateľov Sniny mala aj intenzita a množstvo zrážok. Veľké povodne tu údajne nastali v rokoch 1604 a 1659. V roku 1698 počas celej jari a leta neustále pršalo. Všetko vymoklo. Kde sa obilie predsa len urodilo, klasy boli takmer prázdne. Z piatich krížov sa vymlátil jeden kbel. Dňa 24. júna 1840 sa okresom prehnala taká silná búrka spojená s krupobitím, že v regióne poškodila úrodu v päťdesiatich obciach. Povodne v Snine boli zaznamenané aj v rokoch 1925, 1926 a 1933. Aj rok 1939 sa tiahol v znamení dažďov a častých prietrží mračien. Nepriaznivé počasie a nedostatočná úroda boli častými príčinami hladu. František Müller uvádza:
Náš ľud žil vo veľkej biede. Rusíni žili výlučne z chovu oviec. Z ovčej vlny vyrábali súkno a to predávali na trhoch. Každoročne chodievali na žatvu na Dolniaky. Keď bol suchý rok a zlá úroda, ľudia umierali od hladu. V matrike často vidíme záznam, že príčinou smrti bol hlad. V sninskej matrike (od roku 1844) nachádzame aj záznamy o tom, ako bol človek (najmä v detskom veku), nájdený v lese alebo na ceste a príčinou smrti bolo zamrznutie alebo hlad. V Snine bolo najviac takých prípadov v rokoch 1846 až 1848, 1853 až 1855, 1871 a 1880.
Zo zápiskov Františka Müllera vyplýva, že v roku 1765 bol na Zemplíne po prvýkrát nahradený drevený pluh pluhom železným. V roku 1770 vyšlo stoličné nariadenie hovoriace o tom, že v neúrodných krajoch majú ľudia sadiť zemiaky, repu a kukuricu. Do tej doby sa v Snine pestoval bôb, jačmeň, ovos a pohánka. Zemiaky sa tu pestujú od roku 1781.
V rokoch 1816 a 1817 bol na Zemplíne veľký hlad. Chudobní ľudia piekli chlieb z kôry stromov, zbierali korienky a tie jedli. V roku 1827 vydáva Zemplínska stolica pokyny akou surovinou je možné nahradiť múku. V roku 1833 bola pomoc zo strany Zemplínskej stolice nepostačujúca a každý si mal pomôcť ako sám vedel. V roku 1835 bol na Zemplíne taký nedostatok potravín, že ľudia začali umierať od hladu. Aj o necelých sto rokov neskôr v roku 1933 nastala v Snine veľmi vážna situácia, ktorá bola riešená stravovacou akciou.
V zápiskoch Františka Müllera sa nachádzajú aj informácie o zemetraseniach, ktoré v minulosti zasiahli mesto alebo okres Snina. Müller dokonca uvádza konkrétne dátumy: 1. január 1443, 21. a 22. september 1600, 16. november 1613, 29. január 1715, 22. august 1785, 27. február a 3. december 1786, 15. január 1858. Zemetrasenie bolo zaznamenané aj v roku 1836 a v roku 1913. V roku 1913 sa na oblohe objavila kométa. Poverčiví ľudia si ju neskôr spájali s príchodom prvej svetovej vojny.
Epidémie
A opäť sa na chvíľu vráťme k starovekým Grékom, ktorí už dávno pred našim letopočtom poznali slovíčko pandémia (πανδημία zo slov pan, pantos = všetko, demos = národ, ľud). Pandémia je rozsiahla epidémia, ktorá sa rozširuje na geograficky rozsiahlom území, dokonca medzi kontinentmi a celosvetovo. Aj pri pandémii sa môžu vyskytnúť ojedinelé oblasti, ktoré nie sú postihnuté – osamelé ostrovy, hlboké horské údolia, pralesy a podobne.
Epidémia je náhly a hromadný výskyt a šírenie infekčných a iných chorôb v určitom mieste a čase. Epidemicky sa šíria napríklad ochorenia ako mor, cholera, chrípka a podobne.
Koncom 13. storočia vypukla takzvaná „Malá doba ľadová“. Katastrofické počasie dosiahlo svoj vrchol v prvej polovici 14. storočia, so závažnými celosvetovými dôsledkami. V rokoch 1315 až 1322 postihol severnú Európu katastrofický nedostatok potravín, známy ako Veľký hladomor. Nedostatok jedla a jeho extrémne vysoké ceny boli tvrdou životnou realitou pred vypuknutím pandémie. Pšenica, ovos, seno a následne i domáce zvieratá boli nedostatkovým tovarom, čoho logickým následkom bol hlad, podvýživa, oslabenie imunitného systému a znížená odolnosť obyvateľstva proti chorobám. Európska ekonomika sa začala točiť v bludnom kruhu, v ktorom hlad a chronické choroby znižovali produktivitu poľnohospodárstva, ktoré produkovalo nedostatok obilia, dostupného len za stále sa zvyšujúce ceny. V polovici 14. storočia zasiahla Európu a Áziu obrovská pandémia pravdepodobne pľúcneho moru známa pod názvom Čierna smrť. V Európe sa objavila v rokoch 1347 až 1351 a zahubila asi polovicu populácie (25 až 34 miliónov ľudí; odhady sa pohybujú medzi jednou až dvomi tretinami celkového počtu obyvateľov kontinentu). Závažnosť a rozsah pandémie bol výrazne umocnený vojnami, hladom a počasím, ktoré v tom období Európu sužovali. Infekcia sa v období medzi 14. a 17. storočím do Európy a Stredomoria opakovane vracala. Podľa súčasných odborníkov nemuselo ísť zakaždým iba o mor, ale vzhľadom k vtedajšiemu stavu poznania a úrovni medicíny, boli akékoľvek rozsiahlejšie nákazy považované za mor, ľudovo označovaný ako „peštiš“, podľa jeho pôvodcu – baktérie Yersinia Pestis. V 18. a 19. storočí sa už v mnohých prípadoch hovorí o epidémii cholery. Zo zápiskov notára Františka Müllera sa nám podarilo vyčítať nasledujúce údaje.
1600, 1645, 1668, 1676, 1679, 1709, 1710, 1739, 1740 – veľký mor v Uhorsku, v Bardejove zomrelo vyše tri tisíc ľudí, V Sabinove málokto prežil. Na Dolniakoch Turci. Nedostatok potravín a neskutočná drahota.
1645, 1655, 1672, 1677, 1679, 1704, 1710, 1711, 1739, 1740, 1769, 1771 – veľká cholera v Uhorsku, v mestách ako Košice alebo Levoča vymrela približne polovica obyvateľov. Poľské hranice boli zavreté a dobre strážené, pretože odtiaľ prišla epidémia. Z Rákocziho revolučnej armády (16 tisíc vojakov) ostala iba malá časť (3 tisíc vojakov).
1817 – Cholera a hlad. Veľká núdza. Mnoho chudobných ľudí počas zimy chlieb nevidelo. Spočiatku mali ešte trochu zemiakov, ale aj tie sa minuli. Ľudia nemajú čo na jar zasadiť. Zemplínska stolica nariadila zákaz pálenia špiritusu zo zemiakov. Židia nakúpili zemiaky zo susedných žúp, v ktorých zákaz vydaný nebol a taktiež ho v susedných župách predávali. Chudoba sa umárala v hlade a tí dobre zásobení mali dosť zemiakov aj na pálenie. Štátne opatrenie boli teda na nič a chudobným ľuďom to nijako nepomohlo.
1827 – Cholera a hlad. V okrese sa našlo 14 Rusínov, ktorí pomreli od hladu.
1831 – Sedliaci v Poľsku tvrdili, že cholera sa začala šíriť z mäsa zo zabitého koňa.
1835 – Cholera a hlad. Niektorí ľudia za trochu fazule vymenili celé polia.
V rokoch 1847 a 1848 zomrelo v Snine na choleru 256 ľudí. Posledne sa v našom meste objavila v roku 1914 po vypuknutí prvej svetovej vojny.
Okrem moru a cholery sa v regióne objavovali aj iné choroby. V roku 1777 sa v obciach regiónu rozmohol syfilis. Na prelome rokov 1829 a 1830 sa tu objavila nová choroba – Universalis Epidemia Febricim Nervozarum, ktorá údajne napádala nervový systém. V roku 1857 sa v Snine objavila dyzentéria a do troch rokov takmer všetky deti vymreli. V jeseni 1918 a v jari 1919 sa rozmohla chrípka zvaná „Španielka“. Za tri mesiace zomrelo viac ľudí ako za posledných päť vojnových rokov. Infekcie nepostihovali iba ľudí, ale šírili sa aj u dobytka a ešte viac zhoršili už i tak hrozivý nedostatok potravy a produktivitu poľnohospodárstva.
1723, 1740, 1806, 1828, 1829 – mor dobytka, väčšina chovaného dobytka vyhynula. Jarmoky sú po celý rok zakázané.
Ešte pred nejakým časom by sme si možno neboli ani ochotní pripustiť, že v dnešnej dobe môže vypuknúť celosvetová pandémia alebo že s nami dokáže zalomcovať silné zemetrasenie. Hoci takéto situácie nenastávajú každý deň, je potrebné sa mať pred nimi na pozore.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan